Ours 33

Tak a máte to tu. Zase raz ďakujem za zdieľanie :) Pridávam až dnes, keďže som sa v predošlé dni akosi k tomuto nedostalo, ale konečne som niečo napísala a pridávam. Opätovne však zase ja zdieľam blog http://lazblogabout1d.blog.cz/ ktorý majú Zuzka s Lenkou ;) V ankete zatiaľ vyhráva Harold, tak to, aby som začala písať... but now, Enjoy it! And please coments :)

K nám sme dorazili čosi po 16tej a práve, keď sme vchádzali do bytu, tak sa z dverí vyvalil ocko, ktorý sa zase kamsi ponáhľal. Lepšie povedané ponáhľal sa do reštaurácie. S Liamom sme mu len pozdravili a už utekal preč. Následne sme vošli do bytu a prešli do obývačky, kde sme našli rozvaleného Chrisa ako sa zas a znova napcháva.
'Ahoj bráško, mamka tu nie je?' spýtala som sa, keď som vošla do obývačky.
'Čaute, nie šla na nákup.' povedal a naďalej sledoval Simpsonovcov práve bežiacich v televízií.
'Okay, tak keby niečo sme v izbe.' povedala som a on len prikyvoval. Liamovi som naznačila, aby šiel za mnou a on poslušne prikývol a šiel. Zavreli sme sa v izbe a ja som premýšľala, čo budeme robiť.
'A teraz?' opýtala som sa po chvíli.
'Čo a teraz?' nechápal Liam.
'Nič len rozmýšľam, čo budeme robiť.' povedala som a usmiala sa naňho.
'Ja by som aj o niečom vedel.' povedal Liam a pritiahol si ma k sebe. Bozkával ma a pomaly sa so mnou posúval k posteli.
'Liam...' snažila som sa ho prerušiť, no on neprestával.
'Nemôžeme je tu Chris.' dopovedala som len čo sa mi podarilo na chvíľu odtiahnuť.
'Je v obývačke.' zamumlal a pokračoval.
'Môže sem kedykoľvek prísť.' oponovala som mu, no nemôžem poprieť, že sa mi to nepáčilo.
'Zamkneme sa.' a opäť pokračoval.
'O chvíľu príde mamka.' upozornila som ho a on sa konečne odtiahol.
'Začínam mať pocit, že už som mnou nechceš spať. Urobil som niečo vtedy zle? Alebo si to nechcela?' začal zo seba sypať otázky a ja som naňho zarazene pozerala.
'Vážne si myslíš, že som vtedy s tebou spala len preto, že si chcel?' opýtala som sa neveriacky.
'Nie, prepáč ak som sa ťa dotkol, ale pochop chýbaš mi.' povedal a chytil ma za ruku.
'Nič si nespravil zle a ja som to chcela, ale teraz pochop, že na to nie je vhodná chvíľa.' povedala som a len, čo som to dopovedala sa v mojich dverách zjavila mamina hlava.
'Sophie, si doma? Poď mi pomôcť s nákupom.' povedala skôr než zaregistrovala Liama.
'Ou...Ahoj, ty si už tu?' povedala, keď si ho všimla.
'Áno, prileteli sme ráno, chcel som Sophie prekvapiť, preto som jej povedal, že priletím až večer.' povedal a usmial sa na mamku. Tá sa tiež len usmiala a zmizla.
'Poď ideme po ten nákup.' povedala som mu a ťahala ho dole k autu. Zvali sme všetky tašky a kufor zavreli. Dotrepali sme to všetko do kuchyne a povykladali na správne miesta.
'No vidíš, predstav si ak by nás pri tom mamka prichytila.' povedala som, keď som zavrela dvere od izby a zvalili sme sa na posteľ.
'Mala si pravdu, prepáč.' povedal a pozrel sa na mňa psími očami.
'A čo za to?' spýtala som sa. On ani neodpovedal a opäť ma začal bozkávať, no už nie tak ako predtým.
'Buď pripravená o siedmej po teba prídem.' povedal, keď sa po dlhej dobe odtiahol a zmizol v dverách. Ešte som počula ako zdravil mamke a už ho nebolo. Tak ten ma teda vie zaskočiť. A kamže to pôjdeme? Ani som sa ho nestihla opýtať na to, že čo si mám obliesť, no snáď bude moja voľba správna. Nakoniec som však čosi vyhrabala. Narýchlo si dala sprchu, obliekla sa, upravila a o 18:45 som vyšla z izby.
'Ty sa niekam chystáš?' opýtala sa s údivom mamka.
'Idem von s Liamom.' odpovedala som jej zatiaľ, čo som si naliala trochu čaju.
'A kedy sa vrátiš domov?' opýtala sa po chvíli.
'Asi budem spať u Liama, teda ak môžem.' doplnila som po chvíli, keďže som nevedela maminu reakciu.
'Ale dávajte si pozor.' povedala, no to už zvonil Liam a ja som mu bola nemierne vďačná, že skonči tento trápny rozhovor a ani nechcem vedieť ak by to pokračovalo.
'Ahoj láska.' povedala som, keď som nastúpila do auta k Liamovi.
'Ahoj.' nahol sa a dal mi bozk.
'Tak kam ideme?' povedala som, keď sme takto zotrvali už dlho.
'Sama sa dozvieš.' povedal a naštartoval a šli v ústrety Paríža. Prešli sme okolo Víťazného oblúka, Champs-Elyseés, no ešte stále som neprišla na to kam idem až keď sme zastavili neďaleko Eiffelovky mi to docvaklo. Liam vystúpil, otvoril mi dvere, následne zavrel a ruka v ruke sme sa vybrali pod Eiffelovku. No keď som zbadala ten rad, hneď mi úsmev zmizol z tváre.
'Čo a stalo, že si tak posmutnela?' opýtal sa ma Liam, keď si to všimol.
'Ale nič.' neodvážila som sa mu povedať prečo.
'Určite?' prikývla som. Chytil ma za ruku ťahal ma k vstupu pre rezervácie. Potom čo si o čom si pohovoril s jedným pánom nás ten pán pustil ďalej a onedlho sme sa ocitli pri vstupe do výťahu.
'Ako to?' opýtala som sa s úžasom.
'Niekedy je byť hviezdou výhoda, ale to málo kedy.' povedal a usmial sa. Konečne som sa usmiala aj ja, ale to už prišiel výťah a mi sme mohli nastúpiť. Keď sme sa pohli silno som stisla Liamovu ruku a on si viac pritiahol k sebe. Najedli sme sa a potom sme sa vybrali až úplne hore. Opäť som silno stískala jeho ruku a čakala kedy zastaneme. Vystúpili sme a pobrali sa k zábradliu. Tu hore bolo zima a tak mi Liam cez plecia prehodil svoje sako a objal ma zo zadu.
'Ďakujem.' vyslovila som po chvíli.
'Za čo?' opýtal sa ma.
'Že si ma sem vzal, že sme spolu, že ma ľúbiš a hlavne za to, že si tu so mnou.' začala som menovať, no to si ma už on otočil a pobozkal ma, tak krásne a dlho, že som chcela aby sa to nikdy neskončilo.
'To skôr ja tebe by som mal ďakovať.' povedal napokon.
'Milujem ťa.' odpovedala som mu len a opäť ho pobozkala.
'Aj ja teba milujem.' povedal. Pobudli sme tam ešte dlho. Pofotili sme nielen seba ale aj Paríž a všetko, čo sa len dalo. Potom sme zišli dole, nasadli do auta a viezli sa ulica nočného Paríža.
'Ideš domov?' spýtal sa.
'K tebe.' odpovedala som mu jednoslovne a usmiala sa. Tiež sa spokojne usmial na chvíľu mi stisol ruku, kým sme stáli na červenú. Potom, čo sme sa dostali k hotelu sme hneď vybehli hore a po dlhom čase prežili krásnu noc s tým druhým..

   

Ours 32

Wuuuuuááááhaaaa! Nad 300 návštev za deň?!? :O Nenormálne ste ma potešili a hlavne Dominika, vďaka za zdieľanie, veľká vďaka veľmi si to cením. Nevieš si predstaviť jak si ma potešila. Veľmi Ďakujem ♥ Napíš mi prosím do komentu svoju stránku na FB ;) A keď už ste ma tak potešili, tak som vám aj časť napísala, aj ke´d možno, nie tak dobrú, but Enjoy it! :)

Sophie

Je 26teho apríla, čo znamená, že už dnes večer prídu chlapci do Paríža. Neskutočne sa teším, keď Liama konečne vystískam a vybozkávam, no teraz musím vstávať, idem do školy.

Dobré ránko láska! :* prišla mi esemeska od Liama. Hneď ako som si to prečítala som sa pousmiala a vbehla do kúpelne, aby som sa umyla. Keď som z nej vyšla odpísala som Liamovi a začala prehrabávať skriňu a vyberať, čo si oblečiem.
Po dlhom pobyte v izbe som sa dostala do kuchyne, kde na mňa čakali raňajky v podobe bagety a čajíka, ktorý som s radosťou prijala.
'Oci? Ty dnes nepracuješ?' opýtala som sa prekvapene, keď vošiel do kuchyne.
'Ale áno, ale dnes musím niečo vybaviť, tak ťa rovno hodím do školy.' povedal a chystal si veci.
'Óóó dokedy budem mať takéto výhody?' spýtala som sa s údivom.
'Len dnes ráno.' povedal a zasmial sa.
'Hmmm...Vďaka, tati.' on sa zasa len zasmial a ponáhľal ma k odchodu, keďže som ešte stále jedla moju bagetu. Desiatu, ktorý mi tiež pripravil som hodila do tašky a spoločne s bagetou v rukách som nastúpila do  auta, v ktorom som ju celú zjedla, bez ohľadu na to, že až ľuďom na okolo tiekli slinky.
'Ahoj Sophie!' zvolala Kim, keď ma videla ako som vošla do sály.
'Ahoj Kim!' zvolala som veselo a objala ju. Kim, celým menom Kimberly Finn je osoba, s ktorou som si na tejto školy najviac sadla a môžem povedať, že sa z nás stali celkom dobré kamarátky.
'Tak ako?' spýtala sa.
'Dobre, čo ty, čo sa chystáš robiť cez víkend?' spýtala som sa.
'Tiež v pohode a cez víkend sa ani budem učiť náuku, keďže nás čaká tá písomka.' dopovedala s otráveným výrazom, no to už vošla do sály profesorka a my sme zaujali svoje pozície.
Práve dozneli tóny poslednej skladby na dnes a všetci sme zaujali záverečné pozície. Všetci si začali brať veci a odberali sa do šatní. Práve som chcela odísť aj ja, no pri dverách som si niekoho všimla. Len tak ležérne opretého o zárubňu ma sledoval.
'Liam.' vyšlo zo mňa zarazene.
'Liááááááááááám!' skríkla som a rozutekala sa jeho smerom, keď som si uvedomila, kto tu je.
'Sophie, chýbala si mi!' povedal, keď ma zovrel náručí.
'Ty mne viac!' povedala som a konečne som si vyslúžila, ten bozk, na ktorý som čakala 4 mesiace. Hneď na to ma opäť objímal a opäť bozkával.
'Ehmm...' odkašľal si niekto pri nás. Obaja sme sa strhli a obzreli sa, kto nás to ručí.
'Prepáčte pani riaditeľka.' povedala som a odtiahla sa od Liama.
'To je v poriadku, vidím, že ste sa dlho nevideli.' povedala a chystala sa na odchod.
'Dobrý deň, pani Stomster, som Liam Payne, volal som vám vtedy ohľadom Sophie.' začal Liam.
'O áno...teší ma mladí muž.' podala mu ruku.
'Ja chcel som sa vás spýtaˇ, či dnes už Sophie nemôžem vziať preč.' spýtal sa opatrne.
'No, že ste to vy a že je Sophie taká šikovná, tak máš dnes už voľno.' povedala a usmiala sa na nás.
'Vďaka, pani riaditeľka.' stihla som na ňu zavolať ešte pred tým, než odišla. Potom som sa rýchlo osprchovala obliekla a vyšla k Liamovi a spoločne ruka v ruke sme sa vybrali v ústrety Paríža.
'A kam teraz?' otočila som sa s úsmevom na Liama.
'To by som chcel vedieť aj ja!' povedal a zasmial sa.
'Tak na čo si ma potom vypýtal zo školy?' povedala som naoko urazene, no v podstate som si ho len tak doberala.
'Nehovor mi, že sa ti nepáči to, že tam nie si!' povedal a nosom sa čuchol a ten môj.
'A čo ak poviem, že som....' nedokončila som.
'Tak spravím toto.' prerušil ma a vášnivo ma pobozkal.
'Ja potom zmením názor.' povedala som a opäť sa pritisla k nemu. Potom sme pokračovali v ceste a zapadli sme v prvej reštaurácií, v ktorej bolo voľné miesto, keďže bol čas obeda. Objednali sme si a najedli sa do popuku až sme len tak oddychovali na stoličke a popíjali teplý čajíček.
'Ideme k nám?' spýtala som sa po chvíli.
'Hmmm....nie, niekde ťa vezmem.' povedal a usmial sa.
'A kam?' vyzvedala som.
'Nebuď taká zvedavá a nechaj sa prekvapiť.' povedal, vstal, zaplatil potom ma chytil za ruku a stopol prvého taxíka, ktorý tadiaľ prešiel. Viezli sme sa kdesi do obývanej časti. Vystúpili sme pred jednám z komplexov a vyviezli sa na štvrté poschodie. Liam následne zazvonil na dvere.
'Kto je?' ozval sa slabý výkrik z druhej strany dverí.
'Ja.' zakričal Liam a už bolo počuť otváranie dverí.
'Liááám a Sophiéééé!' skríkla, keď chcela skočiť na Liama a skočila rovno na mňa.
'A mňa nevystíškaš?' spýtal sa smutne Liam.
'Jasné, že hej!' povedala a už stískala pre zmenu jeho.
'Ahoj braček, Sophie!' pozdravila nás Ruth a objala nás. Následne nás usadila do obývačky, kde nám malá Sophie predvádzala kadečo a my sme sa dosť dobre nasmiali. Pobudli sme tam ešte dve hodiny a potom sme sa pobrali k nám.

