Ours 6

Ták, dočkali ste sa. Táto čas mi dala zabrať a dlho som nad ňou rozmýšľala. A myslím, že nakoniec ani nestojí za to, koľko som nad ňou premýšľala. Ale tak prepáčte. Enjoy it. xx

Sophie

Ráno ako každé, no dnes ma čaká práca. No neberiem to ako prácu, ktorú by som neznášala. Baví ma a veľmi. S mamou sme sa vybrali do domova, kde už nás čakali deti. Nevedela som sa dočkať, až stretnem to nové dievča, ktoré tu so mnou pracuje na striedačku. Dúfala som, že to bude niekto nový a že nebude jedna s tých ľudí, ktorých som stretávala každý deň. O našej "letnej škôlke" sa dozvedalo čo raz viac ľudí a s tým tu pribudlo aj detí. O Liamovi som nevedela nič, no trápilo ma, že odíde. Hnevala som sa na seba, že som nemala čas no to, aby mi povedal všetko. Musím ho dnes vidieť a spýtať sa ho na to. 

'Sophie?!?' volala ma teta Brigit.

'Áno?' otočila som sa. 

'Toto je Sam. Bude tu pomáhať.' povedala a ukázala na dievča chudej postavy s krásnymi vlasmi. Nebudem klamať, áno závidela som jej ich. Určite je žiadaná.
'Ahoj, som Sophie.' povedala som a podala jej ruku.
'Teší ma.' povedala a usmiala sa. Chcela som Liamovi napísať SMS-ku, že sa chcem stretnúť a porozprávať sa, tak ten práve vošiel dnu s malou Sophie. Tá hneď priletela ku mne a vystískala ma. Po nej prišiel Liam a tiež ma objal.
'Práve som ti chcela napísať SMS-ku.' poznamenala som.
'A čo si do nej chcela napísať?' pýtal sa Liam a škeril sa na mňa.
'Chcela som sa porozprávať.' odpovedala som.
'Porozprávať? A o čom?' tváril sa akoby nevedel.
'O tom čo si mi včera nedopovedal.' povedala som a nadvihla obočie.
'No, to som chcel aj ja, ale nemôžeme ísť von?' pýtal sa.
'Aha, jasné.' povedala som a vyšli sme von. Sadli sme si na lavičku a ja som čakala kedy začne, no nezačal.
'Tááák, povieš mi, kedy odchádzaš.' prehovorila som po chvíli ticha.
'Aha, uhm jasné. Tak vlastne ja už odchádzam... no... odchádzam už zajtra.' vykoktal sa.
'Z....za....zajtra??' čože, on odchádza zajtra. Konečne si nájdem kamaráta a on odchádza už zajtra a ani sa mi to nechystal povedať. Len tak bez slova by odišiel. Len ma objal. Nechcela som plakať, no pár sĺz mi ušlo. Za ten krátky čas mi fakt prirástol k srdcu.
'Tak, keď už odchádzaš, tak....' začala som.
'Večer strávime spolu. Prídem ťa pozrieť vždy, keď prídem do Paríža.' povedal.
'Dobre, teším sa na večer.' povedala som a usmiala sa.
'A Sophie ešte ti musím povedať, že....' chcel mi niečo povedať.
'Sophie!!!! Poď sem, nezvládame to. Je ich veľa.' kričala Sam.
'Večer! Už musím.' povedala som a utekala dnu. Liam sa pobral preč. Asi si šiel užiť posledný deň v Paríži. A ja vlastne ani neviem, čo robí cez deň v Paríži a čo robí v Anglicku a to je môj kamarát. Som ja ale hlúpa. Večer sa ho na to opýtam. Musím.
'Hej Sophie, nezájdeme si niekam sadnúť?' opýtala sa ma už po práci Sam. Pre mňa dosť neobvyklé.
'Hmm... jasné môžme, len si vezmem tašku.' povedala som a šla si pre tašku.
Zo Sam sme sa celkom skamarátili a sadli sme si. Vybrali sme sa do nejakej malej kaviarničky a sadli sme si k oknu, z ktorého bol pekný výhľad. Prebrali sme mnoho tém, až prišlo na jednu.
'Inak, ty sa odkiaľ poznáš s Liamom Paynom?' opýtala sa ma.
'Vodí neter do tej "letnej škôlky" ... a vlastne ty ho odkiaľ poznáš?' spýtala som sa. No ona sa začala nekontroľovateľne smiať. Ja som na ňu pozerala jak na ducha a ľudia sa začali otáčať.
'Že odkiaľ ho poznám!' smiala sa. 'Veď je v telke a v rádiu a na internete.' smiala sa ďalej.
'Prosím? To musí byť asi omyl. Nič také nevravel.' nesedelo mi to.
'Vy spolu chodíte a ty nevieš, že....' chcela pokračovať, no stopla som ju.
'My spolu nechodíme, sme kamaráti a teraz môžeš pokračovať.' opravila som ju.
'Dobre, takže ty mi chceš povedať, že nevieš nič o One Direction?' opýtala sa. Niečo mi to možno hovorilo, no nikdy som tomu nevenovala nejak veľa pozornosti.
'No a čo s nimi?'  pýtala som sa.
'Veď Liam je člen skupiny One Direction a o päť dní odchádzajú na turné do Ameriky.' oznamovala mi. Pichlo ma pri srdci. Prečo mi to nepovedal? Prečo mi klamal a nepovedal pravdu? Prečo som si to ja hlupaňa nevšimla? Chcel ma len využiť? Kládla som si ďalšie otázky.
'Ja... ja už musím ísť.' povedala som a postavila sa. Na stole som nechala peniaze a utekala preč. Sam za mnou niečo kričala. Utekala za mnou, no nedobehla ma keďže som sa zamiešala medzi ľudí. Slzy mi stekali po tvári a ja som nastúpila do prvého taxíka. Nadiktovala som mu o adresu a čakala kedy už budem doma.
Domov som prišla uplakaná a chvela som sa. Doma boli mama s Chrisom. Rýchlo som sa vyzula a čo najrýchlejšie som sa zavrela v izbe. Po chvíli prišla mama.
'Sophie, už si doma? Prečo si....' zastavila sa, keď ma videla schúlenú a uplakanú na posteli.
'Zlatko, stalo sa niečo?' spýtala sa a objala ma.
'Keď mami, on je slávny a ani mi to nepovedal.'  mamin nechápavý výraz ma donútil vravieť ďalej.
'On je člen tej kapely One Direction a o chvíľu odchádzajú do Ameriky.' vravela som.
'Ale veď ste sa dnes vonku o niečom rozprávali.' poznamenala mama.
'Áno, zajtra odchádza, bude to tak lepšie.' povedala som a snažila sa byť nad vecou.
'Určite?' nadvihla obočie mama.
'Určite.' odpovedala som a práve som si spomenula, že mi niečo chcel povedať. Čo keď mi chcel povedať práve to a ja som si na to nenašla čas. Z jeho úst by to bolo iné. Chcela som to počuť od neho a nie sa to dozvedieť od niekoho iného. Nehnevala som sa na Sam, skôr na seba. Ona za nič nemohla. Tak som tam len tak ležala a premýšľala, až zazvonil zvonček.

