Ours 26

Ták a teraz sa dozviete ako to bude ďalej, teda či vôbec bude. Ale to som nechcela. Prepáčte, že krátka, ale tak čo už. Nechcela som k tomu dávať ďalšie veci, takže tak. Vonku krásna nedeľa a ja si tu píšem, ale čo pre vás nespravím? Budem rada ak ma obdaríte s pár komentami. Budem rada. Enjoy it! :)

Sophie
Tma, tma, tma, tma, tma a SVETLO! Ako keby som práve otvorila oči, lenže to nie je keby, to je pravda. Ja som fakt otvorila oči. Kde som? Čo tu robím? Už nie som v tej miestnosti, kde mi brali krv? Čo sa stalo? Kládla som si otázky, až som si všimla osobu, ktorá ma držala za ruku. Nebola to len osoba, bol to Liam. Sedel veľa mojej posteli a hlavu mal sklonenú k zemi, plakal, ale prečo? Stisla som mu ruku, no on to akoby ani nevnímal. Ďalej sedel s pohľad upreným k zemi.
'Liam?' prehovorila som.
'Sophie!' povedal hlasnejšie, keď zdvihol pohľad ku mne a zbadal, že som hore.
'Tak som sa o teba bál, konečne si späť.' hovoril, keď ma jemne objímal.
'Čo sa stalo? Zachránila som ťa?' spýtal som sa nechápavo.
'Darovala si viac ako si mala, skoro si odišla.' odmlčal sa. 'A áno zachránila si ma, ďakujem ti.' pokračoval, takže som ho zachránila.
'Musela som to spraviť, to kvôli mne sa to stalo, musela som ťa zachrániť.' pousmiala som sa.
'Ale ja som chcel zachrániť teba!' usmial sa tiež.
'A prečo som vlastne tu?' opýtala som sa po chvíli ticha.
'Upadla si do kómy a preto si tu. Bola si v nej tri týždne a predvčerom mi doktor povedal, že ak by si sa neprebrala, tak už je koniec.' dopovedal potichu.
'Takže ste si mysleli, že sa už nepreberiem?' spýtala som sa.
'Verili sme, že sa preberieš, no bolo ťažké tomu veriť.' odpovedal.
'Ale Liam, vieš predsa, že v Paríži ľudia nespia.' zasmiala som sa.
'Teraz už áno!' zasmial sa tiež. Medzi nami vzniklo ticho. Nie to ticho, ktoré neznášam, ale to pokojné ticho, keď viete presne na čo ten druhý myslí.
'Sophie, ja prepáč mi to, že som sa vtedy zaťal, mal som ťa pochopiť a byť s tebou. Nič s toho by sa nestalo. Už vtedy som si uvedomil, že som spravil chybu a keď som sa zobudil až vtedy som zistil ako veľmi ťa milujem.' dopovedal. Jeho posledné slová mi vyrazili dych.
'Nie Liam, neospravedlňuj sa je to aj moja chyba, to ty by si mi mal odpusť.' protirečila som mu.
'Už dávno som ti odpustil.' povedal a sklonil pohľad k zemi. Až teraz som si uvedomila, že som prehliadla jeho slová.
'Milujem ťa, Liam.' povedala som a čakala na jeho reakciu. On len prekvapene zdvihol pohľad a pobozkal ma. Konečne spravil to, na čo som čakal už od vtedy než som sa prebudila. Aj keď som možno bola v kóme, no aj tak mi chýbal a teraz som ho už nechcela nikdy pustiť. Pomaly sa odtiahol.
'Vieš, že je to prvýkrát, čo si mi povedal, že ma miluješ?' usmiala som sa naňho.
'A od teraz ti to budem hovoriť stále.' usmial sa a opäť ma pobozkal a povedal Milujem ťa.
Po pár minútach si Liam spomenul, že úplne zabudol na doktora a z izby vyletel ako zmyslov zbavený. O pár minút na to do izby vstúpil doktor a usmial sa na mňa.
'Ako vám je?' spýtal sa.
'Cítim sa len trochu unavená.' odpovedala som.
'To je v poriadku, prídem za vami, keď sa vyspíte.' ešte niečo zapísal do karty a odišiel. Liam ešte zavolal chalanom s tej jeho skupiny a mojej mamke. Vysvetlil mi, že sa pobrali s otcom domov a že prídu ráno. Len som sa usmiala nad jeho starostlivosťou. Celý Liam.
'Choď sa vyspať domov Liam, ja si tiež odpočiniem.' povedala, keď som videla jeho kruhy pod očami. Vyzeral, že má v poslednej dobe viac než len nedostatok spánku.
'Ostanem s tebou.' usmial sa.
'Urob to pre mňa a choď sa vyspať, vidím, že si unavený.' nedala som sa. Po dlhom presviedčaní súhlasil a ešte pred odchodom ma pobozkal. Potom sa vybral preč a ja som tiež upadla do ríše snov.

Ours 25

Zdravím vás baby, po pár dňoch je tu opäť časť, aj keď ste ju asi čakali včera, no nestihla som a bola som unavená, tak je tu až dnes. Každopádne mi prepáčte ten koniec, ale len si počkajte. Veríte tomu, že sa Liam a Danielle rozišli? Ja si neviem čo mám myslieť, no Alan Carr, by som ho tak veľmi chcela objať a povedať, že všetko je v poriadku, ale objať ho chcem stále, tak  či tak. So stay strong Liam and Enjoy it! :) Liam is our Angel ♥

Hneď, keď som sa ráno zobudil som chcel ísť za ňou a byť pri nej, no musel som počkať. Tak ako povedal doktor. Vzali ma na vyšetrenia, aby zistili, či je naozaj všetko v poriadku, no mne to bolo v tejto chvíli jedno. Chcel som len byť pri nej. Chcel som byť tam, keď otvorí oči. Keď sa na mňa budú pozerať tie jej veľké oči. Bol som z toho všetkého úplne mimo.
'Už máme výsledky, pán Payne.' vošiel do izby doktor.
'Hm?' obrátil som naňho svoj pohľad a čakal, kým mi povie výsledky. Lepšie povedané, kým ich konečne povie. Nedovolil mi ísť za Sophie až keď budú výsledky.
'Výsledky ukázali, že ste krv prijali a mali by ste byť v poriadku, ale ešte si vás tu budeme musieť nechať, aby sme si boli istý, že ste v poriadku.' povedal doktor môj verdikt.
'Takže už môžem ísť za Sophie?' spýtal som sa nevšímajúc si, čo hovoril pred chvíľou.
'Môžte, ale len na chvíľu, aby ste sa neunavili. Pošlem sem sestričku a tá vás tam vezme.' povedal a zmizol vo dverách. Chcel som protestovať, že sa neunavím, ale bolo by to na nič a tak som čakal na sestričku, keďže som nechcel robiť problémy. Pár minút nato vošla dnu sestrička s vozíkom.
'Pôjdem pešo!' povedal som a postavil sa s postele.
'Pán Payne, radšej ma poslúchnite a sadnite si, ak chcete za ňou ísť.' odpovedala a ukázala na vozík. Tak som len prikývol a sadol si. Viezla ma po chodbe, následne sme šli výťahom a potom zastavila pri dverách s číslom 257 a vošli sme dnu. Keď som ju tam zbadal, nezmohol som sa ani na slovo. V oku sa mi zaleskla slza a viac nič. Boli tam jej rodičia.
'Dobrý deň. Môžem vôjsť?' opýtal som sa, keď som ich zbadal.
'Ahoj Liam, poď dnu. My si zatiaľ zájdeme pre kávu.' povedala a potiahla pána Martina za ruku. Vďačne som sa na ňu usmial a sadol som si k jej posteli. Pobozkal som ju na čelo a neustále ju držal za ruku.
'Je mi to ták ľúto Sophie. Ďakujem ti a celého srdce ťa ľúbim. Nemôžeš zomrieť, neprestávaj bojovať. Ak už nie kvôli mne, tak kvôli rodičom, Chrisovi má ťa rád a ťažko by znášal stratu sestry. Prosím bojuj viem, že ma počuješ, tak sa nevzdávaj. Budem tu s tebou stále. Neopustím ťa a nikdy ťa neprestanem ľúbiť.' hovoril som jej. Rozprával som sa s ňou ako z normálnym človekom. Po pár minútach sa vrátili jej rodičia a mne sestrička oznámila, že už musím odísť tiež. Hoci som nechcel, no súhlasil som a ona mi sľúbila, že k nej môžem chodiť každý deň.