Ours 31

Také omáčky bez ničoho, no posúvam sa. Je to len taký opis pocitov či jak to nazvať, ale ďalšia časť už bude riadna, keďže som to posunula, dúfam, že tie omáčky prežijete. Aj u vás tak krásne sneží? :3 Včerajší deň, ci ta to bola pecka! Och....Enjoy it! :)

Potom, čo som sa vrátila do Paríža mi Liam poslal adresu školy, na ktorú mám nastúpiť. Rodičia boli spočiatku zaskočení a trocha proti, že ako to, že ja tancujem, no väčšmi tým, že som to prijala, no čo som mala robiť? Nakoniec mi to však schválili, za čo im bola nesmierne vďačná a aj napriek tomu, že mi chýbal Liam mi to vyčarilo úsmev na tvári. Hneď na druhý deň som si privstala a vydala sa na adresu, ktorú mi poslal. Doviedla ma k starej zachovanej budove, až sa mi to zdalo trochu čudné. Hneď ako som vošla som zbadala vrátničku a tak som sa jej opýtala na riaditeľku školy ako som sa stihla vopred informovať. Naviedla ma na správnu cestu a ja som nakoniec trafila. Tam som zastihla sekretárku, ktorá mi povedala že má pani riaditeľka očakáva. Posledný krát som sa nadýchla a zaklopala som na mohutné drevené dvere, za ktorými by mala sídliť pani riaditeľka.
'Vstúpte!' počula som s druhej strany a tak som stlačila kľučku a pomaly vošla dnu.
'Dobrý deň, pani riaditeľka. Volám sa Sophie Martin a mala...' začala som, no prerušila ma pani riaditeľka.
'Dobrý Sophie. Áno viem, kto ste už vás čakám. Posaďte sa.' ukázala na kreslo pred jej stolom. Pohodlne som sa usadila v kresle a čakala, čo bude ďalej.
'Volal nám pán Payne a žiadal nás, aby sme vás zaradili medzi normálnych žiakov, tak tiež hovoril, že   ste veľmi dobrá, no potrebujete doučiť. A tak sme sa rozhodli, že vás zaradíme k prvákom, no budete mať špeciálny študijný plán, teda aspoň na teraz.' na chvíľu sa odmlčala.
'A aký bude ten študijný plán?' zaujímalo ma.
'V podstate celý deň strávite v sále. Spolu so spolužiakmi, no keď sa oni odoberú na teoretickú časť vy budete v sále stále s nejakým s vyučujúcim tanca, aby ste sa zdokonalili. Verím, že ste šikovná a teoretickú časť sa doučíte doma, teda aspoň dovtedy, kým nebudete na rovnakej úrovni.' týmto ukončila nás rozhovor. Povedala, že na dnes to je všetko, ukázala mi skrinku, dala mi učebnice a nakoniec mi povedala, že sa uvidíme zajtra.
Hneď na druhý deň som sa zoznámila s celou triedou a musím povedať, že to boli na prvý pohľad fajn ľudia. A ak aj mal niekto s niekým problém, tak sa s ním nestretával, no keď musel bol milý a to sa mi tu páčilo. V sále som to ťahala každý deň a každý deň sa mi to zdalo, lepšie a lepšie, dokonca to vraveli aj profesori. Neraz sa na mňa prišla pozrieť pani riaditeľka a rozhodla, že od apríla už budem chodiť ako normálna žiačka a nie ako žiačka s vlastným učebným plánom. Liama to tiež potešilo a písal mi esemesky každý deň, keďže nie vždy mi stihol zavolať aj vďaka môjmu učeniu, no zvládame to a zajtra by mali chalani priletieť tu do Paríža, kde budú mať koncert. Ani sama neviem popísať ako veľmi sa na nich teším no najviac na Liama. Čo je pochopiteľné.

Liam
Hneď čo som sa vrátil do Londýna som vybavil Sophie školu, zbalil sa a večer sme už leteli do Ameriky. Už vtedy mi chýbala a to bol ešte len začiatok. Myslel som na ňu stále, no voľného času bolo málo, ale aj tak som jej písal každý deň ako som len mohol. Často sa mi podarilo zavolať jej čomu som sa nesmierne tešil, keďže som počul jej hlas alebo ju videl cez webku. Musela sa veľa učiť, no aspoň bola zamestnaná školou a nemusela sa trápiť bezo mňa, aj keď mi chýbala. Videl som na nej, že je šťastná z tej školy a ja som bol o to rád, že je šťastná. Stále mi rozprávala ako ju chvália a ako sa jej darí. Vedel som, že to je to čo ju napĺňa a to čo ju pre ňu to pravé a ja som ju v tom podporoval. Potom som jej zas ja rozprával o chalanoch a o koncertoch a tom neskutočnom množstve fanyniek, akcií a všetkom čo sa okolo mňa deje. Bola rada, že sa nám darí, no vždy keď sme sa lúčili bola smutná. Aj ja som bol, no stále som sa nejako premohol a hľadal tie správne slová, aby nebola taká smutná.
A tiež som vám zabudol povedať, že sa deň potom objavili fotky z letiska, keď ma vyprevádzala. Počas celej Ameriky som nič nepotvrdil ani nevyvrátil,  nechal som ich čakať. Čakal som na Paríž, tam sa to dozvedia až tam. Bude to prekvapenie nie len pre nich, ale aj pre Sophie. Vedela o tom aj ona, no neviem, či znesie to čo nastane potom. Budem to musieť ešte nejak premyslieť.
Zajtra sa totiž vraciame do Paríža. Do mesta kde som spoznal svoju lásku. Moju sladkú Sophie...

Fotka vyjadruje skôr moje pocity ako poviedka, but I love walking in the winter! ♥

Ours 30

V celku čudný deň. Veľmi šťastná z kompára, zamrznutá jak dedo mráz a to najpodstatnejšie zmätená ako ešte nikdy a to už je čo povedať :'( But Enjoy it! :)

Ráno som sa zobudila v jeho tesnom objatí. Ešte spal a tak som len z nočného stolíka vybrala mobil a skontrolovala čas. 10:13. No super, zaspali sme.
'Liam, zlatko vstávaj!' budila som ho, no ani tak ani tak nezobudil sa.
'Liam, zaspali sme vstávaj!' už som pomaly kričala a on sebou ešte stále nepohol. Zrazu sa však prevalil na mňa a bozkával ma.
'Liam, musíme ísť!' povedala som pomedzi bozky.
'Mne sa nechce, chcem ostať tu a s tebou!' povedal a neodtrhol sa odo mňa.
'Ja viem, ani mne sa nechce, no keď musíš.' povedala som a vstala som z postele.
'Koľko je vlastne hodín?' spýtal sa Liam a tiež vstal.
'10:21.' odpovedala som, zatiaľ čo som na seba natiahla šaty zo včera.
'Hmmm.....ešte, že som už zbalený.' povedal a zívol si.
'Tak to máme fakt šťastie, že sme sa už vopred zbalili. Každopádne ja mám ešte čas.' aspoň trochu som ustlala paplóny a ešte raz sa poobzerala, či máme všetko. Nakoniec som sa obula a vyšli sme vonku. Nešli sme však k východu. Liam zabočil do reštaurácie.
'Neponáhľame sa?' zdvihla som obočie.
'Nie, raňajky v pohode stihneme.' povedal a žmurkol na mňa. Chytil ma za ruku a ťahal k stolu.
'Tak čo si dáš?' usmial sa na mňa spoza jedálneho lístku.
'A ty?' vrátila som mu to.
'Ja si dám to čo ty!' prinútil ma k výberu.
'V tom prípade si dám ja to isté čo ty!' víťazoslávne som naňho vyplazila jazyk, no to k nám už mieril čašník. Objednal nám typické anglické raňajky s čím som nemala problém, keďže som od včerajška dobre vyhladla.
'Dúfam, že som vybral dobre.' zaškeril sa, keď uvidel ako som sa do toho pustila.
'Lepšie si ani nemohol.' odpovedala som s plnými ústami a ďalej jedla. Po výdatných raňajkách Liam zaplatil a my sme sa mohli vybrať k auto, ktoré sa ani nepohlo z miesta, na ktorom bolo zaparkované. Domov sme dorazili niečo po 11tej a hneď sme sa aj rozlúčili. Ja som sa šla ukázať domov, že mi nič nie je a on si šiel po veci a samozrejme rozlúčiť sa s rodinou.
'Som domá!' zakričala som do útrob domu.
'Ale nehovor!' vyšla s kuchyne mama.
'Kde si bola doteraz?' spýtala sa zvýšeným hlasom.
'S Liamom.' povedala som a prešla som do kuchyne, kde stála babka.
'Ale čo ste robila a kde ste boli!' prišla za mnou.
'Boli sme sa prejsť a potom sa nám už nechcelo ísť domov, tak sme šli do hotela.' snažila som sa vysvetliť.
'Nerob zo mňa debila, ja viem veľmi dobre čo ste tam robili!' skríkla.
'Ale Elizabeth nekrč na ňu, veď si bola rovnaká.' uzemnila mamu babka.
'Ale...aspoň mohla zavolať.' povedala nakoniec.
'Ja zabudla som...prepáč.' povedala som napokon.
'Nie ty mne prepáč, že som na teba tak vybehla.' jej správanie ma prekvapilo.
'To je v pohode. Chápem ťa, bojíš sa o mňa.' usmiala som sa a vydala sa do izby. Obliesť si niečo pohodlnejšie ako tieto šaty. Hneď potom som zbehla dolu a vydala sa za Liamom. Nech s ním môžem byť čo najdlhšie. Práve nakladal kufre do auta.
'Už ideš?' spýtala som sa smutne.
'Musím.' povedal a zdvihol hlavu ku mne.
'Keď musíš.' povedala som skleslo.
'Ale no ták. Prosím nebuď smutná. Robíš mi to tak ťažké. Vieš, že ťa milujem najviac na svete a budeš mi chýbať, no prosím usmej sa kvôli mne.' povedal a bozkal ma.
'Nedá sa to, proste nemôžem na to ani pomyslieť. Tak veľmi ťa milujem, že to bez teba nevydržím. Už teraz keď som sa bola prezliesť si my chýbal. Neviem či to zvládnem.' stiekla mi po líci slza. On mi ju len nežne utrel a znova ma bozkal. Objímal ma tak silno, že som myslela, že ma rozpučí.
'Ehm...ideme?' vyšiela z domu Liamova mamka spolu s Ruth a Nicole.
'Jasné.' povedal Liam a odtrhol sa odo mňa.
'Sophie, poď s nami ak chceš.' zvolala Nicole.
'Tak teda dobre.' povedala som a nastúpila do auta k Liamovi. Celú cestu ma jednou rukou držal za ruku a druhou tak silno tisol k sebe ako by ma už nechcel nikdy pustiť. Na letisko sme prišli v časovom predstihu. Zatiaľ čo Liam vybavil posledné som vypila aspoň teplý čaj, keďže mi bola fakt zima. Potom čo sa vrátil silno objal obe sestry a mamku. Napokon podišiel ku mne a objal ma ešte silnejšie než doma.
'Budem sa ti snažiť písať a volať čo najčastejšie to pôjde.' povedal po chvíli.
'Sľúb mi len, že na mňa nezabudneš.' prehovorila som.
'Nezabudnem nikdy.' povedal a pobozkal tak vášnivo ako ešte nikdy.
'Liam, mal by si ísť.' napomenula ho mamka, keď ohlásili jeho let.
'Už idem.' povedal a vrátil sa ku mne.
'Milujem ťa, veľmi.' chytil moju tvár do rúk.
'Aj ja ťa milujem.' povedala som a posledný raz ma pobozkal, potom sa už odtrhol a vydal sa k vchodu. Posledný krát mi zakýval. Usmial sa a potom sa už stratil v lietadle. Slzy si už dávno našli cestu von a nevidela som pre nich ani poriadne na cestu. Nicole s Ruth ma objali a vydali sme sa k autu. Dorali sme domov, Rozlúčila som sa aj s nimi a šla som si zabaliť posledné veci. Večer sme už s mamou, ockom a Chrisom stáli na letisku a lúčili sa so statrkími, presne tak ako som sa predtým lúčila s Liamom...