Ours 5

Tak trošku dlhšia, keďže som dlho nič nepridala. Dúfam, že sa vám bude páčiť. Enjoy it. xx

Sophie
Ráno som sa zobudila vo svojej posteli. Bol to len sen?? Veď ja som nezaspala tu. Určite to bol sen a bol to krásny sen. Z mojich myšlienok ma vyrušil Chris, ktorý mi začal skákať po posteli. Kedy sa vrátili? Asi keď som spala.
'Áno, aj tebe dobré ráno Chris.' povedala som bratovi, keď sa zvalil ku mne.
'Že ráno!' začal sa smiať. 'Veď už je pol 12.' smial sa ďalej.
'Ah, kedy ste prišli?' pýtala som sa.
'My sme prišli o polnoci, keďže ockov orientačný systém zlyhal.' smial sa Chris. Aj ja som sa zasmiala. Poznám ten ockov orientačný systém a stále, keď sme niekde šli tak sme museli aspoň trochu zablúdiť. Stalo sa to u nás tradíciou.
'Ach jaj, a mamka je doma?? A ja som nešla do domova, musím tam rýchlo ísť.' stresovala som.
'Ja som doma a ani ty si dnes nemusela ísť.' ozvala sa z chodby mamka.
'Dobre, tak ide sa raňajkovať.' skríkla som a utekala som do kuchyne.
'Chcela si povedať obedovať.' opravil ma ocko, ktorý niečo kuchtil.
Najedla sme sa a ja som sa vybrala osprchovať sa, keďže som stále bola v pyžame. Na chodbe ma ešte zastavila mamka.
'Čo ste robili včera s Liamom?' pýtala sa ma. Takže to je pravda, nebol to sen.
'Pozerali sme film a potom sme sa rozprávali a potom som zaspala, ale nejde mi do hlavy jedna vec. Ja si pamätám, že som zaspala v obývačke a ráno som sa zobudila v izbe. Ako je to možné?' vravela som mamke priebeh dňa.
'Liam ťa odniesol do izby, potom poupratoval ten popcorn a potom šiel domov.' povedala mamka.
'Počkať, on ma odniesol do izby??' pýtala som sa akoby som nechápala.
'Hej a vidím, že ťa má rád. Veľmi rád.' povedala mamka a šla do kuchyne. Čo myslela tým veľmi rád?? A zas premýšľam nad Liamom, nie idem sa radšej umyť, lebo ostanem v pyžame celý deň.
'Sophi, zvoní ti mobil. Môžem zdvihnúť?' kričal Chris. Kto mi volá? Veď mne nikdy nikto nevolá. Rozmýšľala som a vbehla som do obývačky. Chris už mal telefón pri uchu. Niečo doň vravel a následne mi ho podal. Som zvedavá, kto to je.
'Prosím?' ozvala som sa do telefónu.
'Ahoj Sophi, tu Liam, tak dnešok platí?' pýtal sa Liam. Ach jaj, z tohto sa nevyvlečiem, sľúbila som.
'Ahoj, tak, keď som ti to sľúbila.' povedala som.
'Nechceš ísť?? Sľúbila si to a nebudeš ľutovať. Prídem pre teba o 18tej.' povedal a hneď aj rozhodol.
'Dobre, ale Liam. Nič drahé.' upozornila som ho.
Nie neboj. Nič drahé. Tak pa.' povedal.
'Pa.' ukončil hovor. Tak je 14:00, takže mám čas. A vlastne prečo stresujem, veď mi stačí obliesť rifle a môžeme ísť. Toto nie je rande, určite to nie je rande, je to len stretnutie s kamarátom. Radšej som si sadla k telke, z ktorej už nemohol spustiť oči Chris. Dávali Dva a pol chlapa náš obľúbený seriál. Sedeli sme pri telke do pol 17. Potom na náš kričala mamka, že máme skorú večeru, lebo už bolo navarené a nechcelo sa jej to potom ohrievať. Tak sme sa najedli. Pri večeri som bola nejaká nesvoja a ani som veľmi nechcela jesť, veď potom už by som nezjedla nič. Po večeri som upratala riad.
'Deje sa niečo? Prečo si nič nezjedla?' pýtala sa ma mama.
'Ja nechcem jesť, nie som hladná a keby som niečo zjedla, večer by som nezjedla nič.' prehlásila som.
'Počkať, ty niekam ideš? Máš rande?' vyzvedala mama.
'Nie, žiadne rande, len idem von.' povedala som.
'A s kým ideš?' pýtala sa. Bola som ticho.
'S Liamom?' pýtala sa mama. Len som prikývla.
'A čo si obliekaš?' pokračovala. O čo jej vlastne ide?
'Ako vždy, rifle, tričko a tenisky.' odpovedala som.
'No to určite. Moja dcéra ide prvýkrát von s chlapcom a chce si vziať rifle a tričko. Poď za mnou.' viedla ma do šatníka. Z akejsi krabici úplne hore vytiahla šaty. Modré s čiernymi bodka a čiernou mašľou. Boli krásne, ale určite si ich neoblečiem. Veď idem von len s kamarátom.
'Vyskúšaj si ich.' podala mi ich mama. Spočiatku som protestovala, ale nakoniec som si ich skúsila. Padli mi ako uliate, no nemôžem si ich vziať.
'Už je pol 18, vezmi si to čierne bolerko a balerínky sú v botníku.' vravela mama a zavrela šatník.
'Ale mami, veď som ti povedala, že takto ísť nemôžem....' nedala mi dopovedať mama.
'Žiadne ale!' povedala a podala mi do rúk aj to bolerko. Ešte som si prečesala vlasy a dala si špirálu. Do malej kabelky som si ešte napchala peniaze, mobil, vreckovky a kľúče. Už zvonil, čo to už? Ešte som sa pozrela do zrkadla a podišla k dverám. Z botníka som si ešte vytiahla balerínky a obula sa. Otvorila som dvere. Na chodbe stál vyfešákovaný Liam.
'Ahoj, tak čo ideme?' opýtala som sa ho.
'Ahoj, áno, pristane ti to.' povedal Liam. Zapýrila som sa a poďakovala som. Ešte som zakričala ockovi, že už idem a ten sa dovalil k dverám.
'Buď doma pred jedenástou, áno?' hovoril.
'Áno, oci budem doma.' povedala som a už som odchádzala.
'Nebojte sa pán Martin, privediem vám ju späť. Nič sa jej nestane.' uistil ho Liam a my sme sa vydali von. Nastúpili sme do taxíka a viezli sme sa niekam k centru. Po 15 minútach nám šofér zastavil a Liam mu podal peniaze. Viedol ma k nejakej reštaurácií.
'Liam, nemali sme ísť len niekam von?' opýtala som sa ho pri vchode.
'Ale, keď už si tak pekne oblečená, tak škoda to nevyužiť.' povedal a vošli sme dnu. Sadli sme si niekde dozadu, kde nie je tak veľa ľudí. Objednali sme si a najedli sa. Počas večere sme sa dobre bavili, keď že Liamovi spadla omáčka na obrus a potom sa to snažil nejako zakryť. No úplný blázon.
'Ospravedlníš ma na chvíľu? Musím si odskočiť.' povedal, keď vstával od stola. Len som prikývla a usmiala sa. Rozhliadla som sa okolo. Bolo tu dosť ľudí. Vyzeralo to tu útulne.
'Hey baby, čo ty tu tak sama?' prišiel ku mne akýsi slizký chlap.
'Ja tu nie som sama, tak odpáľ.' povedala som a pozerala sa preč.
'Ale, ale, ale... Aké dievčatko.' začal ma obchytkávať.
'Pusť ma!' snažila som dať jeho ruku preč.
'Nekrič a pustím ťa.' povedal a chcel, aby som sa postavila. Mykala som sa a nechcel ma pustiť.
'Pusti ju!' počula som ako kričí Liam.
'Taký fagan ako si ty mi nebude vravieť, čo mám robiť.' povedal mu a ja som sa ďalej mykala.
'Povedal som, že ju máš pustiť.' kričal Liam. Pustil ma a šiel k Liamovi. Jednu mu vrazil, no Liam mu to vrátil a potom už prišli SBS-kári. Liamovi tiekla z nosa krv a ja som sa bála, že s tým niečo má. Navlhčila som vreckovku a priložila mu ju na ranu. Jemne, akoby som sa bála, že mu ublížim. Vďačne sa usmial a celý čas sa mi pozeral do očí. Začal sa približovať, no prišiel vedúci reštaurácie.
'Ehm, prosím vás, mohli by ste opustiť reštauráciu, ľudia sa sťažujú.' povedal, čím naznačil, že tu nemáme, čo robiť.
'Už sme na odchode.' povedal Liam a ťahal ma za ruku von.