Neskôr
Takto sa to opakovalo každý deň. Prepustili ma z nemocnice a ja som pri nej trávil, čo raz viac času. Dokonca som pri nej aj spával. Chalani mi spočiatku vraveli, aby som šiel spať domov, no neskôr pochopil, že to nemá cenu a radšej mi sem nosili každý deň jedlo. Bol som im za to vďačný, že stáli pri mne, aj keď mohli byť teraz doma s rodinami. Každý deň som k nej hovoril. Spomínal som jej čo sme spolu zažili a opisoval jej veci. Bolo to pre mňa ťažké, no dúfam, že sa preberie.
'Pán Payne, zajtra by sa mala prebrať, no ak sa nepreberie....' začal doktor.
'Nehovorte mi to! Neverím vám ona sa musí prebrať.' zvýšil som naňho hlas.
'Upokojte sa pán Payne, zajtra sa preberie.' snažil sa ma utešiť.
'Prepáčte neovládol som sa.' ospravedlnil som sa mu.
'To je v poriadku.' povedal a usmial sa. Ja som zavolal pani Martinovej a chalanom, že by sa zajtra mala prebrať, no nedokázal som im povedať aj to druhé. Ostal som pri nej aj cez noc, no nespal som. Rozprával som jej celú noc, spieval, spomínal, hladil ju a bo s ňou.

Ráno
Všetci sa sem zhromaždili. Pán a pani Martinový, jej starkí, Chris, moja rodina a vzadu stáli chalani. Všetci chceli byť tu, keď sa zobudí a otvorí oči. Všetci verili tomu, že sa zobudí, no len ja a doktor sme vedeli, že ak sa nezobudí tak...
Sedel som pri nej a držal ju za ruku. Nespustil som oči z jej očí. Srdce mi búchalo a netrpezlivo som čakal, kedy už bude hore. Z druhej strany sedle jej mamka a otec.
Bolo už 22:18 a ona sa ešte stále neprebrala, no všetci sme verili.
'Ešte stále sa môže prebrať.' prehovoril som.
'Ona sa preberie.' povedala jej mamka aj keď už ani sama neverila. Len som prikývol a ďalej sledoval jej oči. Keď sa ešte stále nepreberala, tak som poslal domov chalanov, keďže som na nich videl, že už ich zmohla únava. Nakoniec s nimi šli aj mamka a sestry. Zobrali aj Chrisa a ostal som tam len ja jej rodičia. Stále sme dúfali, keď už bolo 23:47, tak som sa im to rozhodol povedať.
'Prepáčte, že som vám to nepovedal, ale nemohol som. Doktor povedal, že ak sa nepreberie dnes, tak už bude.....bude....kon....' zlyhal mi hlas. Nemohol som to dopovedať. Obom sa z očí spustili slzy.
'Prepáčte.' povedal som ešte raz. Oni ma ďalej nevnímali a čakali až do poslednej minúty, no ešte stále sa neprebrala. 0:50 pán Martin presvedčil jej mamku, aby sa šli vyspať.

To be continued.... 

Ours 24

New part! Ľudia fakt vám nejde komentovať? Lebo mne to všetko ide a neviem, čo mám s tým spraviť, aby vám to šlo. A ešte uvidíme ako to bude ďalej. Máte nejaké super story? Tak mi ich pošlite, keďže nemám čo čítať! Enjoy it! :)

Liam

Pomaly som otvoril oči. Ožiarilo ma silné svetlo z vonku. Všimol som si okolo seba niekoľko postáv ľudí. Oči som zase privrel, keďže som nebol zvyknutí na svetlo. Čo sa vlastne stalo? Utekal som za Sophie a potom som ju odsotil a potom si pamätám už len silný náraz a viac nič, len tma.
'Liam, tak sme sa o teba báli. Konečne si sa prebral.' povedala šťastne mama a opatrne ma objala.
'Zatiahnete prosím žalúzie, musím si zvyknúť na svetlo.' poprosil som ich a otec, hneď otočil žalúziami.
'Ako ti je braček?' vyzvedali chalani, ktorý tu tiež na moje podivenie boli.
'Bolo aj lepšie.' usmial som sa.
'Ako dlho som bol preč?' spýtal som sa následne.
'Týždeň.' odpovedal Zayn.
'A vy ste ešte tu?' spýtal som sa chalanov.
'Áno, báli sme sa o teba a si náš kamarát, nemohli sme odísť.' usmiali sa všetci.
'Ďakujem, mám vás rád chalani.' usmial som sa na nich.
'Aj my teba.' povedali a objali ma.
'Liaaaaam!' počul som niečí krik. Obzrel som sa a v dverách stála Ruth s malou Sophie.
'Ahoj princezná!' usmial som sa na ňu. Ona vyskočila na posteľ a objala ma.
'Ako si sa mala?' opýtal som sa jej.
'Bola nuda, nemala som sa s kým hrať.' odula pusu.
'Neverím ti!' zasmial som sa, no to už do izby vošiel doktor.
'Tak už ste hore pán Payne. Urobíme vám ešte potrebné vyšetrenia a uvidíme kedy vás pustíme domov. Krv ste prijali, tak si vás tu zrejme ešte necháme na pozorovaní.' hovoril, keď písal niečo do karty. Takže mám teraz v tele krv niekoho iného.
'Vďaka pán doktor.' usmial som sa na doktora v strednom veku.
'Mne neďakujte.' povedal a odišiel. Čudné, tak komu mám ďakovať. Zamyslel som sa. Kde je Sophie? Prečo tu nie je? Nezachránil som ju? Čo sa stalo? Odišla domov do Paríža? V hlave mi vírilo mnoho nezodpovedaných otázok.
'Kde je Sophie? Nezachránil som ju?' opýtal som sa, musel som sa uistiť, že je v poriadku aj keď tu nie je.
'Zachránil, no potom ona zachránila teba.' prehovorila mama.
'Ako to? Kde potom je?' musel som vedieť čo s ňou je.
'To ona ti darovala tú krv, vinila sa s toho, že za to môže ona a aj keď krv darovala chcela ti dať čo najviac až nakoniec upadla do bezvedomia.' objasnila mi situáciu. Ale ona za to nemôže, to ja som sa tak rozhodol. Prečo darovala, tak veľa krvi?
'Kde je teraz?' opýtal som sa so slzami v očiach.
'Je v kóme, keď upadla do bezvedomia skoro to nezvládla, no zachránili ju a ešte sa neprebrala.' povedala tichšie a následne ma objala. Prečo to spravila? Musí sa prebrať, musí! Musím ju vidieť.
'Kde leží? Je tu?' opýtal som sa.
'Áno, ale ty sa ešte nemôžeš namáhať.' odpovedala.
'Musím ju vidieť!' povedal som a rozhodol sa vstať. Skúšali ma presviedčať, no ja som nepovil až nakoniec zavolali doktora. Ten mi to nedovolil, no sľúbil mi, že hneď zajtra po vyšetreniach ma k nej pustí.
'Vydržíš to a ona bude v poriadku. Nechceš predsa, aby sa ti niečo stalo.' upokojovala ma mama.
'Kiežby jej nič nebolo.' povedal som.
'Je tam jej rodina? Dúfam, že nie je sama.' strachoval som sa.
'Sú s ňou. Priletel aj jej otec a brat.' odpovedala mama a aspoň trochu uspokojila moju dušu. Potom sme sa už len tak nezáväzne rozprávali a trávili čas so mnou, vraj aby som sa nenudil.
'Viete, čo choďte sa domov vyspať. Ja budem v poriadku a tiež som unavený. Nebojte sa som tu v dobrých rukách.' povedal som a po miernom presviedčaní mi dali za pravdu a boli na odchode. Ešte som poprosil Zayna, aby zašiel k Sophie a ospravedlnil sa jej rodičom a aby sa ich spýtal, či za ňou môžem zajtra prísť. Neviem či ma k ne pustia potom všetkom. Potom odišli a ja som nemo pozeral von oknom, ktorého žalúzie už boli odtiahnuté. Premýšľal som nad tým všetkým čo sa stalo a čo som spôsobil. Dúfal som, že sa preberie a hlavne, že mi odpustí.
'Liam?' ozvalo sa od dverí.
'Dobrý deň, ja prosím prepáčte mi to, nechcel som,aby sa jej niečo stalo. Môžem ju zajtra vidieť. Veľmi ma mrzí to, čo som spôsobil.' povedal som úprimne, keď som v dverách zbadal jej mamku.
'Neospravedlňuj sa, nemôžem ti zakázať urobiť niečo, čo by ona chcela. Samozrejme, že k nej môžeš prísť. Ona sa tak rozhodla, za nič nemôžeš.' usmiala sa, keď mi stisla ruku.
'Ďakujem, ja veľmi ju ľúbim a nechcem o ňu prísť.' odvrátil som zrak k oknu.
'Neprídeš o ňu aj ona teba, tak strašne ľúbi až pozri, čo spravila.' pokúsila sa o úsmev aj keď jej to nešlo, keďže sa Sophie ešte neprebrala. Následne odišla a mňa nechala samého. Bol som vyčerpaný a o chvíľu som zaspal.