Tu sa viac hodí Winter love, but text je super. :)

Ours 29

Sorry for waiting....Hope you'll enjoy it! :)

Dnes večer to bude na dlhú dobu náš posledný spoločný večer a už vám asi došlo akoby som to chcela využiť. Nech máme na seba aspoň nejakú spomienku, keď sa tak dlho neuvidíme. Vyzerá to na také tri mesiace. Koncom apríla majú koncert v Paríži a potom zase pokračujú a turné ukončia až v júni. Takže sa naňho môžem tešiť v lete. Dúfam, že aspoň už konečne pôjdeme na tú moju vysnívanú Eiffelovku. Veď to nie je normálne a pri tom som podotýkam rodená Parížanka! To sa musí zmeniť, ale teraz naspäť do reality. Ten týždeň zbehol rýchlo. Chlapci odišli späť domov, keďže sa s nimi neuvidia pekne dlho. Čo už aj taký je život piatich slávnych chalanov, ktorí tvoria svetoznámu skupinu One Direction. Liam trávil veľa času so mnou, ale hlavne zo svojou rodinou, keďže s nimi sa uvidí až v júni. Síce neviem, čo budem dovtedy robiť, keďže do školy nechodím. Snáď sa niečo nájde.
'Ahoj Liam, je hore!' počula som z dola. Hneď na to som počula ako mu praskajú kostičky na schodoch. Neváhala som ani minútu a vybehla som mu naproti, skočila som naňho, no to som asi robiť nemala. Nie žeby bol problém v tom ,že ma nechytil ale v tom, že neudržal rovnováhu a spadli sme na zem.
'Čo to tam vy dvaja stvárate?' prirútila sa babka spolu s dedkom.
'Vyrútilo sa na mňa tornádo, teta.' povedal so smiechom Liam.
'Ja som ti tornádo?' osopila som sa naňho.
'Nie, nie si len si mi ho pripomenula.' obraňoval sa.
'Tak, či tak si na vine ty, keďže si ma nechytil.' ďalej som ho naťahovala.
'Ja som ťa chytil!' oponoval mi.
'Ale neudržal si rovnováhu!' ale teraz som to už nezvládla a vypŕskla som smiechom. Babka len mávla rukou a vydala sa za dedkom. A my sme si až teraz uvedomili, že ešte stále ležíme na zemi a rehotáme sa.
'Neležme tu tak, ale poďme niekde.' zvolala som, keď mi došlo, že je posledný deň. čo je tu.
'A kam by si chcela ísť?' spýtal sa záhadne Liam.
'Užiť si posledný večer niekam a hlavne spolu!' povedala som celá natešená z dnešného večera.
'Tak ako chceš!' povedal a tiež sa zdvihol na nohy.
'Hádam si si nemyslel, že budem len tak ležať?!' spýtala som sa po chvíli. On len sklopil pohľad.
'Myslel.' povedal po chvíli.
'Tak si sa mýlil!' usmiala som sa naňho. Hneď na to som ho vzala za ruku a ťahala ho hore do mojej izby. Z kufra som sa pokúsila vyhrabať niečo vhodné, no bolo to ako hľadať ihlu v kope sena. Nakoniec som tam však našla vhodné šaty a obliekla sa. Liam na mňa len celý čas zízal, no nepovedal ani slova.
'Ideme?' opýtala som sa ho, keď som vyšla z kúpelne.
'Môžme.' povedal a postavil sa. Zišli sme dole a poriadne sa obliekli. Ešte som zakričala do útrob domu, aby sa nebáli a že neviem kedy sa vrátim.
'Si krásna.' pošuškal mi Liam, keď sme vyšli pred dom. Jemne som sa začervenala, ale nič som nepovedala.
'A ešte krajšia, keď sa červenáš!' pošuškal mi opäť. Ako to mohol v tej tme vidieť.
'Na takéto lichôtky by som si vedela zvyknúť.' pošepkala som mu späť.
'Tak to ťa potom nemusím do ničoho nútiť.' povedal a poriadne ma bozkal.
Onedlho sme zastavili pred jednom z miestnych klubov a keďže Liam je ta celebrita, tak nás aj hneď pustili do vnútra. Ani sme si neobjednali, keďže Liam piť nemôže a ja som to tiež ešte neskúšala. Vybrali sme sa hneď na tanečný parket a ja som sa po chvíli oddala hudbe. Liam sa pridal, no celý čas na mňa divne pozeral až mi to bolo blbé. Keď sme si sadli do boxu, hneď sama opýtal.
'Páni, odkiaľ vieš takto tancovať?' položil mi otázku.
'Vieš, že ja ani neviem. Už od malička ma to ťahalo.' povedala som s úsmevom.
'Prečo si mi nepovedala, že tancuješ?' spýtal sa.
'Lebo ja netancujem. Nikdy som nikde na hodiny nechodila.' odpovedala som.
'Mala by si.' povedal a usmial sa.
'Nemali sme na to peniaze a teraz už je neskoro.' povzdychla som si.
'Nikdy nie je neskoro. Ja ti tie hodiny zaplatím a to bude odo mňa taký darček na čas, čo sa neuvidíme.' povedal a stisol mi ruku.
'To ja nemôžem od teba žiadať.' pokrútila som hlavou.
'Je to z mojej vôle. Urob mi radosť.' povedal a ja som ho len na odpovedať pobozkala. Bozkávali sme sa tam už asi dosť dlho na to, že sme boli v klube.
'Ehm....mohli by ste s tým prestať? Ľudia si nemajú kde sadnúť a vy sa môžete ísť páriť niekam inam!'  povedal nám akýsi urastený chlap a my sme nechceli vyrábať problémy a tak sme sa zdvihli a odišli preč. Pred barom sme nasadli do auta, Liam naštartoval a zamieril domov. Ja som však dostala nápad.
'Liam, neodparkoval by si to tu niekde a neprešli by sme sa?'  pozrela som sa naňho.
'Hmm...rád, zaparkujem tu neďaleko je park hneď vedľa hotela.' povedal a zamieril tam. Ja som len ticho sedela a sledovala cestu. Okrem Liama zajtra odchádzam ja domov, lenže mne ide lietadlo až večer, jemu na obed.
'Vystupovať!' otvoril mi dvere Liam, ani som si nevšimla, že sme už tu.
'Vďaka, Sir Payne.' usmiala som sa a prijala jeho ruku. Vydali sme sa do parku a len tak sa flákali. Neskôr sme si sadli na lavičku a v objatí toho druhého vychutnávali spoločné chvíle.
'Milujem ťa, Sophie.' prehovoril do ticha Liam.
'Aj ja ťa milujem, Liam.' povedala som mu a po chvíli sledovania jeden druhému, prišiel priam nezastaviteľný súboj našich jazykov.
'Poďme do hotela.' povedala som mu cez bozky.
'Si si istá?' povedal, no neprestal.
'Istejšia som si nebola.' na chvíľu som prestala, no potom to začalo opäť. Ani sama neviem ako sme sa dostali k hotelu. Liam vybavil izbu a už sme sa viezli výťahom na ani neviem, ktoré poschodie. Rýchlo sme vošli dnu a len čo zaklapli dvere už zas sme boli prilepení na sebe. Postupne sa presúvali k posteli, strhávali zo seba oblečenie a ďalej vám už nemusím hovoriť...

Ours 28

Opäť tu! Konečne som napísala akú takú časť a posunula sa trochu ďalej. Mám malý nápas ako ďalej tak to snáď bude pokračovať. V posledných dňoch som v škole napísala dve časti z možno novej story ani neviem prečo. Každopádne najprv dokončím túto. Lauč áno odpovedám a pokračujem, teda budem sa snažiť. No píše v štvrtok Kompáro, tak že tak. But now...Enjoy it! :)

V nemocnici som ostala ešte zopár dní. Liam bol stále so mnou a navštevovať ma chodili aj chalani. Boli tu aj mamka, ocko, starkí a samozrejme Chris. Dnes ma prepustia a ja čakám na Liama, keďže mi sľúbil, že po mňa príde. Od kedy sa to všetko stalo sa čoraz viac ľúbime a nevieme si predstaviť život bez toho druhého, no musím si zvykať keďže o týždeň odchádzam domov a Liam sa vravia do Londýna. Od vtedy, čo sa na pýtal na to, aby som šla do Londýna s ním sme sa o tom nebavili. Ešte som sa ani ja sama nerozhodla. Neviem, čo by na to povedali rodičia a aj tak sa Liam s chalanmi chystá na svetové turné, tak čo by som robila ja sama v Londýne? Zavretý v byte medzi štyrmi stenami? Táto predstava sa mi vôbec nepáčila. Ani trocha. V tom mi však napadol môj sen. Tanec. Mohla, teda mala by som to skúsiť? Vezmú ma vôbec? Asi by som sa mala najprv prihlásiť na kurz. Ale na to peniaze nie sú. No ak by som skúšala podľa vídeí na internete, možno by som sa zlepšila. Ešte o tom porozmýšľam.
'Ahoj, už si zbalená?' vyrušil ma z myšlienok Liamov hlas prichádzajúci od dverí.
'Ah..to si ty...Ahoj.' povedala som a dala mu pusu.
'Kto iný by to mal byť?' spýtal sa so smiechom.
'Och ty...veď ja ti to vrátim.' povedala som a buchla ho do ramena.
'Veľmi by som nefrajeroval, keďže by som ťa potom nemusel odviezť.' vyplazil na mňa jazyk.
'Môžem si zavolať aj taxík.' povedala som naoko urazene a prešla ku kufru.
'To myslíš vážne?' spýtal sa s obavami.
'Prečo nie?' pokrčila som plecami a vytiahla rúčku kufra.
'No to určite ideš pekne so mnou.' povedal a z rúk mi vytrhol rúčku od kufra.
'To som rada, no aj tak si to len tak nevyžehlíš!' zasmiala som sa.
'A ako by som si to mohol vyžehliť?' pustil rúčku a objal ma.
'Myslím, že to vieš.' povedala som, pričom sa on čím viac približoval.
'Možno by som o niečom vedel.' šibalsky sa usmial a pobozkal ma. Hneď si to vyžehlil, no na takéto chvíľky by som si vedela zvyknúť. Ešte stále sme tam stáli a bozkávali sa.
'Ehm...' začali sme od dverí a v tom momente sme sa od seba odtrhli.
'Nechcel som vás rušiť, no len som vám priniesol potrebné papiere.' povedal a podal mi ich.
'Vďaka pán doktor.' povedala som a usmiala sa naňho.
'Nemáte za čo slečna. Nech vám to vydrží, prajem vám to.' s týmito slovami zavrel dvere a aj my s Liamom sme sa pobrali preč. Pozdravila som ešte pár milých sestričiek a mohli sme ísť. Cestou som pozerali zasnežený Wolverhampton a tešila sa, kedy už budem u starkích. Predsa lentá nemocničná izba mi už liezla na nervy, no vydržala som to. Cestou sme sa s Liamom bavili o všelijakých hlúpostiach, ktoré nás v tej chvíli napadli. V rádiu začala hrať známa pesnička What makes you beautiful, keďže som si ich všetky stihla napočúvať. Melódia bola chytľavá a aj ja som si pospevovala. Takto dobre naladení Liam zaparkoval auto na príjazdovej ceste.
'Som domá!' zakričala som na celý dom, keď sme s Liamom vošli dnu.
'No konečne dcérka!' pribehla ku mne mama a vyobjímala ma. Následne za ňou sa zo schodov rútil Chris a za ním babka s ockom a dedkom.
'Konečne nebude nuda!' zvolal Chris a aj on ma vystískal.
'To si píš, že nie!' zahlásila som a všetci sa rozosmiali. Aj naďalej ma všetci stískali, akoby ma nevideli už roky a pritom ma videli včera.
'Tak ja už pôjdem. Ahoj zlatko.' chcel ma pobozkať, no prerušila ho moja babka.
'Ale Liam kam by si chodil! Naobeduješ sa s nami!' povedala babka rozhodne.
'Nie, nebudem otravovať pôjdem domov.' oponoval.
'Ostaň kvôli mne.' hodila som naňho psie oči a nechcela ho pustiť.
'Tak teda dobre, ale musíš mi dať pusu.' povedal a už špúlil pery.
'Dobre teda.' povedala som a dala mu tú pusu.
'Ešte jednu!' dala som mu ju, aby bol rád.
'Ešte!' povedal po tretí raz. Dala som mu ju.
'Už stačí Liam ideme jesť.' povedala som skôr než stihol opäť zopakovať, že ešte jednu. Súhlasil a ruka v ruke sme sa vybrali do kuchyne. Naobedovali sme sa a po obede som babke pomohla upratať riad. Poobede mi Liam vzal hore kufor a rozvalil sa na posteli, pravdaže mňa stiahol na seba.
'Chýbala si mi. Konečne s tebou môžem len tak ležať na posteli, bozkávať ťa, objímať ťa a tráviť všetok môj čas s tebou.' povedala a ešte tuhšie ma objal.
'Aj ty mne a veľmi. Tento týždeň si to musím užiť.' povedala som trochu skleslo.
'Aj potom budeme spolu, neboj sa. Vždy prídem za tebou.' povedal a pobozkal ma.
'Liam, ja...rozmýšľa som o tom Londýne a možno by som tam aj šla, len daj mi ešte trocha času.' povedala som a sledovala jeho reakciu.
'Počkám, kým si to premyslíš.' usmial sa a pohladil ma po tvári.
'A Liam, kde by som bývala ak by som tam šla?' spýtala som sa váhavo.
'So predsa a s chalanmi, alebo by som nám kúpil byt.' povedal rozhodne.
'Ešte si to premyslím.' len prikývol a teraz som ho pobozkala ja. Naďalej sme sa takto mojkali a neskôr sme si pustili film a hoci som celé dni preležala v nemocnici aj tak ma premohol spánok a ja som zaspala v Liamovom náručí.