Liam
Odišli sme a mali sme ešte kúsok času. Rozmýšľal som, ako jej poviem, že som známy a že som členom kapely, že tu ani nebývam a za chvíľu odchádzam do Anglicka. Bál som sa, že keď jej to poviem, že už sa so mnou prestane stretávať. Prechádzali sme parkom, bolo pol 23tej, ale neponáhľali sme sa. Nebolo to už tak ďaleko. Užíval som si, že môžem byť s ňou. Klepala sa. Vyzliekol som si sako a prevesil jej ho cez plecia. Usmiala sa na mňa, no povedala.
'Bude ti zima.' a už mi ho chcela vrátiť.
'Nechaj si, vidím, že ti je zima a mne až taká zima nie je.' povedal som a usmial som sa. Kráčali sme ďalej a medzi nami vládlo ticho.
'Ja, ďakujem Liam.' povedala po chvíli ticha.
'To ja ďakujem tebe. Bol to krásny večer.' povedal som.
'Áno, to bol, ale ja myslím na to čo sa stalo. Len ma mrzí, že to je kvôli mne.' zosmutnela.
'To nič nie je. A urobil by som to vždy.' odpovedal som. Radšej som ju objal, aby už nič nevravela. Ako rád by som ju pobozkal, no neviem, či ona cíti to čo ja. Blížili sme sa k nej domov a ja som sa rozhodol, že jej to poviem. Stáli sme pred vchodom do domu. Objal som ju.
'Sophi, ja musím ti niečo povedať.' povedal som jej.
'Tak hovor!' povedala.
'Ja vieš, ja nie som odtiaľto. Ja som z....' nestihol som dopovedať, lebo jej zazvonil mobil a ona ho už dvíhala. Bol to jej otec, že kde je. Povedala, že už ide hore. Tak som šiel s ňou.
'Tak odkiaľ si?' opýtala sa.
'Z Anglicka.' povedal som.
'A ty sa tam musíš vrátiť, že?' spýtala sa.
'Áno, ale ešte jedna vec.' chcel som jej povedať, kto som. No z dverí vyšiel jej otec a ja som to nestihol.
'Tak mi to povieš inokedy.' usmiala sa a podala mi moje sako. Objala ma a dala mi pusu na líce. Jej otec to nevidel. Vošiel do vnútra. Sophi vošla za ním a ja som jej odkýval a vybral sa domov.

Ours 4

Prepáčte, že som dala až dnes, ale nemala som čas. Ale dnes je tu a ďakujem vám, ktoré to čítate. Tak Enjoy it! ;)