Ours 23

Áno naša Lívia mala narodeninky včera, no nestihla som nejako túto časť pridať , tak ju dávam dnes, ale viem, že neni taká jak by sa patrilo, ale keď bude lepšia alebo nejaká jednodielovka sa podarí tak bude pre teba. Enjoy it! :)

Sophie
Začula som len silný náraz a potom som zbadala Liamove bezvládne telo ležiace na ceste. Nie, nie, nie, NIE! Toto nemôže byť pravda. Ani neviem ako som sa postavila a rozbehla sa k nemu. Vzala som ho do náručia a verila, že nezomrie. Neprežila by som to.
'Sanitku!' skríkla som na vodiča, ktorý vyšiel z auta.
'Robte niečo nevidíte, že krváca? jačala som ako zmyslov zbavená, zatiaľ čo som sa mu snažila zastaviť krvácanie, tak ako nás to učili. Zistila som, že dýcha, no slabo.
'Pokoj, už je na ceste.' povedal vodič, keď dotelefonoval.
'Nemôžem byť pokojná, čo ak mi zomrie?' skríkla som naňho a on sa odo mňa radšej vzdialil. O chvíľu som cez slzy len rozmazane videla výstražné svetlo sanitky. Zo sanitky vystúpili záchranári a pribehli k nám.
'Čo sa stalo?' opýtal sa doktor zatiaľ čo sa mu snažil pomôcť.
'On....ma odsotil a.... potom....potom..' snažila som sa povedať, čo sa stalo. Až teraz som si uvedomila, že za toto všetko môžem ja.
'Vbehol mi pod kolesá a nedokázal som zastaviť.' povedal vodič auta ešte predtým než ho vzala polícia.
'Nezomrie, že nezomrie! Povedzte mi, že bude v poriadku!' skríkla som na doktora.
'Upokojte sa. Spravíme, čo bude v našich silách.' snažila sa ma upokojiť sestrička. Zatiaľ čo ho nakladali na nosidlá a následne do sanitky.
'Idem s vami!' povedala som a nečakal na nič.
'Ste niekto z rodiny?' opýtal sa ma doktor.
'Som jeho priateľka!' povedala som a on nakoniec súhlasil, keďže čas bol drahocenný. V nemocnici ho hneď previezli na sálu a mňa nechali na chodbe. Vytočila som Karenine číslo.
'Prosím?' ozvalo sa po chvíli.
'Dobrý večer, tu Sophie. Liam je v nemocnici.....prosím prepáčte.....' zrušila som hovor a zviezla sa na stoličku. Je to moja vina. To ja som mala byť teraz tam kde je on. On mal byť živý a zdravý a teraz tam je namiesto mňa. Prečo som musela utekať a nenechať si to vysvetliť. Keby som nebola taká hlúpa a tvrdohlavá a nič by sa nestalo. Ak to prežije už nikdy nespravím takúto chybu. Vlastne takúto chybu už ani nebudem môcť spraviť.
'Sophie, čo sa stalo?' zdvihla som hlavu a na druhom konci som uvidela celú Liamovú rodinu.
'Utekala som pred ním a nevšimla som si auto.....on ma odsotil a.....a....auto doňho vrazilo.' opäť som sa rozplakala. Karen ma len objala aj keď aj ona mala v očiach slzy.
'Bude v poriadku, neboj sa.' tíšila ma aj keď ona sama mala obavy.
'Je to moja vina. Prepáčte mi to. Pochopím ak ma budete teraz nenávidieť. Mala som tam byť ja. On si to nezaslúži.' opakovala som stále dookola.
'Je silný, zvládne to. A nemôžeš za to.' povedala a držala ma v náručí. Po chvíli vyšiel z dverí doktor a všetci sme ho zavalili otázkami.
'Prežije to?' opýtala som sa.
'Nevieme, stratil veľa krvi a bohužiaľ nemáme dostatok krvi.' povedal.
'Má krvnú skupinu 0, má niekto z rodiny, rovnakú skupinu?' opýtal sa následne.
'Zdedil ju po mojom otcovi, no on zomrel a nikto iný nemá takú skupinu.' hovorila zúfalo Karen.
'Tak potom musíme čakať.' povedal a chcel odísť.
'Počkajte! Ja mám 0. Dám mu svoju!' vykríkla som.
'Poďte so mnou.' povedal a vzal ma vyšetrenia. Poslali ma na chodbu, kým zistia či som vhodný darca. Po chvíli vyšiel z dverí doktor.
'Ste vhodný darca, chcete mu darovať svoju krv?' opýtal sa.
'Ak by som mohla dala by som aj všetku.' povedala som a šla za ním. Podpísala som ešte nejaké papiere. Sestrička už mala plné vrecko a chystala sa ma odpojiť. Cítila som, že to nebude dosť.
'Vezmite toľko koľko potrebuje.' povedala som rozhodne.
'To nemôžem.' protestovala.
'Ale môžete.' odpovedala som a ona konala svoju prácu, no po chvíli som sa cítila slabo a nakoniec som videla len tmu nič len všade čierno.

Zayn
Hneď ako sme sa dozvedeli, že Liam je v nemocnici sme odišli z plesu a šli do nemocnice. Liamova mamka nám povedala, že stratil veľa krvi, no Sophie (teda jeho priateľka, o ktorej sme sa za ten dozvedeli všetko) mu ju darovala. Ale darovala viac než mala a upadla do bezvedomia. To už v nemocnici bola aj jej rodina.
'Je mu už lepšie?' opýtali sme sa, keď ho prevážali na izbu.
'Vyzerá, že hej, ale musíme počkať či ako príme krv.' povedal doktor.
'A Sophie?' opýtala sa Karen.
'Darovala veľa krvi a skoro sme ju stratili, no bude v poriadku, ale teraz je v umelom spánku.'  povedal doktor a odišiel. Chceli sme ísť k Liamovi, no nepustili nás a k Sophie tiež nie. Cítim, že je to dobré dievča. Viem, prečo ju tak Liam ľúbi.

Ours 22

Prepáčte, prepáčte, prepáčte! Viem, že moja pauza bola bezvýznamná, tak ako aj táto časť, no práve mi napadlo ako by sa to mohlo vyvíjať, tak som aspoň trochu rada, no táto časť je krátka a nudná. Ale sľubujem, že ďalšia bude dlhšia. Dnes fakt super deň. Enjoy it! :)

Hneď potom, čo sme sa s mamou zmierili sme sa vybrali na raňajky. Obe s úsmevmi na tvárach, až na to, že ten mamkin bol úprimný a môj bol akási pretvárka, že je všetko, tak ako má byť. Babka sa na nás zmätene pozrela.
'Čo sa stalo, že ste také vysmiate?' spýtala sa ešte stále zmätená.
'Ideme na ples.' usmiala sa mamka.
'Ale ako..?' pozerala na nás babka.
'My sme už v pohode a dnes ideme na ten ples.' vysvetlila som znovu.
'To som rada, ale nemala si naň ísť s Liamom?' spýtala sa babka. Srdce mi hneď podskočilo, no snažila som sa tváriť nad vecou. Po novom roku odídem domov a všetko bude tak ako predtým. On bude naďalej žiť honosný život hviezdy a ja budem opäť tá stará osamelá Sophie.
'To je už za mnou.' povedala som rázne a usmiala som sa na ňu.
'Tak toto ti nikdy neuverím!' protestovala.
'Tak never, ale je to pravda a nebavme sa už o tom.' skonštatovala som a začala som si natierať chlieb. Babka síce mala protesty, no po jednom mojom pohľade zmĺkla a radšej si to nechala pre seba. po výdatných raňajkách, ktoré som už nemala pomaly týždeň sme sa vybrali chystať, tak ako sa patrí. Sprcha, účes, kozmetika, manikúra, pedikúra a všetko ostatné.
O pol šiestej sme už obe upravené stáli pri dverách a obliekali si kabáty. Babke sa to síce nezdalo, no my sme sa nad jej zalamovaním rukami len zasmiali. Nasadli sme do taxíka a vyrazili k sále. Bolo tam veľa ľudí a snobský ľudia odtiaľto, no my sme to neriešili a išli sa baviť.
Pri dverách nám ponúkli šampanské a my sme ho z radosťou prijali. Zjedli sme jahodu a čakali na prehovor primátora. Hneď po oficiálnom otvorení začal ples. Primátor prezradil, že má prekvapenie a to práve teraz vystúpilo na pódium. Piati chlapci. To prekvapenie boli Liam a tí chlapci, čo som ich včera videla. Tá jeho skupina. One Direction či ako. Kučeravý povedal pár milých slov a potom začali spievať nejakú ich pesničku. Keď som zbadala Liama, nemohla som sa naňho pozerať a radšej som chcela zmiznúť. Vybrala som sa vonku na vzduch, aby ma nezbadal. To sa mi však stalo osudným.