Ours 27

Je tu až dnes, ale nejako ma to celý týždeň nič nenapadalo a nemala som ani chuť, no včera som napísal intro novej story, viem som divná, ale čo už aj taký ľudia musia byť :D Viete, aké blbé je ak ste v triede a zrazu sa tam začnú pusinkovať a objímať hrdličky triedy. Už mi to príde trápne a je to blbý pocit. Viem, že láska a tak, ale fakt sa cítime všetci blbo, keď sa tam pusinkujú každú sekundu s výnimkou hodín. A dnešný deň sa zapíše do histórie! Máme prvý zápis! :D But now...Enjoy it! :)

Ráno som sa zobudila na teplo slnečných lúčov, ktoré na mňa svietili cez okno, hoci bola zima. Ja som prepásla aj oslavu Nového Roka a už som v ňom spolu s Liamom. Viem, že som to spôsobila ja, ale potom čo sme si to včera vysvetlili na to už nechcem myslieť. O chvíľu príde doktor a ten mi povie kedy budem môcť ísť domov, teda k babke. Aj keď viem, že sa nevrátim len k babke, ale do Paríža, domov. Ako to bude potom? Keď Liam odíde do Londýna a potom na turné? Ja sa vrátim do Paríža a zas budem žiť, ten nudný život? Rozídeme sa? Napadali ma otázky rôzneho typu, no vyrušil ma niečí hlas.
'Sophie!!' kričala mamka od dverí a hneď ma utekala objať.
'Čo si porobila? Vieš ako som sa bála!' hovorila, keď ma stískala.
'Musela som mami.' odpovedala som jej zatiaľ čo ma ona stískala.
'Ty naša super hrdinka!' smial sa ocko a tiež ma objal.
'Oci ty si prišiel, veď máš reštauráciu? Čo je s ňou?' začala som sa vypytovať.
'Musel som prísť, veď predsa šlo o moju dcéru. A reštauráciu som zveril mojim rodičom.' vysvetlil.
'A kde je Chris?' vypytovala som sa ďalej.
'Chris je u babky, keď sme šli z domu ešte spal a nechceli sme ho budiť. Príde neskôr spolu zo starkími.' vysvetlil mi ocko.
'Aha.' povedala som a zamyslela som sa nad dnešnou nocou. Nad tým ako tu bol Liam a ako strašne chcel, aby som sa prebrala. Bolelo by ma ak by nebol pri mne. Možno som vtedy utekala, ale ak by som ho tu nevidela ranilo by ma to navždy, no tešilo by ma to, že prežil, no ak by to neprežil, neprežila by som ani ja.
'Nad čím premýšľaš?' spýtala sa ma mama, čím ma vyrušila z mojich myšlienok.
'Ale nad ničím.' usmiala som sa na mamku.
'Videla som ako si bola mimo.' presviedčala ma, aby som jej to prezradila.
'Len mi niečo napadlo.' zaklamala som.
'Sophie, čo sa Liama týka nemusíš sa báť. On bol tu stále a to stále myslím doslovne. Chalani ho volali domov, no on spal tu, jediné čo mu nosili bolo jedlo. Chceme ti povedať, že sme veľmi radi, že si si našla, tak skvelého chlapca a prepáč nám to, keď sme ho vtedy nechceli pustiť dnu.' prehovorila mamka a ocko len prikyvoval.
'Ako si to vedela?' opýtala som sa jej s úsmevom.
'Ako som vedela čo?' spýtala sa naoko nechápavo.
'Že myslím naňho.' vysvetlila som.
'Ale prosím ťa si predsa moja dcéra!'  povedala a usmiala sa. Neskôr prišiel Chris spolu zo starkími. Hneď skočil ku mne na posteľ a objímal ma. Vravel ako je rád, že som sa prebrala, no v jeho podaní to bolo viac než len čudné, no je to môj braček. Potom rozprával zážitky a rozosmieval ma. Ležal pri mne na posteli a mne bolo jedno, že mi zašpinil obliečku svojimi teniskami, ktoré si zabudol vyzuť. Veselo sme sa rozprávali až do príchodu lekára, ktorý mi oznámil, že už čoskoro budem môcť ísť domov. Táto správa ma síce potešila, no čo bude ďalej? Touto otázkou som sa ale nestihla zapodievať, keďže sa otvorili dvere. Bol v nich maco, ktorého držal Liam, hneď za ním sa vynorili štyri hlavy.
'Ahoj láska.' pozdravil ma Liam a pobozkal ma zatiaľ, čo maca prebral blondiak z kapely.
'Ahoj. Koho to máš zo sebou Liam?' spýtala som sa a otočila sa na chalanov.
'Toto sú chalani z mojej kapely, toto je Louis, toto je Niall, ten brčkatý Harry a tam vzadu je Zayn.' hovoril Liam a postupne ukazoval na chlapca v pruhovanom tričku, blondiaka, brčkatého a čiernovlasého. Všetci ma pozdravili a objali ma na uvítanie. Boli fakt milí.
'A toto je Ben.' povedal Louis a ukázal na maca v jeho rukách.
'A je pre teba!' usmial som sa a Louis jej ho podal.
'Od nás, aby ti nebolo nikdy smutno!' pokračoval Harry.
'A aby si na nás nezabudla!' pripojil sa Niall, no pokračovanie by ste čakali len márne. Všetci sme zastali pohľadom na Zaynovi, no ten na nás len nechápavo pozeral.
'Ak si myslíte, že budem pokračovať ste na omyle, už ste všetko vyčerpali!' zasmial sa.
'Ale Zayn, zas si to pokazil!' zvolal Louis, no Zayn mu len vyplazil jazyk a podujal sa ďalej hovoriť.
'Bol tu lekár?' opýtal sa ma Liam.
'Áno, bol, povedal, že ma čoskoro pustia.' snažila som sa povedať nadšene.
'To je super!' zvolal Harry.
'Aspoň už nemusíš trpieť tú nemocničnú stravu!' hovoril Niall, ktorý myslí na jedlo vždy a všade. Liam sa len usmial a ďalej to neriešil, no mňa to trápilo. Chalani sa ďalej vypytovali a bavili sme sa na rôzne témy. Bola to fakt veselá banda. Liam ma fakt skvelých kamarátov každý jeden z nich je výnimoční. Hneď mi prirástli k srdcu, no myšlienky čo bude ďalej nie a nie vymazať.
'My už asi pôjdeme.' zahlásil Harry.
'Choďte sa vyspať. Rada som vás  spoznala chalani, fakt ste mi prirástli k srdcu.' usmiala som sa na nich a z každým som sa objala.
'Aj my sme ťa radi spoznali, už vieme prečo má Liam tak rád.' usmial sa Zayn a žmurkol na mňa. Len som sa nad ním zasmiala.
'Liam ideš?' spýtal sa Niall.
'Choďte už, prídem neskôr.' povedal a chalani odišli. Liam si sadol ku mne a objal ma.
'Ľúbim ťa.' povedal a dal pusu na čelo. Usmiala som sa.
'Aj ja ťa ľúbim.' odpovedala som mu a tiež som sa mu pokúsila dať pusu na čelo. Vyzeralo to síce smiešne, no podarilo sa.
'Ako to bude Liam?' opýtala som sa po chvíli ticha. Nechcela som to pokaziť, no nedalo mi to.
'Ako bude čo?' opýtal sa tvária, že nechápe.
'Nehnevaj sa Liam, ale ako to bude medzi nami, keď budem musieť odísť?' opýtala som sa ešte raz.
'Teraz máme ešte voľno, tak budeme spolu a potom budem s tebou, čo najčastejšie ako budem môcť. Aj keď spolu možno budeme málo a bude medzi nami diaľka, no moje city k tebe to nikdy nezmení. Navždy ťa budem milovať.' povedal a pobozkal.
'Aj ja ťa budem navždy milovať Payne.' povedala som a pobozkala ho.
'Nechcela by si bývať so mnou v Londýne?' prehovoril po chvíli.
'Liam, ja neviem, musím si to nechať prejsť hlavou.' povedala som a on len pokýval hlavou a usmial sa. Pevnejšie ma pritisol k sebe a ja som v jeho objatí zaspala.

What's up?

Tak ako baby? Rada by som vedela vaše názory na či už story alebo na to čo by som mala na tomto blogu zlepšiť, začať propagovať, písať názory, vyjadrovať sa k rôznym témam? Založiť rubriku Ask me? Proste hocičo čo vás napadne sem napíšte :)

V posledné týždne sa nič neudialo a story zatiaľ pokračuje. Ešte ani sama neviem koľko častí bude mať, ale myslím že ešte dosť. Viem, že najhoršie je to čakanie na tú novú časť, no niekedy to fakt nejde. Buď nestíham, buď nemám náladu, alebo si chcem proste len oddýchnuť, tak dúfam, že mi prepáčite. 

Dnes Nialler twitcam dúfam, že všetky čakáte na nášho Nialla. Už sa neviem dočkať, kedy uvidím ten jeho face. Len dúfam, že mi nezačne blbnúť ten twitcam. 

