Ours 15

Dnes trochu skôr. Ďakujem za komentáre a komplimenty. Ste úžasné. Enjoy it! :)

Sophie
Dni ubiehali a dnes je deň pred Štedrým dňom. Som strašne rada, že sme si to s Liamom vysvetlili a že je to medzi nami opäť v poriadku. Všetko mi potom ešte vysvetlil, keď sme boli osamote. Rozhodli sme sa, že to už nebudeme vyťahovať. Radšej sme každý deň trávili spolu a ja som bola konečne aspoň na čas šťastná. Zakázala som mu hovoriť a tom ako budeme musieť odísť. On do Londýna a ja do Paríža. Do dvoch odlišných metropol známych Európskych štátov. Možno sa vám to bude zdať absurdné, no aj tak je to pre mňa ďaleko. Viem, poviete si, že čo majú hovoriť tí čo sú napríklad v Amerike a ich blízky sú na opačnom konci Zeme. Áno mám rodinu a budem s ňou, no bude chýbať môj najlepší kamarát. Jediný človek, ktorý so mnou je preto aká som. Ostatný sa otočili chrbtom, ale on je tu, keď môže. Povedal síce, že stále, keď príde do Paríža, príde ma pozrieť, no nepovedal kedy doň príde a to bolo to najhoršie. Ale nechcela som nad tým rozmýšľať, nie teraz keď s ním môžem tráviť čias.
'Sophie, prosím ťa, vzala by si túto škatuľu s koláčmi k Payneovcom?' vyrušila ma z rozmýšľania babka, ktorá mi už podávala spomínanú škatuľu.
'Uhm..aj tak už tam mám byť, keďže sme sa s Liamom dohodli, že ozdobíme stromček.' povedala som a vybehla som sa obliesť. Zakričala som na Chrisa a ten sa vybral so mnou. Zo stola som vzala škatuľu s tými koláčmi a mala som čo robiť, aby som ich cestou nezjedla, keď tak úžasne voňali. Podišla som k dverám a zazvonila som.
'Ahoj, tak tu si.....prepáčte, ale my sme si nič neobjednali.' zarazil sa, keď zbadal škatuľu, ktorá skryla celú moju hlavu. Ja som sa len rozosmiala.
'Ale Liam radšej mi s tým pomôž a nestoj tam ako vyoraná myš.' podala som mu škatuľu zo smiechom.
'Tak predsa si to ty a ja som sa zľakol, že si z nás niekto vystrelil. Nejaké fanúšičky.' zasmial sa a vzal mi škatuľu. Vošiel dnu a my za ním. Chris sa konečne vynoril spoza mňa.
'Čau Liam!' pozdravil ho Chris, ktorý prebehol popred neho. Keďže sme tu boli celé dni, tak to už poznal a s malou Sophie spolu zvykli šantiť, žeby náš malý Casanova našiel svoju princeznú?
'Čo to máš v tej škatuli braček? Úžasne to vonia.' povedala Ruth, ktorá práve vyšla z kuchyne.
'Sophie nám doniesla koláčiky.' usmial sa a pokračoval v ceste do kuchyne.
'Ehm...ahoj Ruth, vieš babka povedala, že musí niečo spraviť aj ona, keď už tieto Vianoce slávime u vás.' povedala som a usmiala sa.
'Ach tie babky.' zasmiala sa Ruth a pobrala sa niekam hore, zrejme skontrolovať Sophie a Chrisa.
'Sú fakt dobré.' pochválil Liam koláčiky, keď vošiel do obývačky s jedným v ruke.
'To si píš, veď sú od mojej babky.' poriadne som zvýraznila mojej. On sa len zasmial.
'Poď ideme po ozdoby, mali by byť na povale.' povedal a už ma ťahal hore schodmi. Po drevenom rebríku sme vyšli hore a začali sa obzerať. Bolo tu toho fakt dosť veľa.