Sophie
Bola som sama a tak som zase raz upadla do priepasti plnej mojich problémov. Cítila som sa sama a problémy mi už prerastali cez hlavu. Nechcela som plakať, no musela som. Ťažilo ma to tak, že keď som začala plakať uľavilo sa mi. Akoby zo mňa niečo odpadlo. Neviem čo, no aspoň dočasne ma to neťažilo.
Niekto zvonil, najprv sa mi veľmi nechcelo ísť otvoriť, no ten pri dverách bol vytrvalý a prinútil ma pozviechať sa. Vstala som zotrela som si slzy a snažila sa nahodiť úsmev. Otvorila som dvere, nie veľmi len trocha som ich odchýlila.
'Ahoj Sophi, prečo si nezavolala?' pozdravil ma Liam. Počkať Liam?? Odkiaľ vie kde bývam?
'Ahoj Liam, ja ani sama neviem.' povedala som.
'Môžem ísť dnu?' spýtal sa.
'Ja... myslím, že to nie je najlepší nápad.' môžno som klamala samú seba, no nechcela som si to pripustiť.
'Prečo? Ty niekoho máš?' opýtal sa. Možno sa mi len zdalo, že mal sklamaný pohľad.
'Nie, ale...' nedokončila som, lebo ma prerušil Liam.
'Aha, dobre, maj sa.' povedal a kráčal ku schodom. Polovica mňa kričala jedno a druhá druhé. Sophi, rob niečo!! okríkla som samú seba v duchu.
'Liam, počkaj!' otočil sa.
'Poď dnu.' povedala som a otvorila dvere.
Liam len prišiel nazad a vošiel dnu. Vyzul sa a ja som zamkla dvere, keď som doma sama vždy ich zamykám a hoci tu je Liam, nikto iný z rodiny tu nie je. Vošli sme do obývačky a sadli sme si na gauč po chvíli ticha som sa postavila.
'Dáš si niečo?' spýtala som sa. Liam ma len stiahol za ruku nazad na gauč.
'Stalo sa niečo? Vyzeráš smutne, akoby si plakala.' opýtal sa.
'Nie nič sa nestalo.' povedala som tichým hlasom.
'Nehovor, že nič. Nie som slepý, vidím, že niečo nie je v poriadku. Chcem ti pomôcť.' povedal.
'Ale prečo mi chceš pomôcť? Nikto mi nikdy nechcel pomôcť, ani o mňa nezakopol a radšej sa mi vyhýbal. Nikomu som nič nespravila a aj tak ma ľudia nemali radi. Vždy som bola sama a zo školy šla rovno domov. Myslíš, že to je pre mňa ľahké? Nevieš, čo to je byť sám.' prekvapilo ma, že som mu to povedala. Ešte nikomu som to nepovedala, no cítila som, že ma nevysmeje. Už zas som plakala.
'Práve preto ti chcem pomôcť. Chcem ti byť priateľom, ktorého si nikdy nemala. Zažiť, čo to priateľstvo je a čo to slovo znamená.' povedal a objal ma. Ja nevedela som, či ho môžem len tak objať a vyplakať sa, no urobila som to. Jeho voňavka ma šteklila v nose až som si kýchla.
'Na zdravie!!' povedal a usmial sa. Odniekiaľ vytiahol vreckovku a podal mi ju.
'Vďaka.' poďakovala som sa a pokúsila sa o úsmev. Nepodarilo sa mi to a vznikla z toho nejaká grimasa, keďže sa Liam zasmial. Brnkol mi po nose a zas sa zasmial.
'Tak čo budeme robiť?' spýtal sa.
'Ja netuším, mohli by sme si pozrieť niečo alebo....' nedokončila som. Fakt som nevedela, čo by sme tak asi mi dvaja mohli sami dvaja robiť.
'Dobre, tak si niečo pozrieme. Aké filmy máte?' rozhodol, že si niečo pozrieme.
'Neviem pozri sa tam.' a ukázala som na miesto, kde boli položené filmy.
'Idem urobiť popcorn, keď už ideme pozerať ten film.' postavila som sa a vybrala som sa do kuchyne. Keďže som nesmierne šikovná pár pukancov mi skončilo vo vlasoch.

Liam 
Vybral som nejakú komédiu. Vedel som, že horor by najlepšia voľba nebol a ani romantika by nebolo to pravé. A tak ju aspoň uvidím smiať sa. Vošiel som do kuchyne. Popcorn už bol v miskách, no bol aj v jej vlasoch. Podišiel som k nej a dal si jeden do úst.
'Chutíš dobre.' povedal som a zasmial sa.
'Ja viem, ale lepšie by si urobil, keby si mi ho pomohol povyberať.' povedala a počas toho sa snažila vyloviť ten popcorn z jej vlasov. Bola zlatá. Dokázal by som sa na ňu pozerať aj celý deň. No pomohol som jej ho povyberať, keďže na mňa pozerala ako na idiota.
Potom sme sa vrátili do obývačky spolu s popcornom. Sophi si sadla na gauč a ja som zatiaľ pustil ten film.
Sadol som si na gauč a zapozeral sa na film. Pomedzi to sme jedli popcorn. Očami som sledoval Sophi. Pri vtipných scénach sa zasmiala a ja som bol rád, že aspoň na chvíľu vidím úsmev na jej tvári. Vytrpela si toho dosť a ja už nechcem, aby trpela. Nezaslúži si to. Načiahol som sa po popcorn do svojej misky, no už tam nič nebolo. Nakukol som Sophi do misky. Ešte tam bolo. Chcel som si nenápadne zobrať, no všimla si to.
'Héj, to je môj popcorn!' povedala a misku skryla za seba.
'Ale, že mi dáš trochu.' prosíkal som ju.
'Nie!' odpovedala a hrala sa, že ma nevidí. No to som ja využil a začal ju štekliť. Misku pustila a tá sa rozsypala po celom gauči a obývačke. Sophi sa smiala a ja som ju šteklil ešte viac. Zaľúbil som sa do jej smiechu a úsmevu. Preto som ju neprestával štekliť.
'Prestáááň! Prooosím Liam, už dosť!!' kričala.
'Čo za to?' opýtal som sa.
'Čo si povieš len už prestaň.' vravela. Keby že som nevedel ako na tom je a to, že to správne nie je. Popýtal by som si bozk. No to som radšej nespravil a rozmýšľal nad niečím iným.
'Fajn, tak zajtra večer pôjdeš so mnou von. Platí?' oznámil som jej.
'Čo a kam?' pýtala sa a znervóznela.
'To je prekvapenie!' povedal som a žmurkol som na ňu. Potom sme sa len tak rozprávali a ona sa smiala na mojich zážitkoch. Ona ani netuši, že som spevák nejakej britskej kapely. Musím jej to čo najskôr povedať, skôr ako na to príde sama. Na mojich hodinkách ukazovalo 22:07 a Sophi mi na kolenách zaspala. Vyzerala prekrásne. Len som sa usmial. Vo dverách bolo počuť štrngot kľúčov. Spozornel som. Čo ak to je jej otec a vyhreší ma? No nechcel som ju zobudiť. Do obývačky vošla jej mama.
'Dobrý večer, ja odnesiem ju do postele a už pôjdem.' povedal som a vstal som z gauča so Sophie v náručí. Trošku som sa aj bál reakcie jej mamky.
'Ahoj, Liam, vďaka. Sú to druhé dvere vpravo.' odniesol som ju do jej izby a uložil do postele. Dal som jej pusu na čelo a prikryl ju. Len sa podvedome usmiala a spala. Zavrel som dvere a upratal som ten popcorn v obývačke. Dal som to do koša a už sa obúval, že pôjdem domov.
'Liam, stalo sa niečo?' opýtala sa ma jej mamka, asi myslela to čo ma napadlo.
'Nie nebojte sa pani Martinová, nič sa nestalo. Nič by som jej nespravil.' povedal som a obliekol sa.
'To som si myslela. Ale volaj ma Elizabeth cítim sa staro, keď ma oslovuješ pani.' povedala.
'Dobre, dobrú noc, pani Martinová.' pomýli som sa.
'Elizabeth a vďaka.' povedala a zavrela dvere. Zavolal som si taxík a prišiel som domov. Ruth a Sophie už spali a tak som sa len rýchlo šupol pod perinu.