Liam
Dnes sme šli na ten ples. Vôbec sa mi tam nechcelo, no musel som ísť a aj keď som bol rád, že chalani sú tu, no nedokázali ma rozptýliť na toľko, aby som aspoň na sekundu nemyslel na ňu. Dnes je posledný deň v roku a ja nie som s dievčaťom, na ktorom mi záleží viac, než na mne. Ktoré neskutočne milujem a na ktoré nikdy nezabudnem. Jedine ona môže byť mojou ženou, žiadnu inú by som nedokázal milovať, tak ako ju. Hneď ako táto šaškáreň s týmto plesom skončí pôjdem za ňou. Musím to medzi nami urovnať.
'Privítajte One Direction!' ozvalo sa z mikrofónu a my sme vybehli na pódium. Harry sa chopil slova a pozdravil ľudí na plese, hneď potom sa ozvali prvé tóny pesničky More than this ako si zvolili usporiadatelia, keďže nechceli dať hneď nejakú rýchlu pesničku a radšej zvolili slaďák. Vôbec som nemal náladu na nejaký slaďák a radšej by som bol s ňou, no musel som. Pozrel som sa medzi ľudí a v tom som ju zbadal ako sa snaží pretlačiť po medzi ľudí k dverám. Rozbúchalo sa mi srdce ako nikdy. Práve som spieval svoju pasáž a k slovám som zaspieval aj jej meno. Nemo na mňa pozerala a na chvíľu sa nám stretli pohľady. Zoskočil som s pódia a chcel som ísť k nej, no ona sa otočila a chcela utiecť. Utekala von a ja som nechal všetko tak a utekal za ňou. Nemohol som ju nechať odísť a už vôbec nie teraz.
'Stoj Sophie!' kričal som za ňou, no malo to skôr opačný význam.
'Sophie milujem ťa. Prepáč mi to.' kričal som, keď som sa ju snažil dobehnúť.
'Nechaj ma!' kričala mi späť.
'Snažím sa zabudnúť!' o čom to hovorí? Chcela prebehnúť cez cestu, no nevšimla si auto, ktoré sa práve vyrútilo zo zatáčky.
'Pozor!' skríkol som a rozbehol sa za ňou. Rozbehol som sa za ňou a rýchlo ju podstrčil na na kraj cesty. Spadla do trávi na krajnici, no ja som sa už uhnúť nestihol. Pocítil som len silný náraz a potom už nič.

Live While We're Young

Baby a máme tu novú pesničku od chalanov. Už teraz som na nej závislá a strašne, strašne moc sa mi ľúbi. Fakt, že mohli dať tu pesničku skôr a mohol z nej byť letný hit, no nám to je tri pätnásť jaké je obdobie a či sneží, prší je kapačka alebo neviem čo. My máme rozbijačku furt! :D
Ten klip si myslím, že je fakt najlepší od nich aj keď keď vyšiel klip k One Thing, že ten je najlepší a zase som sa presvedčila, že sú čoraz lepší.
Strašne cute je tam Niall úplne fajne je oblečený a všetko a či už to bola pravda tá kauza alebo nie myslím, že v tomto klipe určite dokázal, že je nielen dobrý a výborný ale oveľa viac.
Ďalej Zayn je s tými mokrými vlasmi úplne, že :O. A má strašne super hlas a všetko.
Úplne ma potešili scény s Louisom. Vidno tam, že je za každú srandu a že sa vie baviť. A samozrejme je tam ako aj všetci ostatný sexy. A ako ide na tom fáre, no žerem ho.
Liam úplne krásny arď... Jeho hlas na začiatku mi strašne pripomenul Simple Plan (viem, že som divná) a tá pesnička mi dodala akúsi energiu.
Harry je tam tiež ako stále krásny, ale na tomto klipe sa páči, že tam sú všetci na rovnakej vlne nikto vyvýšený a nikto ponížený. A s tým banánom no koniec. Ale ako som povedala, Harry je proste Harry. :)
Ten klip by som vám dokázala opisovať aj celý deň a už sa teším na face spolužiačok keď im ju pustím. :D
Och strášne super pesnička aj keď mi he Hits Radio nechcelo ísť BBC šlo čiže don't mind. :)
Ale teraz si už vychutnajte pesničku...

A ešte raz...
.
.
.
.
.
.
A opäť...

#HappyBirthdayNialler

Je tu ten známy dátum 13.9. čiže Niallove narodky a my slovenky ešte k tomu voľno, no čo viac si priať? Ako už iste viete tak náš Nialler strávil deň hraním golfu. Tak on musí byť jaký macher. Ja by som bola rada, keby som sa trafila do loptičky nie to ešte do jamky! :D  Btw na tom videu sa Niall nenormálne podobá na môjho bratranca, asi ho začnem podozrievať! :D

Na twitteri mu prialo všetko najlepšie niekoľko miliónov fanúšíkov, ale aj kamaráti, rodina a chalani. Harryho mamka dokonca poslala fotku a je vidno, že Nialla má rado veľa ľudí. (kto by nemal? :D)

 No tak sa každopádne pripájam aj ja k blahoželaniu tomu náš Niallovi. Teraz si určite niekde užíva na party, ale bo niekde s priateľmi. Má 19 a to nie je každý deň. So Happy Birthday Nialler! :)

Ours 21

Tak tu je to pokračko. Síce sa mi začínalo písať čudne, keďže som dočítala jednu knihu a niečo ma k tomu ťahalo ale budiš. Happy Birthday Niall! Enjoy it! :)

Zajtra je Silvester a ja mám ešte stále depresívnu náladu. Len tak čumím von oknom a sledujem jednotlivé vločky. Niektoré dopadnú na zem, iné sa zas prilepia na okno a potom pomaly stekajú dole. Vonku nevidno ani živej duše a chodníky, ktoré odhŕňali ráno už dávno nie sú odhrnuté. V susednom dome sa nič nedialo a ani jeho som od vtedy nevidela. No na ulici sa zjavili auto a zaparkovalo pred domom Payneových. Jedno auto, ktoré tu prešlo za poslednú hodinu a hneď odbočuje k nim. Trochu som sa skrčila, no ďalej sledovala dianie vonku. Z auta vystúpili štyria chalani asi v mojom veku. Všimla som si, že po chvíli vyšiel z domu Liam. Srdce sa mi rozbúchalo a to som ho len videla. Kto vie, čo by sa stalo ak by som ho stretla. Len čo ho zbadali bratsky sa objali. To bude asi tá jeho skupina, no aj tak mi nespomínal nič o tom že prídu. Ale ako vidím, hneď si za mňa našiel náhradu. Skĺzla som sa k zemi a už opäť som plakala. Nechápem ako môžem ešte plakať. Každý deň bol taký istý a každý deň som sa cítila, čo raz viac sama. Po chvíli sa ozvalo klopanie. Rýchlo som skočila na posteľ a ticho som ležala. Dnu vošla starká so škatuľou v rukách.
'Posiela ti to mama.' povedala, keď vošla.
'Nechcem to.' povedala som. Ona len zakrútila hlavou a škatuľu položila na stolík. Pozrela sa na mňa, ale hneď potom odišla. Vedela, že je to márne.
Možno ma tá škatuľa lákala, no nechcela som ju otvoriť. A ešte keď je od nej tak nie. Mohla som si za všetko sama, ale nechcela som. Nakoniec som zaspala.
Zobudila som sa až na druhý deň ráno. Rozhodla som sa pre sprchu, už som musela. Vstala som a pobrala sa do kúpelne. Zrkadlo som zakryla uterákom, nechcela som sa na seba pozerať. Ešte by som sa začala ľutovať a opäť by som spravila nejakú hlúposť. Hneď ako som sa umyla som sa opäť zavrela v izbe. Tá škatuľa ma lákala čo raz viac a nakoniec som ju otvorila. Nakukla som dnu odkiaľ na mňa vykúkala hodvábna látka. Boli to šaty, ktoré mi mama dala už na Vianoce a teraz mi ich opäť poslala. Vytiahla som ich a zo škatule vypadla nejaká obálka. Šaty som opäť pekne zložila dnu a zohla som sa po obálku. Otvorila som ju a vytiahla z nej list. Aj keď vo mne čosi protestovalo, moje zvedavé ja bolo silnejšie. Otvorila som list a začala som čítať.