'Tak toto bude asi na dlhšie.' zasmiala som sa a pozrela som sa na Liama.
'Ale čoby, veď ja viem kde sú.' povedal a ukázal do rohu. vydýchla som si a počkala som, kým sa tam Liam dostane. Keď už ani po hodine hľadania ich nenašiel, tak som si sadla. No to som robiť nemala, keďže  ta krabica pod mojou váhou pukla a ja som sa ocitla na zemi medzi kopou farebných reťazí na vianočný stromček. Začala som sa smiať. Liam to spozoroval a smial sa tiež.
'A že vieš kde sú.' smiala som sa z neho.
'Ja som to vedel, len si si na nich omylom sadla a trošku to pod tebou puklo.' vrátil mi to a naďalej sa smial. Možno narážal na moju váhu, no ja za to nemôžem!
'Buď rád, že som si nesadla na škatuľu s vianočnými guľami.' zahlásila som a Liam vybuchol do ešte väčšieho smiechu. Upokojili sme sa, vzali sme ozdoby a zišli sme dole. Tam na nás už čakal stromček, ktorý tu medzi časom doniesol Liamov otec, teda pán Payne. Rozložili sme krabice a dohadovali sa akej farby bude, keďže tu mali viac farieb.
'Fialový bude pekný.' povedala som.
'Ale modrý ešte krajší!' oponoval mi Liam.
'To nie je pravda! Aj sám to vieš!' hovorila som mu.
'Ja mám pravdu vždy. Modrý je krajší!' hovoril pre zmenu on mne. Takto sme sa tam už dohadovali dobrých päť minút.
'Tak dajte aj jednu aj druhú a dajte tam aj svetielka.' povedala už zúfala Nicole, ktorá nás už nevládala počúvať. Bol to celkom dobrý nápad.
'Ale..' nestihol dopovedať Liam.
'Žiadne ale, počúvnite Nicole už sa vás nedá počúvať.' skočil mu do reči jeho otec.
'Tak teda dobre.'  napokon sme obaja súhlasili a začali zo zdobením. Ja som vešala fialové a Liam modré. Nakoniec sme si rozdelili svetielka a dali sme ich tam tiež. Len tak sme odfukovali na gauči a pozorovali svoj výtvor, no zrazu som si všimla niečo neobvyklé a začala som sa smiať. Liam sa na mňa len nechápavo pozeral.
'Liam, my sme zabudli na hviezdu!' smiala som sa ďalej.
'Tak poď dáme ju tam.' usmial sa Liam.
'A ako, veď naň nedočiahneme a ešte by sme ho zvalili.' zapochybovala som o jeho schopnostiach.
'Kto povedal, že naň nedočiahneme?' povedal Liam a podal mi do rúk hviezdu.
'Vylez mi na chrbát.' povedal a už sa zohýnal. Najprv som sa bála, ale keď sa potom na mňa pozrel, tak som sa odvážila a vyliezla som. Dali sme naň hviezdu a ja som sa zasa ocitla nohami pene na zemi.
'Choďte dať ešte tieto svetielka na balkón.' povedala Ruth a podala nám ich. Vybrali sme teda rebrík a vydali sme sa von. Vyliezla som hore a preliezla na balkón. Liam išiel po mne. Začala som vešať svetielka a čakala, kým Liam príde ku mne. Zrazu som len začula buchnutie. Vyklonila som sa a zbadala Liama ako leží na zemi, zrejme sa pošmykol. Rýchlo som zliezla dole a kľakla si k nemu. Jemne som ho prefackala a dúfala, že sa preberie. Nič. Naklonila som sa bližšie k jeho tvári, aby som zistila, či ešte dýcha, no to bola chyba.