Ours 3

Tak všetkým mojím čitateľkám ďakujem,  že to čítate, keby ste to nečítali nepísala by som. A budem rada ak by ste mi do komentu napísali, čo mám zmeniť. 

Liam
Len deti ju robia šťastnou, žeby šťastná nebola? To preto ten smútok v jej očiach? Nevie, kto som alebo to len hrá? Som z nej zmetený, no musím to zistiť. Potom, čo sme sa rozprávali prišla Sophie a ťahala ma k deťom. Ospravedlňujúco som sa usmial a šiel za malou Sophie. Samozrejme, že na mňa hneď vyvalili plno otázok na ktoré som hľadal odpovede v mojej mysli. Pohľadom som zachytila ako Sophie niečo vraví tej starej pani a potom odchádza preč. No viac som sa tým zapodievať nemohol, keďže sa na mňa vrhli všetky deti. Naháňal som ich a šteklil ich. Smiali sa a ďalej predo mnou utekali. Medzi tým mi zazvonil mobil. Bola to Ruth.
'Kde ste?' opýtala sa na rovinu.
'O chvíľu sme doma.' povedal som a zložil.
'Sophie, musíme ísť už volala tvoja mamka.' povedal som a postavil sa zo zeme.
'Neprotestuj a obúvaj sa.' povedal som a ešte som zašiel za tou pani Brigit. Keď som sa vrátil Sophie ma už čakala. Vzal som ju za ruku a zavolal som taxík, keďže som bol totálne unavený.

Sophie
Šla som k mame, potrebovala som sa porozprávať. Viem, nerozprávala som sa s ňou a takýchto veciach často, no teraz ma to k nej ťahalo.
'Mamí, môžeš na chvíľku?' zvolala som na mamku.
'Jasné, čo potrebuješ.' prišla ku mne.
'Porozprávať sa.' povedala som jednoducho. Mamka zakričala na kolegyňu, že sa za chvíľu vráti a vyšli sme na záhradu. Sadli sme si na lavičku.
'Tak hovor.' povedala a pozrela na mňa.
'Mamí, ty vieš, že ja tu nikde nechodím a že tu kamarátov nemám taktiež.' začala som.
'Ja viem a viem, že sa trápiš, no ja neviem ako ti pomôcť.' povedala mamka a ja som sa už neubránila slzám. Mamka ma len objala.
'Ja viem, už ma ten pocit zožiera, že nám nikoho s kým by som mohla ísť len tak vonku a vedela by som, že má ma rád.' povedala som.
'Je to aj tým chlapcom, že?' pozrela sa mi do očí mamka.
'Možno aj ním, ja neviem, stále o ňom neviem veľa, no je prvý človek, ktorý sa ku mne prihovoril a rozpráva sa so mnou. Mne sa zdá akoby som ho už poznala dlho..' hovorila som.
'Ty si sa zaľúbila!' povedala mamka.
'Nie, to určite nie. Len mi to prišlo zvláštne, že sa so mnou baví.' povedala som.
'Tak ako myslíš, choď za ním, keď je ešte tu.' popohnala ma mamka a už vstávala. Ešte som vyslovila slabé 'Ďakujem' a už som vchádzala dnu.
Keď som sa vrátila späť už tam nebol. Nebolo po ňom ani stopy a ani smiech malej Sophi som nepočula. Detí už bolo málo a práve prišiel rodič po posledné dieťa. Začala som upratovať hračky zo zeme a skladať spoločenské hry. Pridala sa aj pani Brigit a zvládli sme to celkom rýchlo. Keď som už odchádzala zastavila ma pani Brigit.
'Ozaj skoro zabudla, toto tu nechal pre teba ten chlapec.' s nechápavým výrazom som si zobrala podávaný papierik a vyšla von. Keď sme dorazili domov, môj brat hneď utekal pred počítač, vraj mu zomrie jeho bojovník. Len som sa zasmiala a vytiahla z vrecka ten papierik. Bolo tam napísané. Tu je moje číslo xxxx xxx xxx, už si sa nevrátila a my sme museli ísť, prosím zavolaj mi. xx Liam. Dočítala som text na papieriku a podvedome sa usmiala. Ešte som sa porozprávala s mamkou a potom som šla do izby. Položila som papierik na nočný stolík a zaľahla do perín.

Ráno som do domova nešla. Malo dnes prísť druhé dievča, s ktorým sa budeme striedať. Mamka vstala a šla do práce. Nevedela som, či Chrisa berie zo sebou alebo ostáva doma, no keď ostáva doma tak aspoň nebudem sama. Vstala som a vybrala sa do kuchyne. Ocko práve robil raňajky, voňalo to úžasne.
'Dobré ráno, oci. Dnes nejdeš do práce?' opýtala som sa.
'Nie, dnes som sľúbil Chrisovi, že si spravíme menší výlet.' povedal a usmial sa.
'Tak si to užite.' povedala som a do kuchyne vletel Chris s plným batohom. Najedli sme sa a otec s Chrisom sa pobrali na ten výlet. Ostala som sama, pustila som si hudbu a upratala. Bolo pol jednej a ja som stále váhala či mu zavolať. Ovládol ma strach a nezavolala som mu.