Ako sa máte vy? Máte rovnako stereotypné obdobie ako ja alebo máte niečo výnimočné? :) 

Ours 26

Ták a teraz sa dozviete ako to bude ďalej, teda či vôbec bude. Ale to som nechcela. Prepáčte, že krátka, ale tak čo už. Nechcela som k tomu dávať ďalšie veci, takže tak. Vonku krásna nedeľa a ja si tu píšem, ale čo pre vás nespravím? Budem rada ak ma obdaríte s pár komentami. Budem rada. Enjoy it! :)

Sophie
Tma, tma, tma, tma, tma a SVETLO! Ako keby som práve otvorila oči, lenže to nie je keby, to je pravda. Ja som fakt otvorila oči. Kde som? Čo tu robím? Už nie som v tej miestnosti, kde mi brali krv? Čo sa stalo? Kládla som si otázky, až som si všimla osobu, ktorá ma držala za ruku. Nebola to len osoba, bol to Liam. Sedel veľa mojej posteli a hlavu mal sklonenú k zemi, plakal, ale prečo? Stisla som mu ruku, no on to akoby ani nevnímal. Ďalej sedel s pohľad upreným k zemi.
'Liam?' prehovorila som.
'Sophie!' povedal hlasnejšie, keď zdvihol pohľad ku mne a zbadal, že som hore.
'Tak som sa o teba bál, konečne si späť.' hovoril, keď ma jemne objímal.
'Čo sa stalo? Zachránila som ťa?' spýtal som sa nechápavo.
'Darovala si viac ako si mala, skoro si odišla.' odmlčal sa. 'A áno zachránila si ma, ďakujem ti.' pokračoval, takže som ho zachránila.
'Musela som to spraviť, to kvôli mne sa to stalo, musela som ťa zachrániť.' pousmiala som sa.
'Ale ja som chcel zachrániť teba!' usmial sa tiež.
'A prečo som vlastne tu?' opýtala som sa po chvíli ticha.
'Upadla si do kómy a preto si tu. Bola si v nej tri týždne a predvčerom mi doktor povedal, že ak by si sa neprebrala, tak už je koniec.' dopovedal potichu.
'Takže ste si mysleli, že sa už nepreberiem?' spýtala som sa.
'Verili sme, že sa preberieš, no bolo ťažké tomu veriť.' odpovedal.
'Ale Liam, vieš predsa, že v Paríži ľudia nespia.' zasmiala som sa.
'Teraz už áno!' zasmial sa tiež. Medzi nami vzniklo ticho. Nie to ticho, ktoré neznášam, ale to pokojné ticho, keď viete presne na čo ten druhý myslí.
'Sophie, ja prepáč mi to, že som sa vtedy zaťal, mal som ťa pochopiť a byť s tebou. Nič s toho by sa nestalo. Už vtedy som si uvedomil, že som spravil chybu a keď som sa zobudil až vtedy som zistil ako veľmi ťa milujem.' dopovedal. Jeho posledné slová mi vyrazili dych.
'Nie Liam, neospravedlňuj sa je to aj moja chyba, to ty by si mi mal odpusť.' protirečila som mu.
'Už dávno som ti odpustil.' povedal a sklonil pohľad k zemi. Až teraz som si uvedomila, že som prehliadla jeho slová.
'Milujem ťa, Liam.' povedala som a čakala na jeho reakciu. On len prekvapene zdvihol pohľad a pobozkal ma. Konečne spravil to, na čo som čakal už od vtedy než som sa prebudila. Aj keď som možno bola v kóme, no aj tak mi chýbal a teraz som ho už nechcela nikdy pustiť. Pomaly sa odtiahol.
'Vieš, že je to prvýkrát, čo si mi povedal, že ma miluješ?' usmiala som sa naňho.
'A od teraz ti to budem hovoriť stále.' usmial sa a opäť ma pobozkal a povedal Milujem ťa.
Po pár minútach si Liam spomenul, že úplne zabudol na doktora a z izby vyletel ako zmyslov zbavený. O pár minút na to do izby vstúpil doktor a usmial sa na mňa.
'Ako vám je?' spýtal sa.
'Cítim sa len trochu unavená.' odpovedala som.
'To je v poriadku, prídem za vami, keď sa vyspíte.' ešte niečo zapísal do karty a odišiel. Liam ešte zavolal chalanom s tej jeho skupiny a mojej mamke. Vysvetlil mi, že sa pobrali s otcom domov a že prídu ráno. Len som sa usmiala nad jeho starostlivosťou. Celý Liam.
'Choď sa vyspať domov Liam, ja si tiež odpočiniem.' povedala, keď som videla jeho kruhy pod očami. Vyzeral, že má v poslednej dobe viac než len nedostatok spánku.
'Ostanem s tebou.' usmial sa.
'Urob to pre mňa a choď sa vyspať, vidím, že si unavený.' nedala som sa. Po dlhom presviedčaní súhlasil a ešte pred odchodom ma pobozkal. Potom sa vybral preč a ja som tiež upadla do ríše snov.

Ours 25

Zdravím vás baby, po pár dňoch je tu opäť časť, aj keď ste ju asi čakali včera, no nestihla som a bola som unavená, tak je tu až dnes. Každopádne mi prepáčte ten koniec, ale len si počkajte. Veríte tomu, že sa Liam a Danielle rozišli? Ja si neviem čo mám myslieť, no Alan Carr, by som ho tak veľmi chcela objať a povedať, že všetko je v poriadku, ale objať ho chcem stále, tak  či tak. So stay strong Liam and Enjoy it! :) Liam is our Angel ♥

Hneď, keď som sa ráno zobudil som chcel ísť za ňou a byť pri nej, no musel som počkať. Tak ako povedal doktor. Vzali ma na vyšetrenia, aby zistili, či je naozaj všetko v poriadku, no mne to bolo v tejto chvíli jedno. Chcel som len byť pri nej. Chcel som byť tam, keď otvorí oči. Keď sa na mňa budú pozerať tie jej veľké oči. Bol som z toho všetkého úplne mimo.
'Už máme výsledky, pán Payne.' vošiel do izby doktor.
'Hm?' obrátil som naňho svoj pohľad a čakal, kým mi povie výsledky. Lepšie povedané, kým ich konečne povie. Nedovolil mi ísť za Sophie až keď budú výsledky.
'Výsledky ukázali, že ste krv prijali a mali by ste byť v poriadku, ale ešte si vás tu budeme musieť nechať, aby sme si boli istý, že ste v poriadku.' povedal doktor môj verdikt.
'Takže už môžem ísť za Sophie?' spýtal som sa nevšímajúc si, čo hovoril pred chvíľou.
'Môžte, ale len na chvíľu, aby ste sa neunavili. Pošlem sem sestričku a tá vás tam vezme.' povedal a zmizol vo dverách. Chcel som protestovať, že sa neunavím, ale bolo by to na nič a tak som čakal na sestričku, keďže som nechcel robiť problémy. Pár minút nato vošla dnu sestrička s vozíkom.
'Pôjdem pešo!' povedal som a postavil sa s postele.
'Pán Payne, radšej ma poslúchnite a sadnite si, ak chcete za ňou ísť.' odpovedala a ukázala na vozík. Tak som len prikývol a sadol si. Viezla ma po chodbe, následne sme šli výťahom a potom zastavila pri dverách s číslom 257 a vošli sme dnu. Keď som ju tam zbadal, nezmohol som sa ani na slovo. V oku sa mi zaleskla slza a viac nič. Boli tam jej rodičia.
'Dobrý deň. Môžem vôjsť?' opýtal som sa, keď som ich zbadal.
'Ahoj Liam, poď dnu. My si zatiaľ zájdeme pre kávu.' povedala a potiahla pána Martina za ruku. Vďačne som sa na ňu usmial a sadol som si k jej posteli. Pobozkal som ju na čelo a neustále ju držal za ruku.
'Je mi to ták ľúto Sophie. Ďakujem ti a celého srdce ťa ľúbim. Nemôžeš zomrieť, neprestávaj bojovať. Ak už nie kvôli mne, tak kvôli rodičom, Chrisovi má ťa rád a ťažko by znášal stratu sestry. Prosím bojuj viem, že ma počuješ, tak sa nevzdávaj. Budem tu s tebou stále. Neopustím ťa a nikdy ťa neprestanem ľúbiť.' hovoril som jej. Rozprával som sa s ňou ako z normálnym človekom. Po pár minútach sa vrátili jej rodičia a mne sestrička oznámila, že už musím odísť tiež. Hoci som nechcel, no súhlasil som a ona mi sľúbila, že k nej môžem chodiť každý deň.

Neskôr
Takto sa to opakovalo každý deň. Prepustili ma z nemocnice a ja som pri nej trávil, čo raz viac času. Dokonca som pri nej aj spával. Chalani mi spočiatku vraveli, aby som šiel spať domov, no neskôr pochopil, že to nemá cenu a radšej mi sem nosili každý deň jedlo. Bol som im za to vďačný, že stáli pri mne, aj keď mohli byť teraz doma s rodinami. Každý deň som k nej hovoril. Spomínal som jej čo sme spolu zažili a opisoval jej veci. Bolo to pre mňa ťažké, no dúfam, že sa preberie.
'Pán Payne, zajtra by sa mala prebrať, no ak sa nepreberie....' začal doktor.
'Nehovorte mi to! Neverím vám ona sa musí prebrať.' zvýšil som naňho hlas.
'Upokojte sa pán Payne, zajtra sa preberie.' snažil sa ma utešiť.
'Prepáčte neovládol som sa.' ospravedlnil som sa mu.
'To je v poriadku.' povedal a usmial sa. Ja som zavolal pani Martinovej a chalanom, že by sa zajtra mala prebrať, no nedokázal som im povedať aj to druhé. Ostal som pri nej aj cez noc, no nespal som. Rozprával som jej celú noc, spieval, spomínal, hladil ju a bo s ňou.

Ráno
Všetci sa sem zhromaždili. Pán a pani Martinový, jej starkí, Chris, moja rodina a vzadu stáli chalani. Všetci chceli byť tu, keď sa zobudí a otvorí oči. Všetci verili tomu, že sa zobudí, no len ja a doktor sme vedeli, že ak sa nezobudí tak...
Sedel som pri nej a držal ju za ruku. Nespustil som oči z jej očí. Srdce mi búchalo a netrpezlivo som čakal, kedy už bude hore. Z druhej strany sedle jej mamka a otec.
Bolo už 22:18 a ona sa ešte stále neprebrala, no všetci sme verili.
'Ešte stále sa môže prebrať.' prehovoril som.
'Ona sa preberie.' povedala jej mamka aj keď už ani sama neverila. Len som prikývol a ďalej sledoval jej oči. Keď sa ešte stále nepreberala, tak som poslal domov chalanov, keďže som na nich videl, že už ich zmohla únava. Nakoniec s nimi šli aj mamka a sestry. Zobrali aj Chrisa a ostal som tam len ja jej rodičia. Stále sme dúfali, keď už bolo 23:47, tak som sa im to rozhodol povedať.
'Prepáčte, že som vám to nepovedal, ale nemohol som. Doktor povedal, že ak sa nepreberie dnes, tak už bude.....bude....kon....' zlyhal mi hlas. Nemohol som to dopovedať. Obom sa z očí spustili slzy.
'Prepáčte.' povedal som ešte raz. Oni ma ďalej nevnímali a čakali až do poslednej minúty, no ešte stále sa neprebrala. 0:50 pán Martin presvedčil jej mamku, aby sa šli vyspať.

To be continued.... 