Ours 14

Som strašne zabratá do poviedky od *Vé*. Dnes bolo aj veľké riziko, že nič nebude, keďže LOA ma strašne chytilo. Ale predsa sa podarilo aj keď trošku kratšia. Btw, ďakujem za vaše komentáre veľmi si to cením a hlavne Zuzka a Livka ♥ Včerajšia návštevnosť stúpla skoro o polovicu, to si tiež cením. Enjoy it! :)

Keď na nás skríkla obaja sme spozorneli a pozreli sa na seba. Ona len prehadzovala pohľad zo mňa na Liama a z Liama na mňa. Tá malá je na svoj vek fakt múdra.
'Ehm...čo si vravela?' pýtal sa Liam.
'Vy ste ma nepočúvali?' zdula sa Sophie.
'Jasné, že sme ťa počúvali, to sa len tak hovorí vieš..' snažila som sa zahovoriť to, že sme ju nepočúvali. Super už aj klamem. Mala by som čo najrýchlejšie zmiznúť.
'No....a chceli sme vedieť viac a preto som to povedal.' pridal sa Liam.
'Ale ja vám už o tom nepoviem a idem na WC-cko.' povedala a odpochodovala. Presne vedela kde sú a nebála sa, keďže je toto slušná cukráreň a mali sme ju na dohľad.
'Ja...chcel som sa ti ospravedlniť.' povedal po chvíli Liam. Len som sa naňho spýtavo pozrela.
'Nie, to skôr ja by som sa mala ospravedlniť, krivdila som ti a ty za nič nemôžeš.' oponovala som mu, on predsa za nič nemohol a aj tak som mu už všetko odpustila.
'Ale aj tak prepáč za to, že som na teba začal kričať.' hovoril ďalej.
'To je dobré. Fakt.' pokúsila som sa o úsmev.
'Priatelia?' spýtal sa, no nestihla som odpovedať.
'No, už ste sa rozmysleli, či sa budete rozprávať?' spýtala sa, keď prišla k stolu.
'Ale, ale kde ty chodíš na také reči?' povedal Liam a vzal ju do objatia. Ona sa mu otočila chrbtom a pritom ako ju Liam stískal bolo na jej tvári vidieť jemnú červeň. Len som sa nad nimi usmiala.
'Tak čo ideme už?' spýtal sa Liam, keď ju dostískal.
'Poďme sa ešte prejsť, keď tak pekne sneží.' povedala a už si obliekala šál a čiapku. Na to ako je múdra si v tom zhone obliekla čapicu naopak. Zohla som sa k nej a opravila jej ju. Potom som jej brnkla po nose. Tiež som sa obliekla, no už som ich nechcela otravovať.
'Hey Sophie! Kam ideš?' zastavil ma Liam, keď som sa chcela pustiť opačným smerom než oni.
'Domov. Už vás nechcem otravovať a aj tak už by som mala ísť.' povedala som.
'Neotravuješ a aj tak sa už len prejdeme a pôjdeme.' povedal a potiahol ma za ruku. Ruku som mu však pustila a chytila som sa Sophie z druhej strany. Sophie sa vešala a chcela, aby sme ju každým krokom zdvíhali. Mohli sme vyzerať ako rodinka, ale nikto z nás to neriešil. Pomaly sme sa vracali parkom, keď do mňa niekto hodil snehovú guľu. Bol to Liam a smial sa.
'Guľovačká!' vykríkla som a hádzala som doňho guľu. Sophie sa k nám tiež pridala.
'Zásah.' skríkla som. keď sa mi ho konečne podarilo trafiť, no on mňa trafil aspoň 15-krát. Rozhodla som sa inak. Moja muška bola na bode mrazu a tak som ho chcela hodiť do snehu. Prikradla som sa k nemu, zatiaľ čo on guľoval Sophie. Hodila som sa naňho a spadli sme do snehu. Presnejšie ja naňho. Boli sme celí od snehu a neskutočne sme sa smiali. Keď sa nám zrazu stretli pohľady nastalo ticho. Len sme sa pozerali jeden na druhého a mlčali sme.
'Prepáč.' povedala som v rozpakoch a rýchlo som sa postavila.
'To je v pohode. Rád pôsobím ako vankúš.' povedal a vyplazil mi jazyk.
'Toto si nemal Liam James Payne.' skríkla som a rozutekala sa za ním.