Liam
Je pol jednej a ona sa ešte neozvala. Idem do domova! povedal som si a už som sa obliekal. Ruth je dnes doma, tak dnes môžem byť ňou sám, teda ak ju nájdem.
'Ruth ja si niečo potrebujem vybaviť, neviem kedy sa vrátim.' oznámil som sestre, keď som sa obúval.
'Jasné, preto som doma, aby si si užil aj trocha Paríža.' povedala a usmiala sa. Úsmev som jej opätoval a už som sa ponáhľal k domovu. Keď som vošiel nebola tam. Zavolal som pani Brigit.
'Prosím vás, Sophie tu dnes nie je?' opýtal som sa.
'Nie, dnes je doma.' odpovedala. A mala by tu pracovať jej mamka!! Musím zistiť kde býva.
'Prosím vás nezavolali by ste mi pani Martinovú?' poprosil som pani Brigit. Tá odišla a za chvíľu prišla pani Martinová.
'Dobrý deň pani Martinová, som Liam Payne a som kamarát vašej dcéry. Chcel by som sa s ňou stretnúť a dal som jej svoje číslo, no neozvala sa mi. A ja na ňu číslo nemám.' povedal som.
'Ja viem, ešte nezavolala? Mohla som si myslieť, no nič volať jej zmysel mať nebude. Tak tu máš adresu. Bude doma.' povedala a podala mi papierik s adresou.
'Vďaka, ale nebude vám vadiť ak tam pôjdem?' spýtal som sa.
'Nie, má ťa rada a poznám svoju dcéru.' usmiala sa. Zahrialo ma pri srdci, keď povedala, že ma má rada, tak som sa ešte raz poďakoval a stopol si jeden taxík. Nadiktoval som mu adresu z papierika a čakal, kedy už budem tam.

Ours 2

'Sophie!!' počula som chlapčenský hlas. Už som hovorila Áno, no v tom skríkla malá Sophie.
'Liam!!!' vykríkla a rozbehla sa za hlasom. Jasné, čo si si myslela, že ťa niekto hľadá? Nebuď naivná Sophi. Vstala som zo zeme a naskytol sa mi krásny pohľad. Malá Sophi stískala toho chlapca z rána. Och, akoby som ja chcela takého brata. Len som sa pousmiala a snažila sa upratať to Monopoly, ktoré bolo porozhadzované po zemi. Myslela som si, že už odišli, no opak bol pravdou.
'Sophie, poď so mnou.' ťahala ma malá Sophi. Čo zas chce?
'Áno Sophie, čo si želáš?' brnkla som malej po nose. Tá ma len ďalej ťahala. Dotiahla ma k tomu chlapcovi. Čo má ta malá za lubom?
'Liam, to je Sophie, moja kamarátka.' povedala Liamovi.
'Som Liam, teší ma.' vystrel ku mne ruku.
'Sophie.' zatiasla som ňou. Možno mnou prešiel akýsi nepoznaný pocit, no v tej chvíli som to neriešila. No to by nebol môj brat, aby nedobehol za mnou a nezačal sa po mne vešať.
'Sophie, kto je to? Tvoj "kamarát"? požil ironický tón hlasu a ja som mierne očervenela. Veď o ňom nič neviem, nieto ešte, aby bol niečo viac. Dala som ho zo seba dole a pozerala sa do zeme.
'Prepáč.' vyšlo zo mňa, no pohľad od kamienkov na zemi som aj tak neodtrhla.
'To je v poriadku. Tak tešilo ma, Sophie.' usmial sa na mňa.
'Mňa viac.' povedala som a posledný raz sa pozrela do tých hnedých očí. Vzal Sophie za ruku a kráčali preč.

Deň v domove sa blížil ku koncu, po ostatné deti si prišli rodičia a deti z domova zaľahli pod periny. My sme nasadli do auta a ja som cez okno hľadela na krásny nočný Paríž. Kým sme prišli domov som skoro zaspala. Mama ma zobudila a ja som vystúpila. Môj brat vyletel po schodoch hore do bytu, kde už otec pozeral televízor. Ja som si hneď namierila do sprchy a zaľahla som pod perinu. Tie deti ma dnes úplne vyšťavili. Kde sa v nich berie toľko energie??

Keď som ráno vošla do kuchyne nemala som najlepšiu náladu. Mamka si to samozrejme hneď všimla. Môj brat dnes vstal skôr než ja a už raňajkoval.
'Sophie, trápi ťa niečo?' spýtala sa ma mama. No kým som ja stihla niečo povedať ozval sa Chris.
'Asi myslí na toho chlapca zo včera.' povedal ten malý zákerák.
'Sophie, ty máš priateľa??' zdvihla obočie mama.
'Veď ja ani neviem kto je, len priviedol jedno dievčatko.' povedala som. Prečo musí moja rodina vždy spraviť z komára somára??
'Mami ona vyzerala ako tá Esmeralda z tej španielskej telenovely!' vykríkol Chris. Ták a dosť, postavila som sa od stola a šla do svojej izby. Po chvíli ku mne prišla mamka.
'Sophie, nehnevaj sa, veď vieš, že Chris sa teraz veľmi obzerá po dievčatách a robí frajera pred svojou veľkou sestrou.' prisadla si mamka na posteľ a objala ma.
'Keď mi  je to potom ešte viac ľúto akoby môj kamarát bol.' vyšlo zo mňa. V tejto vete som povedala asi všetky moje pocity.
'Neboj, to bude dobré. Obleč sa a potom pôjdeme.' povedala a zavrela dvere.

Liam
Dcéra mojej sestry mi dala na toľko zabrať, že som včera zaspal ako medveď. Ráno ma zobudil ten malý huncút menom Sophie. To dievča zo včera sa volalo tak isto. Jej oči sú nezabudnuteľné, no to čo som v nich videl ma nepotešilo. Očí plné samoty a zúfalosti. Tak rád by som jej pomohol, no neviem ako. Ruth kričala na Sophie, nech ma nechá a nech sa ide najesť. Vstal som a obliekol sa. Prišiel som do kuchyne, kde už jedla malá Sophie palacinky. Tá malá je len palacinky. Zasmial som sa nad mojou myšlienkou a vzal si jednu z taniera. Také robí Harry, pomyslel som si.
'No čo braček, nie je ti smutno za chalanmi?' opýtala sa ma sestra. Mám ich rád ako bratov, no teraz ma zaujímala tá tajomná Sophie.
'Vieš, že je, ale teraz si chcem užiť svoju sestričku s krásnou neterkou.' povedal som a Sophie sa rozžiarili očká.
'Ale vieš, že ja musím do práce.' pozrela smutne na mňa.
'Ja viem, ale my so Sophie si to užijeme.' povedal som a žmurkol na moju malú neter.
Sestra odišla do práce a doma sme ostali my dvaja so Sophie.
'Tak čo huncút, kam pôjdeme??' opýtal som sa Sophie.
'Ja chcem ísť k Sophie.' povedala. Aj ja som ju chcel spoznať, no ako, nič o nej neviem.
'Tak čo keby sme strávili celý deň tam s ostatnými deťmi a so Sophie?' tá malá mi vnukla nápad.
'Áno, áno, áno!' začala ma stískať a už sa bežala obliecť.