Drahá Sophie,
viem, že sa na mňa hneváš a viem, že na to aj máš právo. To, že som Ťa chcela ochrániť sa Ti mohlo zdať ako výhovorka a viem aj to že si trpela oveľa viac, no keď som si to všimla bolo neskoro a ja som sa bála, že sa budeš hnevať. Vieš, totiž prežila som to isté čo ty. Odlúčenie. Keď som bola mladá páčil sa mi môj spolužiak. Ľúbila som ho, no časy boli zlé a my sme neboli bohatí, no ani zas chudobní. Žili sme slušne a mali sme čisto, no on pochádzal z bohatej rodiny a nemohli sme byť spolu. To s kým bude v dospelosti žiť mal určené už predtým než sa narodil a jeho otec na našu rodinu povedal pár hnusných poznámok a môj otec to nezniesol. Presťahovali sme sa do inej časti Wolverhamptonu a začala som navštevovať inú školu. Zakázali mi vysloviť ich meno nieto ešte na nich pomyslieť, no ukradol mi myseľ na dobrých 7 rokov, kým som nestretla vášho otca. Keď my babka povedala, že ste sa s Liamom opäť našli, bola som šťastná a vždy som ho mala rada. Už od kedy som ho videla prvýkrát sa mi zapáčil a vedela som, že má dobré srdce. Tie šaty sú na ten ples a bola by som rada ak by si tam šla. Dúfam, že si to vyriešite a nehnevaj sa naňho, ani ja sa na teba nehnevám a nikdy som sa nehnevala. Ľúbim Ťa tak ako aj Chrisa.  
                                                                                 Mama xx

Po mojej tvári sa skotúľalo niekoľko sĺz a hneď som utiekla z izby. Pomaly som nevidela kam idem, no vedela som kam chcem ísť. Otvorila som dvere a na posteli sedela mama. Hneď som ju objala. Ona ma len ticho hladila po vlasoch a tíšila ma.
'Mami, prepáč mi to. Nemala som, tak reagovať a nechať si to vysvetliť.' vzlykla som.
'Zlatko ja sa nehnevám to ty mne odpusť.' povedala a naďalej ma tíšila.
'Už dávno som ti odpustila, ale ja nevedela som, o tom čo si si prežila.' hovorila som.
'Už je to za mnou, teraz sa musíte udobriť s Liamom.' povedala.
'Mami, on sa na mňa hnevá a nechce ma vidieť. Radšej naňho zabudnem. Veľmi som ho sklamala. Dostanem sa s toho.' vystrúhala som na ňu úsmev.
'Ale veď...' chcela protestovať.
'Nie mami, tak to je lepšie. Rozhodla som sa. Dnes pôjdeme na ten ples, nie?' usmiala som sa.
'My?' nadvihla obočie mama.
'Áno, užijeme si predsa posledný deň v roku.' povedala som a opäť sa pokúsila o úsmev. Mamka sa usmiala tiež a objala ma.

Ours 20

Prepáčte, ale potrebovala som trocha prestávku a zaujala ma kniha, tak preto nič nebolo, no je tu pokračovanie, tak ak chcete čítajte. Ak máte nejaké stránky, blogy alebo kamošky čo čítajú budem rada ak im o tom poviete. A hlasujte v ankete, či má príbeh pokračovať. Enjoy it! :)

'Kde je ten list?' spýtala som sa na rovinu.

'Aký list?' tvárila sa akoby o ňom ani len nevedela.

'Ten, ktorý mi napísal Liam. Ten, čo ti dala Sophie. Kde je? Prečo si mi ho nedala? Čo sa s ním stalo? Čítala si ho?' vyhŕkla som na ňu všetky otázky, ktoré ma ťažili.

'Zlatko, odpusť mi to.' povedala mama.

'A čo ti mám odpustiť? To, že si nechcela, aby tvoja dcéra bola šťastná? Zatajila si mi to a nechala ma trpieť ešte viac. Čo keby sa to stalo inak a Liama by som ešte stále obviňovala? Viem, že ho nemáš rada, ale ja ho milujem a je mi jedno čo si myslíš ty. Nemôžem za to, že nechceš, aby tvoja dcéra bola konečne šťastná.' po tvári mi už začali stekať slzy. 

'Ja som nechcela, aby si trpela ešte viac a žila z vedomím, že už viac neuvidíš a nechcela som ti to ešte sťažovať. Vieš ako strašne ťa ľúbim a veľmi teraz ľutujem, že som ti ho nedala.' hovorila pričom si slzy našli cestu z jej očí. Chcela ma objať.

'Nechaj ma tak. Chcem byť sama.' povedala som a utiekla som von. Len čo som si stihla vziať bundu a už som zvonila vedľa u Liama. 

'Sophie? Prečo plačeš?' spýtal sa, keď mi otvoril dvere. Ja som neváhala ani sekundu a hneď som ho objala. Cítila som, že mu môžem dôverovať.

'Čšššš....všetko bude dobré.' tíšil ma cestou do jeho izby. Sadol si to mnou na posteľ a aj naďalej ma utešoval. 

'Povieš mi čo sa stalo?' opýtal sa, keď som sa aspoň trochu upokojila.

'Jááá.....bola som za mamou.' povedala som a opäť som sa rozvzlykala.

'A čo ti povedala?' pýtal sa ďalej.

'Že vraj mi ho nedala, lebo nechcela, aby som trpela ešte viac a pritom vôbec nevie ako veľmi som trpela.' povedala som.

'A ty si jej neodpustila, však?' spýtal sa. Len som nemo prikývla. Pochopil a na tvári sa mi zjavil ešte viac strápený výraz než ho mal doteraz. Až teraz mi došlo, čo sa stalo. Ja som mu sľúbila, že sa na ňu nebudem hnevať a urobila som presný opak.

'Liam, prepáč.' povedala som, keď som si to uvedomila.

'Prečo si ma neposlúchla?' spýtal sa po chvíli.

'Ja som úplne zabudla a nahnevala som sa, keď sa mama snažila vykrútiť, že nevie o aký list ide. Prosím nehnevaj sa na mňa.' snažila som sa všetko napraviť.

'Takže moje slová a rady a hlavne ja ti nestojím za to, aby si si to pamätala?' povedal sklamaným tónom hlasu a oči neodoprel od koberca.

'Nie tak to nie je. Vieš, že ťa milujem najviac ako sa len dá. Čo mám spraviť, aby si mi veril?' spýtala som sa. Strašne ma ranilo to čo povedal a na najvýš som naňho zabudla. 

'Myslím, že vieš čo máš spraviť. Choď už radšej.' povedal odvrátil tvár k oknu. Chcela som niečo povedať, no keď som zbadala na jeho tvári slzy radšej som odišla. Rýchlo som vybehla von a následne do domu starkých. Zavrela som sa v mojej izbe. Plakala som, nadávala som si a celý čas som nad tým premýšľala. Volali ma síce jesť, no nechcela som. Mamu som vidieť nechcela a jediného koho som pustila dnu bola starká, ale aj tak zo mňa nič nevytiahla. Len som ležala, plakala, alebo len pozerala do blba.

Liam

Bolelo ma to, že ma neposlúchla a ešte viac ma boleli jej slová. Snažil som sa ju pochopiť, no nevedel som ako. Poslal som preč a ona ma poslúchla. Bol som v izbe, ak som sa šiel najesť rozhodne som nezjedol toľko ako niekedy. Síce sa ma pýtali čo je, ale nechcel som s nimi hovoriť. Nemal som ani trochu nálady. Už dávno som oľutoval, že som ju poslal preč. Mal som to nechať tak a boli by sme ešte spolu a teraz je tomu koniec. Nie, ten ešte nemôže byť veď sa to ešte ani nezačalo. 

Zrazu zazvonil mobil, no ignoroval som ho. Už neviem koľkýkrát zvonil, no naďalej som ho ignoroval. Potom prestal. po chvíli zazvonil opäť, no ignoroval som ho. Keď už zvonil asi 5.-krát odhodlal som sa aspoň pozrieť kto volá, no kým ho našiel dotyčný zložil. Odblokoval som ho a z obrazovky na mňa svietilo niekoľko neprijatých hovor a esemesiek. Od každého z chalanov som mal najmenej 10 neprijatých hovorov a esemesky boli na to podobne. Vytočil som číslo prvého, ktorého som našiel.

'Liam, no konečne. Prečo nedvíhaš?' ozval sa z druhej strany Zayn.

'Prepáč. Chceli ste niečo?' snažil som sa pôsobiť v pohode.

'Chceli sme vedieť ako sa máš ale aj to že kedy máme prísť do Wolverhamptonu na to vystúpenie.' vysvetlil mi z druhého konca Zayn.

'Úplne som zabudol. Príďte 30teho, budete spať u nás.' povedal som na rýchlo.

'Liam, čo sa stalo?' spýtal sa Zayn akoby ma vôbec nepočúval.

'Nič, čo by sa malo.' nedal som to na sebe poznať.

'Neklam mi, počujem, že tvoj hlas nie je v pohode.' povedal.

'Nechcem to riešiť takto cez telefón. Poviem ti to, keď prídete. Ahoj, musím končiť.' povedal som a zložil som. Vedel som, že by protestoval, no nemal som ani len trochu nálady.

Ours 19

Ja len také malé info, že Danielle Liamova ozajstná priateľka v tejto story nebude ani žiadne scény ani nič. Ja osobne mám Dan strašne rada a nerada by som z nej robila či už mrchu alebo niečo podobné. Táto story je vymyslená so Sophie, tak aby ste vedeli. Ďalšie info sa týka ako to bude počas školy. Tak ešte ani sama neviem, ale môžem povedať, že časti asi určite nebudú každodenne ale pokúsim sa aspoň jednu za dve dni, ešte neviem. A samozrejme návštevnosť viditeľne klesá, takže neviem či to bude vôbec pokračovať, ale to je na vás. But now... Enjoy it! :)

Liam

Aj keď som nevedel kde ten list naozaj je, vedel som, že ho Sophie dala jej mamke, no nepovedal som jej to, aby sa zbytočne nehádali. Sophie však vycítila, že som jej nepovedal všetko a že viem niečo čo ona nie. Samozrejme, že ma donútila povedať jej to. Bál som sa, že ak jej to nepoviem, tak sa bude hnevať a to som nechcel. Tak veľmi som ju už nechcel sklamať. 