Liam
Rozutekala sa za mnou, potom čo som chcel odľahčiť situáciu, keď sa zo mňa celá v rozpakoch postavila. Mala fakt krásne oči. Nemohol so si pomôcť, no už dlho mi behali po mysli.
'No veď počkaj, keď ťa chytím.' kričala a ďalej za mnou utekala, no ja sa nezapriem, veď som bol na listine náhradníkov na olympiádu. Malá Sophie sa len smiala na tom ako sa naháňame po celom zasneženom parku. Zrazu mi niečo napadlo, dobre som vedel, že ma nedobehne. Tak som zastavil a otočil sa k nej. Otvoril som náruč a čakal, kým ku mne dobehne. Keďže nestihla zabrzdiť, vbehla mi rovno do náručia, presne tak ako som predpokladal. Začal som ju stískať. To mala byť moja odplata za to, že ma hodila do toho snehu, no pre mňa to bol darček. Nechcel som ju už pustiť, no musel som.
'Liam, pusť ma!' kričala.
'Veď ty počkaj!' smiala sa a ja som ju ešte viac stískal.
'No ale už dosť!' snažila sa hovoriť vážne, no aj pri tom sa smiala. Po chvíli som prestal.
'Priatelia?' spýtal som sa a ešte ju držal, ak by povedala nie, stískal by som ju ďalej.
'Priatelia.' povedala a rýchlo sa vymanila z môjho náručia. Dobehla k Sophie a objala ju. Tá sa len na nás smiala.
'Je ti niečo smiešne?' spýtal som sa s tým, že som ju chcel začať štekliť.
'Nie!' skríkla a schovala sa za Sophie.
'Ale no Liam nechaj ju. Ona nemôže za to, že si taký smiešny.' povedala a rozosmiala sa. Odul som spodnú peru, no potom som sa aj ja rozosmial.
'Dnes máš teda šťastie, že tu je Sophie.' povedal som a vybrali sme sa domov. Odprevadili sme Sophie a rozlúčili sa s ňou. Bol som rád, že ju môžem znova objať. Vybrali sme sa domov. Celý vymrznutí a mokrí. Keď nás zbadal Ruth mala obavy, že bude Sophie chorá, no ona je predsa Payne, ju tak rýchlo nič nezloží. Navečerali sme sa a v nočných hodinách zaspali.

Ours 13

Dnes som si už myslela, že časť nebude keďže som nemala ani páru po pokračovaní, ale nakoniec sa mi predsa len podarilo niečo napísať. A ešte sa chcem poďakovať *Vé* za zdieľanie! Určite si prečítajte jej blog http://onedirectionfanfix.blog.cz/. Enjoy it! :)