Sophie
Moja nálada bola na bode mrazu hoci tváričky tých detí boli neodolateľné. Malá Sophie tu nebola. Mohla som si myslieť, že sem viac nepríde. Majú dosť peňazí na niečo lepšie. Detí pribúdalo, no dnes mne museli byť dnu. Sadla som si na parapet a pozorovala upršaný Paríž.
'Sophie, čo robíš?' niekto po mne skočil. Zľakla som sa, no keď som videla tie modré kukadlá hneď som pochopila. Je tu aj dnes.
'Premýšľam, a ty tu čo robíš?' usmiala som sa na ňu.
'Ja som prišla za tebou a je tu aj Liam.' povedala a ukázala smerom k dverám. Stál nesmelo opretý o zárubňu a čakal, čo sa bude diať.
'Takže ty tu ostávaš a on ťa sem priviedol.' spýtala som sa len čo som sa postavila.
'Nie, on tu bude so mnou celý deň.' povedala, keď sme boli pri ňom.
'Ehm.. Teda ak môžem?' povedal.
'Jasné, že môžeš a deti budú len radi.' usmiala som sa. Čo to trepeš?? pýtala som sa sama seba. Sophie sa hneď pridala k ostatným deťom. Rozmýšľala som, čo budem robiť. Dnes tu je málo detí a myslím, že na nich vystačí aj teta Brigit. No nechcela som ju tu nechať samú.
'Dáš si čaj?' opýtala som sa Liama.
'Rád.' usmial sa. Zaliala som čaje a podala mu jeden. Sadla som si na stoličku a vychutnávala si ho.
'Máš rada deti?' pýtal sa Liam.
'Strašne rada, veď oni ma robia šťastnou.' povedala som.
'Len oni?' spýtavo sa na mňa pozrel. No do pekla hneď na začiatku tá téma, ktorú tak nenávidím.
'Len oni, ale nechajme to tak, nechcem o tom hovoriť.' zmena témy bude to najlepšie.
'Tak mi povedz niečo o sebe.' nedal sa odbiť.
'Volám sa Sophie Martin a mám 18 rokov. Žijem tu od malička a má mladšieho brata Chrisa, toho si už mohol vidieť. Moja mama pracuje tu v domove a otec vlastní jednu reštiku v centre Paríža. Tohto roku som úspešne zmaturovala a teraz pomáham tu.' dokončila som.
'A čo záujmy?' to mu nestačilo, čo som povedala?
'Niekedy si zahrám na klavír.' viac som nepriznala, nepozná ma.
'Klavír? Aj ja hrám na klavír. Niekedy si môžme zahrať.' povedal.
'Platí.' podali sme si ruky na znak dohody.

Ours 1

Pondelok ráno a ja nevstávam. Čím to asi bude?? No predsa tým, že sú prázdniny, no mne je to akosi jedno. Zvykla som si na to, že či už prázdniny sú alebo prázdniny nie sú aj tak priateľov nemám. Vykotúľala som sa z paplóna a vstala z postele. Keď som sa obliekla, tak som sa vybrala do kuchyne. Bývame v priestrannom byte blízko centra Paríža, nad otcovou reštauráciou. Mamka práve dávala na stôl raňajky a ocka už doma dávno nebolo. Môj malý brat ešte nevidel denné svetlo a tak som sa s chuťou pustila do raňajok.
'Sophie?' opýtala sa ma mama po chvíli ticha.
'Áno mami?' pozrela som sa na mamu, ktorá pokojne raňajkovala.
'Rozmýšľala som, že teraz cez prázdniny nemáš žiadnu brigádu a vonku tiež veľmi nechodíš, že by si mohla chodiť so mnou do domova pomáhať.' oznámila mi mama. Bola som aj rada, že nebudem sedieť doma a budem niečo robiť a deti som mala strašne rada, keďže som po mamke.
'Jééé mamíí, fakt by som mohla a riaditeľka to povolila?' bola som nedočkavá a stískala mamku.
'Áno a výpomoc sa teraz zíde ešte viac, keďže sa rozhodla otvoriť niečo ako škôlku cez leto. Je to pre rodičov, ktorí chodia do práce a nemajú kam dať svoje ratolesti.' dokončila mamka. Bola som ešte šťastnejšia, že tam môžem pomôcť.
'Tak sa obleč a pôjdeme tam alebo ak nechceš tak dnes ešte môžeš ostať doma a zajtra pôjdeš so mnou. No keď ideš aj dnes, tak zobuď Chrisa, lebo ten ide s nami. Bude tam spolu s ostatnými deťmi. Je to len dočasné, keďže potom ide do toho tábora a potom k starkím.' 
Keďže som bola celá šťastná s tejto noviny hneď som súhlasila a nasilu zobudila Chrisa. Schytala som vankúš do hlavy a paru nadávok, že čo ho budím. Hoci je malý, no často mi povie krava a iné nadávky za mladi.
'Aleee Chris, vieš koľko tam bude dievčat v tvojom veku??' za tie roky už viem ako naňho. Len čo počul slovo dievčatá, zbystrel a hneď sa postavil z postele. Obliekol sa a utekal do kuchyne, keďže on je večne hladný.
Obliekla som sa a už som čakala na svojho brata, kedy dotlači do svojej hlavy poslednú bagetu a my už konečne vypadneme z domu. Mamka mu povedala, že to zje keď tam príde, lebo už ani ona nestíha do práce. Z nechuťou si to zabalil do servítky a už sme nasadali do maminho auta. Keď sme tam prišli, tak som tu nikoho nepoznala, keďže nás sem mama ešte nevzala. Všetky deti, ktoré boli v domove boli milé a všetci držali spolu. Neodcudzovali nikoho a to sa mi na nich páčilo. Hneď sa po mne začali vešať, keď zistili, že som normálne dievča a nemusia sa ma báť. Dievčatá sa mi predstavili ako Danielle, Laura, Marie a Michelle. Chlapci sa predstavili ako Luc, Jean, Michel, Yves a André. Bolo tam ešte veľa detí no tie sa mi osobne predstavili, no ja som ešte stále nevedela kto je kto. Pamätala som si len Andrého vďaka jeho tmavšej pleti keďže je rodený Španiel. No dnes som nemala byť pri nich. Mamka ma zaviedla do miestnosti, kde už boli tri dievčatá a jeden chlapec. Chrisa dotiahla tiež a ten sa vybral k nim a začal žmurkať po tých dievčatách. Neboli až také namyslené ako som si myslela. Bolo 10 hodín a my sme tu mali 4 detí + môj brat. Deti boli v školskom a predškolskom veku. O deti v predškolskom veku sa starala pani Brigit a ja som mala na starosti tie v školskom. Pribudlo nám zopár ďalších detí a ja som už nevedela, kde mi hlava stojí, no aj tak som to neľutovala.
O 11 priviedol jedno malé dievčatko jeden chlapec. Na pohľad bol pekný a určite nemal núdzu o dievčatá. Teta Brigit nemala čas tak som prekonala seba samú a prihovorila sa.
'A ty sa ako voláš?' opýtala som sa, keď som sa sklonila k malému dievčatku, ktoré vyzeralo ako princezná.
'Sophie. A ty?' opýtala sa ma hanblivo.
'Ja sa volám Sophie tiež.' odpovedala som a postavila sa.
Pozrela som sa na toho chlapca, ktorý ju tu priviedol. Stretli na nám pohľady a viem jedno. Mal najkrajšie oči aké som kedy videla. Odvrátila som pohľad a povedala.
'Končíme o 17tej tak do vtedy si po tú princeznú príďte.' len prikývol a už dvíhal telefón, ktorý mu začal zvoniť. Vzala som malú Sophie za ruku a priviedla k ostatným. Šli sme do záhrady, keďže vonku krásne svietilo slniečko.