Ours 24

New part! Ľudia fakt vám nejde komentovať? Lebo mne to všetko ide a neviem, čo mám s tým spraviť, aby vám to šlo. A ešte uvidíme ako to bude ďalej. Máte nejaké super story? Tak mi ich pošlite, keďže nemám čo čítať! Enjoy it! :)

Liam

Pomaly som otvoril oči. Ožiarilo ma silné svetlo z vonku. Všimol som si okolo seba niekoľko postáv ľudí. Oči som zase privrel, keďže som nebol zvyknutí na svetlo. Čo sa vlastne stalo? Utekal som za Sophie a potom som ju odsotil a potom si pamätám už len silný náraz a viac nič, len tma.
'Liam, tak sme sa o teba báli. Konečne si sa prebral.' povedala šťastne mama a opatrne ma objala.
'Zatiahnete prosím žalúzie, musím si zvyknúť na svetlo.' poprosil som ich a otec, hneď otočil žalúziami.
'Ako ti je braček?' vyzvedali chalani, ktorý tu tiež na moje podivenie boli.
'Bolo aj lepšie.' usmial som sa.
'Ako dlho som bol preč?' spýtal som sa následne.
'Týždeň.' odpovedal Zayn.
'A vy ste ešte tu?' spýtal som sa chalanov.
'Áno, báli sme sa o teba a si náš kamarát, nemohli sme odísť.' usmiali sa všetci.
'Ďakujem, mám vás rád chalani.' usmial som sa na nich.
'Aj my teba.' povedali a objali ma.
'Liaaaaam!' počul som niečí krik. Obzrel som sa a v dverách stála Ruth s malou Sophie.
'Ahoj princezná!' usmial som sa na ňu. Ona vyskočila na posteľ a objala ma.
'Ako si sa mala?' opýtal som sa jej.
'Bola nuda, nemala som sa s kým hrať.' odula pusu.
'Neverím ti!' zasmial som sa, no to už do izby vošiel doktor.
'Tak už ste hore pán Payne. Urobíme vám ešte potrebné vyšetrenia a uvidíme kedy vás pustíme domov. Krv ste prijali, tak si vás tu zrejme ešte necháme na pozorovaní.' hovoril, keď písal niečo do karty. Takže mám teraz v tele krv niekoho iného.
'Vďaka pán doktor.' usmial som sa na doktora v strednom veku.
'Mne neďakujte.' povedal a odišiel. Čudné, tak komu mám ďakovať. Zamyslel som sa. Kde je Sophie? Prečo tu nie je? Nezachránil som ju? Čo sa stalo? Odišla domov do Paríža? V hlave mi vírilo mnoho nezodpovedaných otázok.
'Kde je Sophie? Nezachránil som ju?' opýtal som sa, musel som sa uistiť, že je v poriadku aj keď tu nie je.
'Zachránil, no potom ona zachránila teba.' prehovorila mama.
'Ako to? Kde potom je?' musel som vedieť čo s ňou je.
'To ona ti darovala tú krv, vinila sa s toho, že za to môže ona a aj keď krv darovala chcela ti dať čo najviac až nakoniec upadla do bezvedomia.' objasnila mi situáciu. Ale ona za to nemôže, to ja som sa tak rozhodol. Prečo darovala, tak veľa krvi?
'Kde je teraz?' opýtal som sa so slzami v očiach.
'Je v kóme, keď upadla do bezvedomia skoro to nezvládla, no zachránili ju a ešte sa neprebrala.' povedala tichšie a následne ma objala. Prečo to spravila? Musí sa prebrať, musí! Musím ju vidieť.
'Kde leží? Je tu?' opýtal som sa.
'Áno, ale ty sa ešte nemôžeš namáhať.' odpovedala.
'Musím ju vidieť!' povedal som a rozhodol sa vstať. Skúšali ma presviedčať, no ja som nepovil až nakoniec zavolali doktora. Ten mi to nedovolil, no sľúbil mi, že hneď zajtra po vyšetreniach ma k nej pustí.
'Vydržíš to a ona bude v poriadku. Nechceš predsa, aby sa ti niečo stalo.' upokojovala ma mama.
'Kiežby jej nič nebolo.' povedal som.
'Je tam jej rodina? Dúfam, že nie je sama.' strachoval som sa.
'Sú s ňou. Priletel aj jej otec a brat.' odpovedala mama a aspoň trochu uspokojila moju dušu. Potom sme sa už len tak nezáväzne rozprávali a trávili čas so mnou, vraj aby som sa nenudil.
'Viete, čo choďte sa domov vyspať. Ja budem v poriadku a tiež som unavený. Nebojte sa som tu v dobrých rukách.' povedal som a po miernom presviedčaní mi dali za pravdu a boli na odchode. Ešte som poprosil Zayna, aby zašiel k Sophie a ospravedlnil sa jej rodičom a aby sa ich spýtal, či za ňou môžem zajtra prísť. Neviem či ma k ne pustia potom všetkom. Potom odišli a ja som nemo pozeral von oknom, ktorého žalúzie už boli odtiahnuté. Premýšľal som nad tým všetkým čo sa stalo a čo som spôsobil. Dúfal som, že sa preberie a hlavne, že mi odpustí.
'Liam?' ozvalo sa od dverí.
'Dobrý deň, ja prosím prepáčte mi to, nechcel som,aby sa jej niečo stalo. Môžem ju zajtra vidieť. Veľmi ma mrzí to, čo som spôsobil.' povedal som úprimne, keď som v dverách zbadal jej mamku.
'Neospravedlňuj sa, nemôžem ti zakázať urobiť niečo, čo by ona chcela. Samozrejme, že k nej môžeš prísť. Ona sa tak rozhodla, za nič nemôžeš.' usmiala sa, keď mi stisla ruku.
'Ďakujem, ja veľmi ju ľúbim a nechcem o ňu prísť.' odvrátil som zrak k oknu.
'Neprídeš o ňu aj ona teba, tak strašne ľúbi až pozri, čo spravila.' pokúsila sa o úsmev aj keď jej to nešlo, keďže sa Sophie ešte neprebrala. Následne odišla a mňa nechala samého. Bol som vyčerpaný a o chvíľu som zaspal.

Ours 23

Áno naša Lívia mala narodeninky včera, no nestihla som nejako túto časť pridať , tak ju dávam dnes, ale viem, že neni taká jak by sa patrilo, ale keď bude lepšia alebo nejaká jednodielovka sa podarí tak bude pre teba. Enjoy it! :)

Sophie
Začula som len silný náraz a potom som zbadala Liamove bezvládne telo ležiace na ceste. Nie, nie, nie, NIE! Toto nemôže byť pravda. Ani neviem ako som sa postavila a rozbehla sa k nemu. Vzala som ho do náručia a verila, že nezomrie. Neprežila by som to.
'Sanitku!' skríkla som na vodiča, ktorý vyšiel z auta.
'Robte niečo nevidíte, že krváca? jačala som ako zmyslov zbavená, zatiaľ čo som sa mu snažila zastaviť krvácanie, tak ako nás to učili. Zistila som, že dýcha, no slabo.
'Pokoj, už je na ceste.' povedal vodič, keď dotelefonoval.
'Nemôžem byť pokojná, čo ak mi zomrie?' skríkla som naňho a on sa odo mňa radšej vzdialil. O chvíľu som cez slzy len rozmazane videla výstražné svetlo sanitky. Zo sanitky vystúpili záchranári a pribehli k nám.
'Čo sa stalo?' opýtal sa doktor zatiaľ čo sa mu snažil pomôcť.
'On....ma odsotil a.... potom....potom..' snažila som sa povedať, čo sa stalo. Až teraz som si uvedomila, že za toto všetko môžem ja.
'Vbehol mi pod kolesá a nedokázal som zastaviť.' povedal vodič auta ešte predtým než ho vzala polícia.
'Nezomrie, že nezomrie! Povedzte mi, že bude v poriadku!' skríkla som na doktora.
'Upokojte sa. Spravíme, čo bude v našich silách.' snažila sa ma upokojiť sestrička. Zatiaľ čo ho nakladali na nosidlá a následne do sanitky.
'Idem s vami!' povedala som a nečakal na nič.
'Ste niekto z rodiny?' opýtal sa ma doktor.
'Som jeho priateľka!' povedala som a on nakoniec súhlasil, keďže čas bol drahocenný. V nemocnici ho hneď previezli na sálu a mňa nechali na chodbe. Vytočila som Karenine číslo.
'Prosím?' ozvalo sa po chvíli.
'Dobrý večer, tu Sophie. Liam je v nemocnici.....prosím prepáčte.....' zrušila som hovor a zviezla sa na stoličku. Je to moja vina. To ja som mala byť teraz tam kde je on. On mal byť živý a zdravý a teraz tam je namiesto mňa. Prečo som musela utekať a nenechať si to vysvetliť. Keby som nebola taká hlúpa a tvrdohlavá a nič by sa nestalo. Ak to prežije už nikdy nespravím takúto chybu. Vlastne takúto chybu už ani nebudem môcť spraviť.
'Sophie, čo sa stalo?' zdvihla som hlavu a na druhom konci som uvidela celú Liamovú rodinu.
'Utekala som pred ním a nevšimla som si auto.....on ma odsotil a.....a....auto doňho vrazilo.' opäť som sa rozplakala. Karen ma len objala aj keď aj ona mala v očiach slzy.
'Bude v poriadku, neboj sa.' tíšila ma aj keď ona sama mala obavy.
'Je to moja vina. Prepáčte mi to. Pochopím ak ma budete teraz nenávidieť. Mala som tam byť ja. On si to nezaslúži.' opakovala som stále dookola.
'Je silný, zvládne to. A nemôžeš za to.' povedala a držala ma v náručí. Po chvíli vyšiel z dverí doktor a všetci sme ho zavalili otázkami.
'Prežije to?' opýtala som sa.
'Nevieme, stratil veľa krvi a bohužiaľ nemáme dostatok krvi.' povedal.
'Má krvnú skupinu 0, má niekto z rodiny, rovnakú skupinu?' opýtal sa následne.
'Zdedil ju po mojom otcovi, no on zomrel a nikto iný nemá takú skupinu.' hovorila zúfalo Karen.
'Tak potom musíme čakať.' povedal a chcel odísť.
'Počkajte! Ja mám 0. Dám mu svoju!' vykríkla som.
'Poďte so mnou.' povedal a vzal ma vyšetrenia. Poslali ma na chodbu, kým zistia či som vhodný darca. Po chvíli vyšiel z dverí doktor.
'Ste vhodný darca, chcete mu darovať svoju krv?' opýtal sa.
'Ak by som mohla dala by som aj všetku.' povedala som a šla za ním. Podpísala som ešte nejaké papiere. Sestrička už mala plné vrecko a chystala sa ma odpojiť. Cítila som, že to nebude dosť.
'Vezmite toľko koľko potrebuje.' povedala som rozhodne.
'To nemôžem.' protestovala.
'Ale môžete.' odpovedala som a ona konala svoju prácu, no po chvíli som sa cítila slabo a nakoniec som videla len tmu nič len všade čierno.

Zayn
Hneď ako sme sa dozvedeli, že Liam je v nemocnici sme odišli z plesu a šli do nemocnice. Liamova mamka nám povedala, že stratil veľa krvi, no Sophie (teda jeho priateľka, o ktorej sme sa za ten dozvedeli všetko) mu ju darovala. Ale darovala viac než mala a upadla do bezvedomia. To už v nemocnici bola aj jej rodina.
'Je mu už lepšie?' opýtali sme sa, keď ho prevážali na izbu.
'Vyzerá, že hej, ale musíme počkať či ako príme krv.' povedal doktor.
'A Sophie?' opýtala sa Karen.
'Darovala veľa krvi a skoro sme ju stratili, no bude v poriadku, ale teraz je v umelom spánku.'  povedal doktor a odišiel. Chceli sme ísť k Liamovi, no nepustili nás a k Sophie tiež nie. Cítim, že je to dobré dievča. Viem, prečo ju tak Liam ľúbi.

Ours 22

Prepáčte, prepáčte, prepáčte! Viem, že moja pauza bola bezvýznamná, tak ako aj táto časť, no práve mi napadlo ako by sa to mohlo vyvíjať, tak som aspoň trochu rada, no táto časť je krátka a nudná. Ale sľubujem, že ďalšia bude dlhšia. Dnes fakt super deň. Enjoy it! :)

Hneď potom, čo sme sa s mamou zmierili sme sa vybrali na raňajky. Obe s úsmevmi na tvárach, až na to, že ten mamkin bol úprimný a môj bol akási pretvárka, že je všetko, tak ako má byť. Babka sa na nás zmätene pozrela.
'Čo sa stalo, že ste také vysmiate?' spýtala sa ešte stále zmätená.
'Ideme na ples.' usmiala sa mamka.
'Ale ako..?' pozerala na nás babka.
'My sme už v pohode a dnes ideme na ten ples.' vysvetlila som znovu.
'To som rada, ale nemala si naň ísť s Liamom?' spýtala sa babka. Srdce mi hneď podskočilo, no snažila som sa tváriť nad vecou. Po novom roku odídem domov a všetko bude tak ako predtým. On bude naďalej žiť honosný život hviezdy a ja budem opäť tá stará osamelá Sophie.
'To je už za mnou.' povedala som rázne a usmiala som sa na ňu.
'Tak toto ti nikdy neuverím!' protestovala.
'Tak never, ale je to pravda a nebavme sa už o tom.' skonštatovala som a začala som si natierať chlieb. Babka síce mala protesty, no po jednom mojom pohľade zmĺkla a radšej si to nechala pre seba. po výdatných raňajkách, ktoré som už nemala pomaly týždeň sme sa vybrali chystať, tak ako sa patrí. Sprcha, účes, kozmetika, manikúra, pedikúra a všetko ostatné.
O pol šiestej sme už obe upravené stáli pri dverách a obliekali si kabáty. Babke sa to síce nezdalo, no my sme sa nad jej zalamovaním rukami len zasmiali. Nasadli sme do taxíka a vyrazili k sále. Bolo tam veľa ľudí a snobský ľudia odtiaľto, no my sme to neriešili a išli sa baviť.
Pri dverách nám ponúkli šampanské a my sme ho z radosťou prijali. Zjedli sme jahodu a čakali na prehovor primátora. Hneď po oficiálnom otvorení začal ples. Primátor prezradil, že má prekvapenie a to práve teraz vystúpilo na pódium. Piati chlapci. To prekvapenie boli Liam a tí chlapci, čo som ich včera videla. Tá jeho skupina. One Direction či ako. Kučeravý povedal pár milých slov a potom začali spievať nejakú ich pesničku. Keď som zbadala Liama, nemohla som sa naňho pozerať a radšej som chcela zmiznúť. Vybrala som sa vonku na vzduch, aby ma nezbadal. To sa mi však stalo osudným.