Liam
Keď som ju včera videl ako si prezerá moje fotky, nemohol som veriť tomu, že je v našom dome. Teta to asi myslela vážne. Potom čo prišla Nicole sa rýchlo ospravedlnila a zmizla. Vybral som sa za ňou. Chcel som len vedieť, či má chápe, alebo či ešte stále aj po vysvetlení ma neznáša, no ona povedala, že si myslela, že niečo spravím. Oponoval som jej, že som sa aj pokúsil, no potom čo sa ma ironicky spýtala, že ako, som to už nezvládol a zakričal som na ňu, že to ona je na vine, že ona ma poslala preč. Hnevám sa na seba, tak veľmi. Prečo som na ňu musel začať kričať? Ale vyprovokovala ma, no nemal som sa dať.
Už od včera len tak ležím v izbe a nadávam si. Ísť za ňou už cenu mať nebude, keďže potom čo mi povedala  ma nebude chcieť už ani vidieť, no nič. Asi fakt nemôžeme byť ani kamaráti. Ale musím na to zabudnúť, bude to síce ťažké, no som doma a musím si to tu užiť, predsa tak skoro sa sem nedostanem.
'Liam?' prišla za mnou Nicole.
'Ehm...áno?' povedal som trochu chrapľavým hlasom.
'Volala Ruth, vraj ju uvoľnili skôr a prídu už dnes.' povedala. Bol som síce rád, že budeme všetci spolu, no malá Sophie mi ju bude o to viac pripomínať.
'Liam? Je všetko v poriadku?' spýtala sa po chvíli Nicole.
'Áno je, neboj sa. Už vstávam, určite treba odhádzať sneh.' povedal som a už som si obliekal tepláky.
'No ako chceš, ale ak by si sa chcel porozprávať som tu pre teba.' usmiala sa.
'Vďaka.' usmial som sa a dal jej pusu na líce. Vybrali sme sa dole. Mamka varila v kuchyni a otec si po dlhom čase vychutnáva, len tak vylihuje v obývačke pred televízorom. Vzal som si teda lopatu, kde bola značne veľká nádielka snehu. Ani neviem ako dlho som ten sneh odhadzoval no pri našom dome zastavil taxík. Vyšli z neho Ruth a Sophie, no ta sa hneď rozbehla ku mne. Vzal som ju na ruku a ona ma stískala. Konečne je tu ten malý huncút, ktorého mám tak rád. Už sa teším na svoje deti, ale tie nebudú tak skoro a teraz som rád, že tu je malá Sophie. Beriem ju ako vlastnú, mám ju strašne rád. Je ako plyšový macko. No rozdiel je v tom, že sa netúliš ty k nej, ale ona k tebe.
'Ahoj Sophie, no ako si sa mala?' spýtal som sa jej.
'Dobre, no teraz, keď som tu sa mám vynikajúco. A ty?' povedala. Och ako rád by som sa vrátil do čias, keď som bol malý a nič som nemusel riešiť.
'Tiež dobre.' usmial som sa na ňu.
'A tú obálku si odovzdala?' spýtal som sa potichu, ani neviem prečo.
'Áno, ale Sophie už tam nebola, tak som ju dala tete Martinovej.' pošepkala mi späť. Takže obálku má, tak potom prečo ten výstup.
'Dobre. Poď pôjdeme dnu.' povedal som. Vošli sme a Ruth a Sophie sa s každým vítali. Ruth som objal a dal jej pusu na líce. A sme doma všetci. Spolu sme sa najedli a potom len tak leňošili.
'Liam, poďme von. Veď tak krásne sneží'.' začala skuvíňať Sophie.
'No tak dobre, zájdeme na horúcu čokoládu. Platí?' povedal som.
'Platí!' povedala a už jej nebolo. Po chvíli už stála oblečená pri mne. Súrila ma, aby som sa už obliekol. Vstal som a obliekol si kabát. Obul som sa, vzal peňaženku a už sme vychádzali von. Išli sme po chodníku, keď oproti nám niekto išiel. Sophie tú osobu rozpoznala.
'Sophie!' zakričala a už utekala k nej.