'Ona, ona....ako mohla?' vyšlo z nej po chvíli.

'Ona nechce, aby som bola šťastná?' hovorila ďalej.

'Sophie, slúb mi, že sa na ňu nebudeš hnevať a nebudeš jej to vyčítať a ani nevieš či ho má a nevieš prečo to urobila.' prehovoril som po chvíli. Viem, že jej mamka ma rada nemala, ale nechcel som, aby ju za to Sophie nenávidela. 

'Ale Liam, veď ona vôbec....' začala hovoriť.

'Pššššt....žiadne ale, sľúb mi, že ju necháš vysvetliť ti to.' prerušil som ju.

'Áno chcem vedieť prečo mi ho nedala, ale..' znova začínala.

'Povedal som, že žiadne ale. A dnes už za ňou nechoď zajtra sa jej to môžeš opýtať. Ale dnes tu ostaneš spať.' povedal som rozhodne.

'Nie, nemôžem tu ostať mala by som problém a čo by si mysleli.' povedala.

'Neboj sa, ja to vybavím a ja môžem spať dole na gauči, aby si nič nemysleli.' nevzdal som sa.

'To určite nie, budeš spať tu pekne v posteli!' protestovala.

'Ale len ak ty tiež.'  nedal som sa odbiť. 

'Ak budem môcť tak hej.' nakoniec súhlasila.

'Budeš neboj sa, o chvíľu prídem áno?' spýtal som sa. 

'Uhm.' povedala, keď si ľahla.

Ja som rýchlo vyšiel z izby a obul sa a prebehol som k susedom. Zazvonil som a otvorila mi teta, teda Sophiina babka. 

'Liam, čo sa deje kde je Sophie?' strachovala sa teta.

'Teta, Sophie je v poriadku je u nás, len som sa chcel opýtať či by nemohla spať u nás?' uistil som ju, že je všetko v poriadku.

'Ale prečo?' vyzvedala.

'Zajtra sa všetko dozviete len povedzte, že môže.' prosil som.

'Tak teda dobre, ale Liam..' súhlasila.

'Nie, nebojte sa. Neodpustil by som si ak by sa jej niečo stalo.' povedal som a už som utekal späť k Sophie. Vošiel som do izby a pohľad mi padol na Sophie. Myslel som si spí, tak som sa snažil byť ticho a chcel som odísť aj keď mi to už predtým zakázala.

'Liam ja nespím a povedala som, že budeš spať tu.' povedala a smiala sa.

'Ja som si myslel, že spíš a môžeš tu ostať. Dám ti nejaké moje tričko, alebo chceš spať takto?' spýtavo som sa ňu pozrel, keďže mala na sebe rifle a tričko a sveter.

'Budem rada aj mi dáš nejaké tvoje tričko.' opäť sa usmiala. Podišiel som k šatníku a vytiahol z neho jedno tričko. 

'Nech sa páči. Kúpelňa je vpravo a bude ti vadiť ak budem spať bez len v boxerkách?' spýtal som sa, keď zmizla v kúpeľni. 

'Hm, neviem. Spi tak ako sa ti spi najlepšie, len nie holý!' opravila sa, keď vyšla z kúpeľni v mojom tričku a snažila sa ho stiahnuť čo najnižšie, aby som nič nevidel. Len som sa zasmial a podišiel som ku nej. Objal som ju a následne ju ťahal k posteli. Po chvíli zaspala v mojom objatí a mne neostávalo nič iné len tiež spať. 

Sophie

Ráno som zobudila tak ako som večer zaspala a len som sa usmiala nad tým, kde teraz práve som. Pozrela som sa na Liama, ktorý ešte spokojne odfukoval. Neodolala som a dala mu pusu. On sa len usmial a zovrel ma v objatí.

'Liam, pusť ma, veď ma rozpučíš a musím ísť domov. Veď vieš.' povedala som mu zo smiechom.

'Dobre, ale daj mi ešte pusu.' protestoval a hneď na to aj konal. 

'No dostal si, ale už ma pusť. Je veľa hodín.' povedala som a on povolil zovretie. 

'A nezabudni, čo si mi včera sľúbila.' povedal, keď vstal z postele.

'Chcem vedieť aký mala dôvod Liam.' vystrúhala som akúsi grimasu a obliekla sa. Liam sa obliekol tiež a zišli sme dole, kde všetci raňajkovali. Nechcela som obťažovať, no nedovolili mi odísť, kým sa nenajem a tak som súhlasila. Potom som sa rozlúčila z Liam a pobrala sa domov. Vošla som dnu a v kuchyni som stretla babku.

'Babi, kde je mamka?' spýtala som sa, keď som vošla dnu.

'Neviem, asi je hore. A ty slečna kde si sa včera flákala?' spýtala sa.

'Ja som myslela, že Liam..' chcela som pokračovať.

'Bol tu, ja len že čo ste robili.' pýtala sa babka.

'Ale babiii...idem za mamkou.' povedala som a vydala sa ku schodom. Následne som vošla do jej izby, kde mamka čítala nejakú knihu. Zavrela som dvere.

'Mami môžeme sa porozprávať?' začala som.

'Áno srdiečko, čo sa deje?' 

Ours 18

Zdravím vás a pridávam časť! Aký bol prvý deň? Moje dnešné ponaučenie je pre vás, že ak niečo začnete čítať, tak to aj dočítajte, keďže ako dnes Lívia stihla prečítať, že 'Mokré dáždniky' a potom sa zlostí aké to sú a pri tom nedočítala 'nedávajte do košíka' Neskutočný smiech! Enjoy it! :)