Celý deň mi tie hnedé oči blúdili v hlave. Mohla som robiť hoci čo, no oni nie a nie zmiznúť z mojej mysle. Deti sa hrali, či už v pieskovisku alebo sa hojdali, behali po parku a šantili v tráve. Obdivovala som ich a veľmi im závidela. Tú voľnosť, ktorú mali som vždy chcela. Vyšli vonku aj deti z domova a všetky sa hrali spolu. Nerobili rozdiely a spokojne pobehovali. Sadla som si na lavičku a len tak rozmýšľala. Rozmýšľala som, čo spravím. Či vypadnem niekde do sveta a pokúsim sa nájsť ľudí, ktorý by ma mali radi? Alebo ostanem sedieť doma a budem sa ďalej skrývať pred svetom? Skúsiť tanec? Nemám peniaze a ak by som si našla prácu, trvalo by večnosť, kým by som mala dostatok peňazí na zaplatenie hodín tanca. Priatelia? U mňa nepoznané slovo, ktoré tak chcem poznať a zažiť a láska ani nehovorím. Z môjho premýšľania ma vyrušil hlas malého anjelika.
'Sophie? Poď sa s nami hrať.' pozerali sa na mňa dve veľké modré kukadlá.
'Len sa hrajte, ja som už s toho vyrástla.' usmiala som sa na ňu.
'Poď!' potiahla ma malá za ruku a už sme kráčali k ostatným.
Sadli sme si na trávu a hrali sme Monopoly. Tú hru sme nedohrali, keďže vyhrávala malá Sophie začala som ju štekliť, no to som robiť nemala. Len, čo to zbadali ostatné deti, všetky sa na mňa vrhli a začali ma štekliť. Smiala som sa, keďže som strašne šteklivá. No v tom niekto vkročil do záhrady, nevidela som kto to bol len som počula.
'Sophie!!'

Ours - Zoznamko

Volám sa Sophie Martin a pochádzam z Francúzska. Žijem v Paríži od narodenia a môžem povedať, že hoci tu žijem 18 rokov aj tak ho nepoznám celý. Niekedy sa mi stávalo aj to, že som tu zablúdila a potom som musela zháňať ocka, aby pre mňa prišiel. Môj otec je pôvodom Francúz, volá sa Thomas Martin a má 41 rokov. Moja mama je však pôvodom z Anglicka, volá sa Elizabeth Martin a má 40 rokov. Môj otec pracuje ako šéfkuchár v jednej z miestnych reštaurácií. Moja mama už dlhší čas pracuje v miestnom detskom domove, keďže vyštudovala prácu s deťmi. Mám mladšieho brata, ktorý sa volá Christian a má 9 rokov. Tohto roku som ukončila strednú školu. Normálnu strednú školu niečo také ako u nás gymnázium. Môj otec vie hrať na klavír. Niekedy mi sám dáva hodiny a ešte teraz poznať na klávesoch odtlačky fixky, s ktorou boli napísané mená nôt. Milujem tanec, no moji rodičia to nevedia, nevie to nikto. Niekedy si v izbe sama tancujem pred zrkadlom, tak aby to rodičia nevideli. Prečo? Hodiny tanca sú veľmi drahé a tu v Paríži o to viac, no to hlavné čo mi v tom bráni som ja. Som neskutočné hanblivá a ťažko nadväzujem kontakty. Ešte nikdy som nemala tú najlepšiu kamarátku a vo vzťahu som tak isto ešte nikdy nebola. Pomaly sa začínam báť, že ostanem sama navždy. V Paríži som veľmi nemala svoju partiu. Nikto ma nechcel a mne to bolo ľúto. Niekedy som chcela ujsť čo najďalej od všetkých problémov. Je neuveriteľné, že som pôvodom Parížanka, no ešte nikdy som nebola na vrchu Eifelovky. Proste buď nebola príležitosť alebo skôr nebol človek, s ktorým by som tam šla. Moji starí rodičia z mamkinej strany žijú v anglickom meste Wolverhampton. Nechodím tam často, lebo oni chodia k nám. Naposledy som tam bola ako 5 ročná, takže netuším ako to tam vyzerá. No starkí z otcovej strany bývajú neďaleko Paríža na vidieku. Chodím tam často, skoro každý víkend. Je to najlepší relax. To ticho a príroda. Milujem to tam a ešte sú tam moji priatelia = zvieratá. Zo starkou si rozumiem ako s kamarátkou a starkí mi rád rozpráva svoje zážitky. Len tam je môj dočasný úlet šťastia. Nikdy som nebola šťastná, stále to bol len ten falošný úsmev, na ktorý mnoho ľudí naletelo. Môj malý brat, to je šidlo, ktorý sa snaží zapôsobiť na svoje malé spolužiačky. Taký malý Casanova, lámač ženských sŕdc. Tak toľko o mne a tu sa začína môj príbeh...    

Nová

Ahojte!! Tak to je môj prvá blog a s ním aj moja prvá poviedka. Budem sa vám sem snažiť pridávať poviedku, čo najčastejšie a dúfam, že ju budete čítať. Budem sem prispievať niečo do svojho Diary alebo potulky s foťákom, tak dúfam, že ma podporíte a pozvete ďalších.. xx