Liam
Dnes sme šli na ten ples. Vôbec sa mi tam nechcelo, no musel som ísť a aj keď som bol rád, že chalani sú tu, no nedokázali ma rozptýliť na toľko, aby som aspoň na sekundu nemyslel na ňu. Dnes je posledný deň v roku a ja nie som s dievčaťom, na ktorom mi záleží viac, než na mne. Ktoré neskutočne milujem a na ktoré nikdy nezabudnem. Jedine ona môže byť mojou ženou, žiadnu inú by som nedokázal milovať, tak ako ju. Hneď ako táto šaškáreň s týmto plesom skončí pôjdem za ňou. Musím to medzi nami urovnať.
'Privítajte One Direction!' ozvalo sa z mikrofónu a my sme vybehli na pódium. Harry sa chopil slova a pozdravil ľudí na plese, hneď potom sa ozvali prvé tóny pesničky More than this ako si zvolili usporiadatelia, keďže nechceli dať hneď nejakú rýchlu pesničku a radšej zvolili slaďák. Vôbec som nemal náladu na nejaký slaďák a radšej by som bol s ňou, no musel som. Pozrel som sa medzi ľudí a v tom som ju zbadal ako sa snaží pretlačiť po medzi ľudí k dverám. Rozbúchalo sa mi srdce ako nikdy. Práve som spieval svoju pasáž a k slovám som zaspieval aj jej meno. Nemo na mňa pozerala a na chvíľu sa nám stretli pohľady. Zoskočil som s pódia a chcel som ísť k nej, no ona sa otočila a chcela utiecť. Utekala von a ja som nechal všetko tak a utekal za ňou. Nemohol som ju nechať odísť a už vôbec nie teraz.
'Stoj Sophie!' kričal som za ňou, no malo to skôr opačný význam.
'Sophie milujem ťa. Prepáč mi to.' kričal som, keď som sa ju snažil dobehnúť.
'Nechaj ma!' kričala mi späť.
'Snažím sa zabudnúť!' o čom to hovorí? Chcela prebehnúť cez cestu, no nevšimla si auto, ktoré sa práve vyrútilo zo zatáčky.
'Pozor!' skríkol som a rozbehol sa za ňou. Rozbehol som sa za ňou a rýchlo ju podstrčil na na kraj cesty. Spadla do trávi na krajnici, no ja som sa už uhnúť nestihol. Pocítil som len silný náraz a potom už nič.

Live While We're Young

Baby a máme tu novú pesničku od chalanov. Už teraz som na nej závislá a strašne, strašne moc sa mi ľúbi. Fakt, že mohli dať tu pesničku skôr a mohol z nej byť letný hit, no nám to je tri pätnásť jaké je obdobie a či sneží, prší je kapačka alebo neviem čo. My máme rozbijačku furt! :D
Ten klip si myslím, že je fakt najlepší od nich aj keď keď vyšiel klip k One Thing, že ten je najlepší a zase som sa presvedčila, že sú čoraz lepší.
Strašne cute je tam Niall úplne fajne je oblečený a všetko a či už to bola pravda tá kauza alebo nie myslím, že v tomto klipe určite dokázal, že je nielen dobrý a výborný ale oveľa viac.
Ďalej Zayn je s tými mokrými vlasmi úplne, že :O. A má strašne super hlas a všetko.
Úplne ma potešili scény s Louisom. Vidno tam, že je za každú srandu a že sa vie baviť. A samozrejme je tam ako aj všetci ostatný sexy. A ako ide na tom fáre, no žerem ho.
Liam úplne krásny arď... Jeho hlas na začiatku mi strašne pripomenul Simple Plan (viem, že som divná) a tá pesnička mi dodala akúsi energiu.
Harry je tam tiež ako stále krásny, ale na tomto klipe sa páči, že tam sú všetci na rovnakej vlne nikto vyvýšený a nikto ponížený. A s tým banánom no koniec. Ale ako som povedala, Harry je proste Harry. :)
Ten klip by som vám dokázala opisovať aj celý deň a už sa teším na face spolužiačok keď im ju pustím. :D
Och strášne super pesnička aj keď mi he Hits Radio nechcelo ísť BBC šlo čiže don't mind. :)
Ale teraz si už vychutnajte pesničku...

A ešte raz...
.
.
.
.
.
.
A opäť...

#HappyBirthdayNialler

Je tu ten známy dátum 13.9. čiže Niallove narodky a my slovenky ešte k tomu voľno, no čo viac si priať? Ako už iste viete tak náš Nialler strávil deň hraním golfu. Tak on musí byť jaký macher. Ja by som bola rada, keby som sa trafila do loptičky nie to ešte do jamky! :D  Btw na tom videu sa Niall nenormálne podobá na môjho bratranca, asi ho začnem podozrievať! :D

Na twitteri mu prialo všetko najlepšie niekoľko miliónov fanúšíkov, ale aj kamaráti, rodina a chalani. Harryho mamka dokonca poslala fotku a je vidno, že Nialla má rado veľa ľudí. (kto by nemal? :D)

 No tak sa každopádne pripájam aj ja k blahoželaniu tomu náš Niallovi. Teraz si určite niekde užíva na party, ale bo niekde s priateľmi. Má 19 a to nie je každý deň. So Happy Birthday Nialler! :)

Ours 21

Tak tu je to pokračko. Síce sa mi začínalo písať čudne, keďže som dočítala jednu knihu a niečo ma k tomu ťahalo ale budiš. Happy Birthday Niall! Enjoy it! :)

Zajtra je Silvester a ja mám ešte stále depresívnu náladu. Len tak čumím von oknom a sledujem jednotlivé vločky. Niektoré dopadnú na zem, iné sa zas prilepia na okno a potom pomaly stekajú dole. Vonku nevidno ani živej duše a chodníky, ktoré odhŕňali ráno už dávno nie sú odhrnuté. V susednom dome sa nič nedialo a ani jeho som od vtedy nevidela. No na ulici sa zjavili auto a zaparkovalo pred domom Payneových. Jedno auto, ktoré tu prešlo za poslednú hodinu a hneď odbočuje k nim. Trochu som sa skrčila, no ďalej sledovala dianie vonku. Z auta vystúpili štyria chalani asi v mojom veku. Všimla som si, že po chvíli vyšiel z domu Liam. Srdce sa mi rozbúchalo a to som ho len videla. Kto vie, čo by sa stalo ak by som ho stretla. Len čo ho zbadali bratsky sa objali. To bude asi tá jeho skupina, no aj tak mi nespomínal nič o tom že prídu. Ale ako vidím, hneď si za mňa našiel náhradu. Skĺzla som sa k zemi a už opäť som plakala. Nechápem ako môžem ešte plakať. Každý deň bol taký istý a každý deň som sa cítila, čo raz viac sama. Po chvíli sa ozvalo klopanie. Rýchlo som skočila na posteľ a ticho som ležala. Dnu vošla starká so škatuľou v rukách.
'Posiela ti to mama.' povedala, keď vošla.
'Nechcem to.' povedala som. Ona len zakrútila hlavou a škatuľu položila na stolík. Pozrela sa na mňa, ale hneď potom odišla. Vedela, že je to márne.
Možno ma tá škatuľa lákala, no nechcela som ju otvoriť. A ešte keď je od nej tak nie. Mohla som si za všetko sama, ale nechcela som. Nakoniec som zaspala.
Zobudila som sa až na druhý deň ráno. Rozhodla som sa pre sprchu, už som musela. Vstala som a pobrala sa do kúpelne. Zrkadlo som zakryla uterákom, nechcela som sa na seba pozerať. Ešte by som sa začala ľutovať a opäť by som spravila nejakú hlúposť. Hneď ako som sa umyla som sa opäť zavrela v izbe. Tá škatuľa ma lákala čo raz viac a nakoniec som ju otvorila. Nakukla som dnu odkiaľ na mňa vykúkala hodvábna látka. Boli to šaty, ktoré mi mama dala už na Vianoce a teraz mi ich opäť poslala. Vytiahla som ich a zo škatule vypadla nejaká obálka. Šaty som opäť pekne zložila dnu a zohla som sa po obálku. Otvorila som ju a vytiahla z nej list. Aj keď vo mne čosi protestovalo, moje zvedavé ja bolo silnejšie. Otvorila som list a začala som čítať.

Drahá Sophie,
viem, že sa na mňa hneváš a viem, že na to aj máš právo. To, že som Ťa chcela ochrániť sa Ti mohlo zdať ako výhovorka a viem aj to že si trpela oveľa viac, no keď som si to všimla bolo neskoro a ja som sa bála, že sa budeš hnevať. Vieš, totiž prežila som to isté čo ty. Odlúčenie. Keď som bola mladá páčil sa mi môj spolužiak. Ľúbila som ho, no časy boli zlé a my sme neboli bohatí, no ani zas chudobní. Žili sme slušne a mali sme čisto, no on pochádzal z bohatej rodiny a nemohli sme byť spolu. To s kým bude v dospelosti žiť mal určené už predtým než sa narodil a jeho otec na našu rodinu povedal pár hnusných poznámok a môj otec to nezniesol. Presťahovali sme sa do inej časti Wolverhamptonu a začala som navštevovať inú školu. Zakázali mi vysloviť ich meno nieto ešte na nich pomyslieť, no ukradol mi myseľ na dobrých 7 rokov, kým som nestretla vášho otca. Keď my babka povedala, že ste sa s Liamom opäť našli, bola som šťastná a vždy som ho mala rada. Už od kedy som ho videla prvýkrát sa mi zapáčil a vedela som, že má dobré srdce. Tie šaty sú na ten ples a bola by som rada ak by si tam šla. Dúfam, že si to vyriešite a nehnevaj sa naňho, ani ja sa na teba nehnevám a nikdy som sa nehnevala. Ľúbim Ťa tak ako aj Chrisa.  
                                                                                 Mama xx

Po mojej tvári sa skotúľalo niekoľko sĺz a hneď som utiekla z izby. Pomaly som nevidela kam idem, no vedela som kam chcem ísť. Otvorila som dvere a na posteli sedela mama. Hneď som ju objala. Ona ma len ticho hladila po vlasoch a tíšila ma.
'Mami, prepáč mi to. Nemala som, tak reagovať a nechať si to vysvetliť.' vzlykla som.
'Zlatko ja sa nehnevám to ty mne odpusť.' povedala a naďalej ma tíšila.
'Už dávno som ti odpustila, ale ja nevedela som, o tom čo si si prežila.' hovorila som.
'Už je to za mnou, teraz sa musíte udobriť s Liamom.' povedala.
'Mami, on sa na mňa hnevá a nechce ma vidieť. Radšej naňho zabudnem. Veľmi som ho sklamala. Dostanem sa s toho.' vystrúhala som na ňu úsmev.
'Ale veď...' chcela protestovať.
'Nie mami, tak to je lepšie. Rozhodla som sa. Dnes pôjdeme na ten ples, nie?' usmiala som sa.
'My?' nadvihla obočie mama.
'Áno, užijeme si predsa posledný deň v roku.' povedala som a opäť sa pokúsila o úsmev. Mamka sa usmiala tiež a objala ma.