Neskoro večer sme sa pobrali domov a vyspali sa do ružova. Ráno nás vonku privítala nová nádielka snehu, ktorá sa neustále zväčšovala, keďže sneh ešte stále padal. Ešte v pyžame som sa vybrala do kuchyne kde krásne voňali sušienky, ktoré babka práve vybrala z rúry. Vzala som si z taniera, kde už boli vychladené a z chladničky som si vybrala mlieko. Naliala som si ho do pohára a predstava raňajok bola vybavená. To isté si vzala aj Chris, keď sa dovalil do kuchyne. Počas toho mi však celý čas hral úsmev na tvári.
'Dnes máš akúsi dobrú náladu.' poznamenala babka.
'Dnes nemám len dobrú náladu, dnes sa aj dobre cítim!' povedala som, keď som umývala tanier a pohár od mlieka. Za toto všetko mohol Liam a tie najkrajšie Vianoce v mojom živote.
'Myslím si dobre ak si myslím, že príčinou toho je Liam.' usmiala sa babka. Ako ma ona dokáže stále tak prekuknúť. Pozná ma dokonale, aj keď sa nevídame tak často.
'Myslíš si správne.' povedala som a utrela si ruky.
'A určite medzi vami dvoma niečo nie je?' pozrela sa na mňa skúmavo babka.
'Určite je, no viac ti nepoviem.' povedala som a utiekla som do izby. Už to vidím akoby sa začala vypytovať tie jej otázky. V tomto je niekedy horšia než nejaká kamarátka. Chce vedieť všetko, no niekedy vedieť všetko nemôže. Nemôže byť taká zvedavá.
Sadla som si na okno a len tak premýšľala. O včerajšku a o všetkom. O tom ako zase budem musieť odísť a zase sa neuvidíme. Má vôbec cenu náš vzťah ak spolu skoro vôbec nebudeme? Neviem čo mám robiť, ale  si chcem vychutnať tých pár dní, čo tu ešte budem.
'Sophie, poď dole, niekto prišiel.' kričala na mňa babka.
'Už idem!' zakričala som a utekala som dole s očakávaním, že to bude Liam. Zbehla som dole a vošla som do obývačka ostala som príjemne prekvapená našou návštevou.
'Mamíí!' skríkla som a vrhla som sa na ňu.
'Ako to, že si tu? Nemala si prácu? Kde je ocko?' chrlila som na ňu otázky.
'Chcela som vás prekvapiť a ocko je doma a má veľa práce, nemohol prísť, ale pozdravuje vás.' povedala, keď sa snažila vyzliecť svoj kabát.
'Počkaj pomôžem ti!' povedala som zo smiechom a pomohla jej s ním. Následne som ho zavesila na vešiak v predsieni, kde som narazila na niekoľko veľkých tašiek.
'Mami, to si si tu vzala celý šatník, že je toľko tašiek v predsieni?' spýtala som sa, keď som opäť vošla do obývačky, kde už sedelo celé osadenstvo tohto domu.
'Dobre, že hovoríš, skoro by som zabudla!' povedala a odišla do predsiene. Bola som zmätená.
'Tak tomuto vôbec nechápem!' prehovorila som po chvíli.
O chvíľu sa tam dovolila mamka s taškami. Začala s nich vyberať krabice obalené baliacim papierom s mašľou. Mamka sa nám zahrala na ježiška.
'To sú..' začala mamka, no mi s Chrisom sme ju nenechali dohovoriť.
'Darčekýýýý!' skríkli sme a súčasne sme sa na mamku vrhli. Tá sa len smiala. Potom nám podala krabice, každému tú jeho zo špeciálnym darčekom.
'Ak by som vám nedala darčeky, tak ma ani neobjímate.' zasmiala sa mamka.
'Ale áno!' povedala som a už zas ju objala.
'Veď ja viem, ale už si to rozbaľte.' povedala a súrila nás.
Babka dostala nová záhradnícke náradie a knihy, dedko zas pyžamo a teplé nové papuče. Chris dostal novú počítačovú hru a iné drobnosti. Ja som vo svojom mala šaty, knihu a nejakú voňavku.
'Na čo mi budú?' spýtala som sa mamy zo zmäteným výrazom.
'Sú ma ples, na ktorý ideš už o šesť dni.' usmiala sa mamka.
'Ako to, že idem?' spýtala som sa nerozumejúc.
'Ideš tam s Liamom.' povedala mi babka.
'Teraz už fakt ničomu nechápem!' prehlásila som.
'Potom ti to vysvetlíme. Choď radšej za Liamom.' usmiala sa babka a popohnala ma preč. Chcela som protestovať, no keď na mňa hodila ten jej pohľad, hneď som súhlasila a odišla sa obliecť. Vybrala som sa za  Liamom. Zazvonila som a čakala, kto mi otvorí. Bol to Liam. Nič som nepovedala len som som ho rýchlo objala a pobozkala ho.
'Práve som chcel ísť za tebou.' povedal, keď za nami zavrel dvere.
'Prečo, stalo sa niečo?' spýtala som sa z obavami.
'Nie, len sa zľakol, že to včera...' chcel mi dopovedať.
'Včerajšok neľutujem a ani nikdy nebudem, pretože to bol najkrajší deň môjho života!' povedala som a radšej ho objala.
'To isté platí aj u mňa. Ľúbim ťa.' pošepkal mi.
'Poď nestojme tu. Čo budeme robiť?' spýtal sa po chvíli.
'Ja neviem, čo navrhuješ pán Payne?' spýtala som sa.
'Pozrieme si Toy Story budúca pani Payne.' vyplazil na mňa jazyk a ťahal ma hore do schodov.
'Počkaj, čo si povedal?' spýtala som sa ho, keď sme prišli do jeho izby.
'Že si pozrieme Toy Story. Sadni si na posteľ.' usmial sa a vopchal DVD do prehrávača.
'To potom!' povedala som.
'Aby si si sadla.' odpovedal s nadvihnutým obočím a hodil sa na posteľ. Tiež som si ľahla a Liam ma objal. Pustil tú rozprávku, ktorú už videla miliónkrát, no Liam ju mal rád a tak som ju pozerala s ním. Keď skončila, Liam vypol televízor a opäť sme len tak ležali v objatí. To ticho bolo príjemné.
'Vieš, čo je čudné?' spýtala som sa po chvíli, keď sme len tak ležali.
'Hm?' ozval sa Liam.
'Že som ten list v živote nevidela.' pokračovala som po chvíli.
'Kde asi môže byť?' zamyslela som sa.
'Nechaj to tak, veď sme si povedali, že to už necháme tak.' povedal Liam, no ja som z neho cítila niečo akoby vedel ešte niečo a ja nie. Musela som sa ho to opýtať.
'Vážne nevieš kde je?' spýtala som sa ho a pozrela som sa naňho ho.
'Neviem.' povedal.
'Povedz mi to, ak to vieš, rada by som si ho prečítala.' stále som naňho pozerala.
'Ja neviem, kde je, no dal som ho Sophie a tá mi potom povedala, že ho dala tvojej mamke.' 

Ours 17

Veeeeeeeeľmi vám ďakujem za 2000 klikov! :) Čaká vás prekvapenie, but now read this! Som zvedavá na vaše komentáre. Enjoy it! :) 

Doma sme si obliekli to najlepšie, čo sme mali, predsa len Vianoce sú len raz do roka, tak musí byť aj naše oblečenie slávnostné. U mňa to nebolo nič extra, nijaké drahé šaty ani nič podobné. Len obyčajne veci, ktoré bolo o čosi krajšie než ostatné. Zopla som si ešte vlasy a zišla som dole. V kuchyni už stála babka z dedkom a hneď za mnou už po schodoch dupotal Chris. Obliekli sme si kabáty a prešli sme vedľa. Neboli to žiadne formálne uvítania. Lepšie povedať ja som ani nevedela ako sa mám tváriť, no po chvíli to prešlo.
'Ahoj Karen! Dlho sme sa nevideli!' povedala babka a zasmiala sa.
'Skoro tri roky!' zasmiala sa Karen a my tiež.
'Poďte radšej dnu už je všetko prichystané.' povedala po chvíli a pozvala nás dnu.
Vošli sme dnu a vyzliekli sme si kabáty. Zavesili sme ich na vešiak a pobrali sme sa do jedálne. Tam boli všetci. Zatiaľ ešte nesedeli, čakali na nás. Stál tam pán Payne (ešte stále mám k nemu rešpekt a neodvážila som sa mu tikať), Karen (Liam má fakt úžasnú mamku), Ruth a Nicole, Liam a vedľa neho Sophie.
'Tak teda sadnime si.' povedal pán Payne.
Bolo prichystané pre desať ľudí, teda pre nás. Za vrch stala si sadol pán Payne a vedľa neho po pravej strane mala miesto Karen. Z druhej strany Nicole a Ruth so Sophie. Chris si sadol hneď k nej. Dedko sedel na druhom konci stola a babka hneď pri ňom. Ja som sedel pri babke a zároveň vedľa Liama. Večera prebehla celkom hladko. Už pri treťom chode som mala pocit, že som plná, no ochutnala som z každého, ako sa patrí. Pri večeri sme sa v pohode rozprávali a rozoberali rôzne témy. Počas celej večere mi hral úsmev na perách a ja som si to vychutnávala. Po večeri sme sa usadili v obývačke pri krbe a vychutnávali si vianočné filmy, ktoré vysielali televízie. Rozdali sme si darčeky, ktoré boli až nadmieru typické. Oblečenie, ponožky, pyžamo, šampóny, voňavky a podobné veci.
'Si krásna, keď sa usmievaš.' pošepkal mi po chvíli Liam. Ešte viac som s usmiala.
'Azda sa ti nepáčim?' pošepkala som mu späť.  On sa len usmial.
'Poď so mnou.' povedal mi a viedol ma niekde preč z obývačky. Vyzeralo to, akoby si nikto nič nevšimol, keďže sme sedeli hneď pri dverách. Liam mi podal môj kabát a vyšli sme na terasu.
'Liam, čo tu robíme?' nechápavo som sa spýtala.
'Ešte som ti nedal môj darček.' usmial sa.
'Zavri oči.' povedal mi.
'Ale prečo?' opýtala som sa.
'Len ich zavri, lebo ho nedostaneš.'  nedovolil mi protestovať a ja som poslušne zatvorila oči a aj keď ma to veľmi lákalo, fakt som ich mala zatvorené.
'A nepozeraj!' povedal ešte. Len som sa zasmial a čakala. Po pár sekundách som na mojom krku pocítila niečo studené, no v tom istom momente som pocítila niečo aj na mojich perách. Vlastne to boli pery a nie hocikoho, ale Liamove a tie mi nedovolili zapodievať sa tým čo mám na krku. Trochu sa odtiahol, aby zistil moju reakciu, no keď zistil, že som sa neodtiahla opäť ma pobozkal. Tak to je ten pocit, ktorý som nepoznala a teraz, teraz je tu a ja len stojím zo zatvorenými očami. Po chvíli sa vzdialil a ja som konečne zistila, čo mám na krku. Náhrdelník s príveskom srdiečka. Hneď som skočila okolo krku.
'Liam, to je krásne. Ďakujem.' pošepkala som mu.
'To ty si krásna.' pošepkal mi zas on. Po chvíli som sa odtiahla a len nemo pozerala na sneh na podlahe.
'Čo je? Povedal som niečo zlé?' spýtal sa vždy starostlivý Liam. Ja som len z vrecka na kabáte vytiahla rámik z našou fotkou, ktorý som včera vyrobila. Podala som mu ho do rúk.
'Mrzí ma, že ja ti nemôžem dať taký krásny a drahý darček ako ty mne.' povedala som. On mi len prstom nadvihol bradu a pozrel mi do očí.
'Teraz ma počúvaj! Pre mňa to znamená veľa toto všetko a môj darček ani z ďaleka nie je taký drahý ako ten tvoj. Najprv, keď si si ma pustila k telu už to bol pre mňa dar a bol som rád, že môžem byť s tebou. Potom, keď sme sa tu opäť stretli a ty si mu odpustila, ani nevieš aký šťastný som, že sa tak stalo. A teraz, keď si sa neodtiahla som najšťastnejší človek na svete. Sophie už vtedy v Paríži ma k tebe čosi ťahalo a za krátky čas som aj sám zistil, že som sa zamiloval a preto to pre mňa tak veľmi znamená a dnes si mi dala ten najkrajší darček.' dopovedal a stále mi pozeral do očí. Zopár sĺz si našlo cestu ako von z mojich očí a stiekli po tvári, no neboli slzy smútku, skôr slzy šťastia. Slovami by som len ťažko našlo odpoveď na to všetko a tak som ho radšej pobozkala. Usmial sa. Ani neviem ako dlho sme tam stáli, ale boli sme tam dlho a mne už začala byť zima aj napriek kabátu a Liamovmu zovretiu.
'Poď pôjdeme dnu.' povedal a odtiahol sa. Preplietol si to mnou prsty a vydal sa dnu.
'Počkaj Liam.' povedala som a zastavila som ho.
'Hm?' otočil sa n mňa.
'Ja len chcem, aby si vedel, že ťa tiež strašne milujem.' povedala som po chvíli. Úsmev sa mu roztiahol a oči rozžiarili. Objal ma dvihol, točil sa so mnou a vyzeral strašne šťastne. Aj ja som bola šťastná, keď šťastný on, tak som aj ja.
Potom sme vošli dnu a znova si sadli na to miesto, kde predtým. Spoločne sme pozerali televíziu, no ja už v Liamovom objatí..

Ours 16

Och ďakujem vám všetkým, čo to čítate a komentujete a nebojte sa kritizovať, lebo len tak sa dostanem ďalej. A už som odstránila tú slovnú kontrolu, tak už vám nič nebráni v komentovaní. Ste fakt domýšľavé, no nechajte sa prekvapiť. Enjoy it! :)

Liam
Liezol som po rebríku hore, keď sa mi šmykla noha a spadol som. Chcel som vstať, ale keď som videl ako už Sophie celá zdesená lezie po rebríku dole, nedalo mi to a ďalej som predstieral, že som v bezvedomí. Tá ku mne nabehla a začala mi dávať facky. V duchu som sa krotil, aby som nevybuchol smiechom. Naklonila sa bližšie k mojej tvári a ja som neodolal. Chcel som jej dať pusu, konečne prvú pusu. Ale moje zatvorené oči spôsobili to, že som neodhadol jej pery a jemne som ju kusol do nosa. Sophie rýchlo vyskočila na nohy a ja som otvoril oči.
'Čo to robíš?' vykríkla, keď sa v šoku postavila na nohy.
'Dostal som ťa.' vyplazil som na ňu jazyk a chcel som sa postaviť.
'Toto už nikdy nerob! Myslela som si...' hnevala sa, no nedopovedala.
'Čo si si myslela?' usmial som sa na ňu.
'Že.....že sa ti niečo stalo.' povedala, keď našla tú správnu výhovorku.
'Veď vidíš, že sa mi nič nestalo. Ja som aj chcel vstať, ale keď som ťa videl takú zdesenú, neodolal som.' povedal som a škeril som sa na ňu.
'Veď ty počkaj.' povedala a chcela odpochodovať preč.
'To mi ani nepomôžeš vstať?' spýtal som sa s nadvihnutým obočím.
'Nie, to máš za to. Pomôž si sám.' zastavila sa a pozrela sa na mňa. Potom sa zase otočila a odpochodovala preč, no nie ku nám dnu, ale k jej starkím.
Ja som sa postavil a nechal som ju. Vedel som, že ju to prejde, veď zajtra sú Vianoce a ona sa aj tak nedokáže dlho hnevať. Svoj darček mám pre ňu kúpený už dávno, od kedy sme sa udobrili, hneď na druhý deň som ho kúpil, aby ho niekto nekúpil skôr než ja.
Vyšiel som po rebríku, ale teraz som si už dával pozor. Svetielka som obtočil okolo zábradlia, tak ako každý rok. Potom som zišiel a rebrík som odpratal do garáže a vybral sa dnu.

Sophie
On nie je normálny. Tak som sa bála a on sa ešte smeje, že ma dostal. Veď ja tiež niečo vymyslím a potom sa budem smiať ja z neho. Nehnevala som sa naňho, veď ja sa naňho už ani neviem hnevať a ešte k tomu sú zajtra Vianoce. Och nie ja som úplne zabudla, veď ja preňho ani nemám darček. Musím niečo vymyslieť. Niečo čo by mu pripomínalo mňa. Rýchlo som si vzala peňaženku a môj USB kľúč. Vybrala som sa do centra Wolverhamptonu. Dala som vytlačiť fotku na ktorej som s Liamom, bola to síce naša jediná spoločná fotka, ale bola som rada, že bola aspoň ona. Pobrala som sa domov. Doma som všetko, čo by sa mi mohlo hodiť postavila na stôl v izbe a pustila sa do toho. Keď som bola so svojím výtvorom ako tak spokojná pozrela som na hodinky. Bolo pol jedenástej, trochu som sa s tým zabavila, vybrala som sa ešte do sprchy a s dobrým pocitom som zaspala.

Zobudila som sa s úsmevom na tvári a nemohla som uveriť tomu, že už dnes sú Vianoce. Milovala som tieto sviatky zo všetkých najviac. Trochu mi síce chýbali rodičia, no ak musia pracovať, tak musia. Bola som  naštvaná, že im nedajú pokoj ani na Vianoce, veď aj oni majú právo na krásne Vianoce. Rozhodla som sa zavolať mamke. Možno bude v domove, ale dúfam, že si nájde čas na pár minút telefonovania s dcérou.
'Ahoj mami!' povedala som s nadšením v hlase, keď mi zdvihla.
'Ahoj srdiečko, ako sa tam máte?' spýtala sa.
'Dobre, ale chýbate nám. Veľmi. Prvé Vianoce, čo sme bez vás.' povedala som so smútkom v hlase.
'Neboj sa na budúce budeme spolu. Sľubujem. A usmej sa.' hovorila mi. Viem, že jej to bolo ľúto.
'Už sa teším.' usmievala som sa do telefónu.
'Aj ja zlatko. Ale budem už musieť ísť. Pozdrav starkích. Veselé Vianoce.' povedala.
'Veselé Vianoce.' stihla som povedať pred tým, než zrušila hovor.
Obliekla som sa a vydala sa dole. Určite treba pomôcť v kuchyni. Dole nikto nebol, len som si našla na chladničke odkaz.
Sme vedľa, keďže budeme tam a treba pomôcť. Príď za nami, keď vstaneš. PS. Nechceli sme ťa budiť.  Babka 
Len som sa usmiala a vzala si kabát. Rýchlo som prebehla po chodníku a už som stále pri dverách. Otvorila mi Nicole a pozvala ma dnu. Hneď som šla rovno do kuchyne.
'Ahojte! Babi už som tu.' pozdravila som sa všetkým v kuchyni. Boli tu Ruth, Nicole, Liamova mamka Karen, moja babka a ja.
'S čím pomôžem?' spýtala som sa.
'Môžeš začať miesiť to cesto.' usmiala sa na mňa Karen. Neváhala som a hneď som začala. Práca nám šla celkom od ruky, keďže nás tam bolo tak veľa.
'Tak ako to tu ide?' vošiel do kuchyne Liam ešte zo snehom na vlasoch. Zrejme bol narúbať drevo do krbu, aby to malo tú pravú Vianočnú atmosféru.
'Už si narúbal to drevo?' spýtala sa Ruth.
'Veď nevidíš ako sa ešte teraz trasiem?' hodil pohľadom na Ruth. Prešiel okolo každého a obdivoval pochúťky, ktoré sa varili. Zastavil sa pri mne a na prst si vzal kus cesta. Zjedol ho a pohladkal sa po bruchu.
'Héj, to nie je pre teba!' buchla som mu po ruke, keď si chcel znova nabrať.
'A pre koho? Daj mi ešte, prosím už len raz.' prosíkal.
'Pre všetkých a daj pokoj.' opäť som mu odsúvala ruky od misy. On ma len zozadu objal a opäť začal prosíkať, aby som mu dala.
'Nie Liam, pusť ma, lebo to nestihnem.' chcela som sa vyslobodiť z jeho zovretia, no mala som celé ruky od cesta. On mi len oblízal prst a zase sa usmieval.
'No Liam, pusť ju, nemáš málo roboty?' hnala ho odo mňa preč Nicole. Aj keď mu to nebolo po vôli ešte raz si zobral cesto a už zmizol v obývačke.
'Ďakujem.' usmiala som sa na Nicole. Nie žeby mi to nebolo príjemné, ale musela som to dokončiť a ak by takto šlo aj ďalej bolo by po ceste.
Všetko už bolo pomaly hotové a Karen nás vyhnala obliesť sa, predsa len boli vianoce a nebudeme sedieť pri stole v teplákoch, to nie. Tak sme počúvla a pobrali sa preč z kuchyne.