Ours 20

Prepáčte, ale potrebovala som trocha prestávku a zaujala ma kniha, tak preto nič nebolo, no je tu pokračovanie, tak ak chcete čítajte. Ak máte nejaké stránky, blogy alebo kamošky čo čítajú budem rada ak im o tom poviete. A hlasujte v ankete, či má príbeh pokračovať. Enjoy it! :)

'Kde je ten list?' spýtala som sa na rovinu.

'Aký list?' tvárila sa akoby o ňom ani len nevedela.

'Ten, ktorý mi napísal Liam. Ten, čo ti dala Sophie. Kde je? Prečo si mi ho nedala? Čo sa s ním stalo? Čítala si ho?' vyhŕkla som na ňu všetky otázky, ktoré ma ťažili.

'Zlatko, odpusť mi to.' povedala mama.

'A čo ti mám odpustiť? To, že si nechcela, aby tvoja dcéra bola šťastná? Zatajila si mi to a nechala ma trpieť ešte viac. Čo keby sa to stalo inak a Liama by som ešte stále obviňovala? Viem, že ho nemáš rada, ale ja ho milujem a je mi jedno čo si myslíš ty. Nemôžem za to, že nechceš, aby tvoja dcéra bola konečne šťastná.' po tvári mi už začali stekať slzy. 

'Ja som nechcela, aby si trpela ešte viac a žila z vedomím, že už viac neuvidíš a nechcela som ti to ešte sťažovať. Vieš ako strašne ťa ľúbim a veľmi teraz ľutujem, že som ti ho nedala.' hovorila pričom si slzy našli cestu z jej očí. Chcela ma objať.

'Nechaj ma tak. Chcem byť sama.' povedala som a utiekla som von. Len čo som si stihla vziať bundu a už som zvonila vedľa u Liama. 

'Sophie? Prečo plačeš?' spýtal sa, keď mi otvoril dvere. Ja som neváhala ani sekundu a hneď som ho objala. Cítila som, že mu môžem dôverovať.

'Čšššš....všetko bude dobré.' tíšil ma cestou do jeho izby. Sadol si to mnou na posteľ a aj naďalej ma utešoval. 

'Povieš mi čo sa stalo?' opýtal sa, keď som sa aspoň trochu upokojila.

'Jááá.....bola som za mamou.' povedala som a opäť som sa rozvzlykala.

'A čo ti povedala?' pýtal sa ďalej.

'Že vraj mi ho nedala, lebo nechcela, aby som trpela ešte viac a pritom vôbec nevie ako veľmi som trpela.' povedala som.

'A ty si jej neodpustila, však?' spýtal sa. Len som nemo prikývla. Pochopil a na tvári sa mi zjavil ešte viac strápený výraz než ho mal doteraz. Až teraz mi došlo, čo sa stalo. Ja som mu sľúbila, že sa na ňu nebudem hnevať a urobila som presný opak.

'Liam, prepáč.' povedala som, keď som si to uvedomila.

'Prečo si ma neposlúchla?' spýtal sa po chvíli.

'Ja som úplne zabudla a nahnevala som sa, keď sa mama snažila vykrútiť, že nevie o aký list ide. Prosím nehnevaj sa na mňa.' snažila som sa všetko napraviť.

'Takže moje slová a rady a hlavne ja ti nestojím za to, aby si si to pamätala?' povedal sklamaným tónom hlasu a oči neodoprel od koberca.

'Nie tak to nie je. Vieš, že ťa milujem najviac ako sa len dá. Čo mám spraviť, aby si mi veril?' spýtala som sa. Strašne ma ranilo to čo povedal a na najvýš som naňho zabudla. 

'Myslím, že vieš čo máš spraviť. Choď už radšej.' povedal odvrátil tvár k oknu. Chcela som niečo povedať, no keď som zbadala na jeho tvári slzy radšej som odišla. Rýchlo som vybehla von a následne do domu starkých. Zavrela som sa v mojej izbe. Plakala som, nadávala som si a celý čas som nad tým premýšľala. Volali ma síce jesť, no nechcela som. Mamu som vidieť nechcela a jediného koho som pustila dnu bola starká, ale aj tak zo mňa nič nevytiahla. Len som ležala, plakala, alebo len pozerala do blba.

Liam

Bolelo ma to, že ma neposlúchla a ešte viac ma boleli jej slová. Snažil som sa ju pochopiť, no nevedel som ako. Poslal som preč a ona ma poslúchla. Bol som v izbe, ak som sa šiel najesť rozhodne som nezjedol toľko ako niekedy. Síce sa ma pýtali čo je, ale nechcel som s nimi hovoriť. Nemal som ani trochu nálady. Už dávno som oľutoval, že som ju poslal preč. Mal som to nechať tak a boli by sme ešte spolu a teraz je tomu koniec. Nie, ten ešte nemôže byť veď sa to ešte ani nezačalo. 

Zrazu zazvonil mobil, no ignoroval som ho. Už neviem koľkýkrát zvonil, no naďalej som ho ignoroval. Potom prestal. po chvíli zazvonil opäť, no ignoroval som ho. Keď už zvonil asi 5.-krát odhodlal som sa aspoň pozrieť kto volá, no kým ho našiel dotyčný zložil. Odblokoval som ho a z obrazovky na mňa svietilo niekoľko neprijatých hovor a esemesiek. Od každého z chalanov som mal najmenej 10 neprijatých hovorov a esemesky boli na to podobne. Vytočil som číslo prvého, ktorého som našiel.

'Liam, no konečne. Prečo nedvíhaš?' ozval sa z druhej strany Zayn.

'Prepáč. Chceli ste niečo?' snažil som sa pôsobiť v pohode.

'Chceli sme vedieť ako sa máš ale aj to že kedy máme prísť do Wolverhamptonu na to vystúpenie.' vysvetlil mi z druhého konca Zayn.

'Úplne som zabudol. Príďte 30teho, budete spať u nás.' povedal som na rýchlo.

'Liam, čo sa stalo?' spýtal sa Zayn akoby ma vôbec nepočúval.

'Nič, čo by sa malo.' nedal som to na sebe poznať.

'Neklam mi, počujem, že tvoj hlas nie je v pohode.' povedal.

'Nechcem to riešiť takto cez telefón. Poviem ti to, keď prídete. Ahoj, musím končiť.' povedal som a zložil som. Vedel som, že by protestoval, no nemal som ani len trochu nálady.

Ours 19

Ja len také malé info, že Danielle Liamova ozajstná priateľka v tejto story nebude ani žiadne scény ani nič. Ja osobne mám Dan strašne rada a nerada by som z nej robila či už mrchu alebo niečo podobné. Táto story je vymyslená so Sophie, tak aby ste vedeli. Ďalšie info sa týka ako to bude počas školy. Tak ešte ani sama neviem, ale môžem povedať, že časti asi určite nebudú každodenne ale pokúsim sa aspoň jednu za dve dni, ešte neviem. A samozrejme návštevnosť viditeľne klesá, takže neviem či to bude vôbec pokračovať, ale to je na vás. But now... Enjoy it! :)

Liam

Aj keď som nevedel kde ten list naozaj je, vedel som, že ho Sophie dala jej mamke, no nepovedal som jej to, aby sa zbytočne nehádali. Sophie však vycítila, že som jej nepovedal všetko a že viem niečo čo ona nie. Samozrejme, že ma donútila povedať jej to. Bál som sa, že ak jej to nepoviem, tak sa bude hnevať a to som nechcel. Tak veľmi som ju už nechcel sklamať. 

'Ona, ona....ako mohla?' vyšlo z nej po chvíli.

'Ona nechce, aby som bola šťastná?' hovorila ďalej.

'Sophie, slúb mi, že sa na ňu nebudeš hnevať a nebudeš jej to vyčítať a ani nevieš či ho má a nevieš prečo to urobila.' prehovoril som po chvíli. Viem, že jej mamka ma rada nemala, ale nechcel som, aby ju za to Sophie nenávidela. 

'Ale Liam, veď ona vôbec....' začala hovoriť.

'Pššššt....žiadne ale, sľúb mi, že ju necháš vysvetliť ti to.' prerušil som ju.

'Áno chcem vedieť prečo mi ho nedala, ale..' znova začínala.

'Povedal som, že žiadne ale. A dnes už za ňou nechoď zajtra sa jej to môžeš opýtať. Ale dnes tu ostaneš spať.' povedal som rozhodne.

'Nie, nemôžem tu ostať mala by som problém a čo by si mysleli.' povedala.

'Neboj sa, ja to vybavím a ja môžem spať dole na gauči, aby si nič nemysleli.' nevzdal som sa.

'To určite nie, budeš spať tu pekne v posteli!' protestovala.

'Ale len ak ty tiež.'  nedal som sa odbiť. 

'Ak budem môcť tak hej.' nakoniec súhlasila.

'Budeš neboj sa, o chvíľu prídem áno?' spýtal som sa. 

'Uhm.' povedala, keď si ľahla.

Ja som rýchlo vyšiel z izby a obul sa a prebehol som k susedom. Zazvonil som a otvorila mi teta, teda Sophiina babka. 

'Liam, čo sa deje kde je Sophie?' strachovala sa teta.

'Teta, Sophie je v poriadku je u nás, len som sa chcel opýtať či by nemohla spať u nás?' uistil som ju, že je všetko v poriadku.

'Ale prečo?' vyzvedala.

'Zajtra sa všetko dozviete len povedzte, že môže.' prosil som.

'Tak teda dobre, ale Liam..' súhlasila.

'Nie, nebojte sa. Neodpustil by som si ak by sa jej niečo stalo.' povedal som a už som utekal späť k Sophie. Vošiel som do izby a pohľad mi padol na Sophie. Myslel som si spí, tak som sa snažil byť ticho a chcel som odísť aj keď mi to už predtým zakázala.

'Liam ja nespím a povedala som, že budeš spať tu.' povedala a smiala sa.

'Ja som si myslel, že spíš a môžeš tu ostať. Dám ti nejaké moje tričko, alebo chceš spať takto?' spýtavo som sa ňu pozrel, keďže mala na sebe rifle a tričko a sveter.

'Budem rada aj mi dáš nejaké tvoje tričko.' opäť sa usmiala. Podišiel som k šatníku a vytiahol z neho jedno tričko. 

'Nech sa páči. Kúpelňa je vpravo a bude ti vadiť ak budem spať bez len v boxerkách?' spýtal som sa, keď zmizla v kúpeľni. 

'Hm, neviem. Spi tak ako sa ti spi najlepšie, len nie holý!' opravila sa, keď vyšla z kúpeľni v mojom tričku a snažila sa ho stiahnuť čo najnižšie, aby som nič nevidel. Len som sa zasmial a podišiel som ku nej. Objal som ju a následne ju ťahal k posteli. Po chvíli zaspala v mojom objatí a mne neostávalo nič iné len tiež spať. 

Sophie

Ráno som zobudila tak ako som večer zaspala a len som sa usmiala nad tým, kde teraz práve som. Pozrela som sa na Liama, ktorý ešte spokojne odfukoval. Neodolala som a dala mu pusu. On sa len usmial a zovrel ma v objatí.

'Liam, pusť ma, veď ma rozpučíš a musím ísť domov. Veď vieš.' povedala som mu zo smiechom.

'Dobre, ale daj mi ešte pusu.' protestoval a hneď na to aj konal. 

'No dostal si, ale už ma pusť. Je veľa hodín.' povedala som a on povolil zovretie. 

'A nezabudni, čo si mi včera sľúbila.' povedal, keď vstal z postele.

'Chcem vedieť aký mala dôvod Liam.' vystrúhala som akúsi grimasu a obliekla sa. Liam sa obliekol tiež a zišli sme dole, kde všetci raňajkovali. Nechcela som obťažovať, no nedovolili mi odísť, kým sa nenajem a tak som súhlasila. Potom som sa rozlúčila z Liam a pobrala sa domov. Vošla som dnu a v kuchyni som stretla babku.

'Babi, kde je mamka?' spýtala som sa, keď som vošla dnu.

'Neviem, asi je hore. A ty slečna kde si sa včera flákala?' spýtala sa.

'Ja som myslela, že Liam..' chcela som pokračovať.

'Bol tu, ja len že čo ste robili.' pýtala sa babka.

'Ale babiii...idem za mamkou.' povedala som a vydala sa ku schodom. Následne som vošla do jej izby, kde mamka čítala nejakú knihu. Zavrela som dvere.

'Mami môžeme sa porozprávať?' začala som.

'Áno srdiečko, čo sa deje?'