Sophie
Sedela som na okne a pozerala ako Liam vonku odhadzuje sneh. Rada by so šla k nemu, no bála som sa, že ma odmietne. Po chvíli tam zastavil taxík a z neho vybehla malá Sophie. Začala ho stískať a Liam ju dvihol na ruky. Po chvíli šli všetci dovnútra. Ja som vstala a rozhodla som sa ísť prejsť. Obliekla som sa a obula. Babke som povedela, kde idem a už ma nebolo. Šla som do parku a potom som sa vracala chodníkom domov. No zrazu niekto zakričal moje meno.
'Sophie!' skríkla malá Sophie a už bežala ku mne. Vyskočila na mňa a stískala ma ako Liama ráno. Liam, ktorý šiel som k nám pomaly prišiel. Položila som Sophie na zem.
'Kam ideš?' pýtala sa ma.
'Domov, teda k babke.' odpovedala som a chcela som odísť.
'Poď s nami na čokoládu. Prosííím!' prosíkala ma.
'Nie nechcem vyrušovať a mala by som už ísť.' nechcela som tam ostať, keďže Liam sa na mňa hnevá a to neznesiem. Tá malá ma chytila za ruku.
'Ale prosím, poď dlho som ťa nevidela. Chýbala si nám. Liam, povedz niečo, nech ide s nami.' nedala sa odbiť. Je fakt prefíkaná.
'Ak nie sme Sophie dosť dobrí, tak si vystačíme aj sami.' povedal po chvíli Liam.
'Liam, ak s nami nepôjde Sophie, tak idem naspäť.' zaťala sa.
'Aspoň ušetrím.' zasmial sa Liam, no Sophie naňho škaredo pozrela a hneď stíchol.
'Prosííííííííím!' povedala a znova sa mňa zavesila.
'No tak dobre, ale len na chvíľu.' povedala som, keď som sa jej nemohla striasť. Vlastne som chcela byť s ním, no nevedela som ako sa k nemu správať.
'Supér.' povedala a chytila nás oboch za ruky. Kráčali sme k cukrárni ako taká malá rodinka. Nebudem klamať, ak poviem, že takáto predstava sa mi páčila. Sadli sme si k jednému stolu a Liam nám objedla čokolády. Len ticho sme sedeli a sem-tam sme sa na seba pozreli. Sophie niečo bľabotala, no ani jede z nás ju nepočúval. Všimla si to.
'Hej! Rozprávajte sa vy dvaja!' skríkla na nás po chvíli.

Ours 12

Chcela by som sa poďakovať stránke Liam Payne cz-sk za zdieľanie a určite si ju pozrite, je super! Táto časť je pre adminky toho blogu. Enjoy it! :)

'Liam? Čo tu robíš?' pomaly som sa otočila a bála sa pozrieť do tých hnedých očí.
'Ja tu bývam, teda býval som tu, teraz totiž žijem v Londýne, no toto je moje rodné mesto a tu žije moja rodina. To skôr ja by som sa mal pýtať čo tu robíš ty?' odpovedal,  pri čom som cítila jeho pohľad na mne.
'Som tu u starkích.' tichšie som hlesla. Nastalo medzi nami ticho. Nikto z nás nevedel, čo povedať. Ticho sme stáli a odvážila som sa zdvihnúť pohľad. Pozorovali sme jeden druhého.
'Tak už sa poznáte.' vbehla do obývačky Nicole s pohármi čaju.
'No, ale už musím ísť. Niekedy inokedy. Ahoj!' povedala som a už som sa obliekala a obúvala. Vyšla som na ulicu a ticho kráčala, chcela som si utriediť myšlienky. Po chvíli sa ku mne niekto pridal a ticho kráčal popri mne. Vedela som, že je to Liam.
'Hneváš sa?' spýtal sa po chvíli. Neodpovedala som, bola som zaskočené ako sa môže niečo také pýtať.
'Prepáč asi zlá otázka.' povedal, keď som neodpovedala.
'S tým súhlasím, nemala by som sa hnevať, keď si to nechal tak? Čakala  som, že sa o niečo pokúsiš, keď ma máš naozaj rád.' prehovorila som, ani som nevedela ako som sa odvážila.
'Ale ja ťa mám veľmi rád a chcem Ti to vysvetliť, to ty si ma vyhnala.' hovoril mi kľudne.
'Ale ja som myslela, že sa potom ešte o niečo pokúsiš.' povedala som.
'Veď som sa pokúsil!' oponoval mi.
'A ako?' povedala som s ironickým podtónom.
'Vieš čo, prečo by som mal byť na vine všetkému, keď to ty si mi povedala, aby som zmizol z tvojho života?' hovoril už nahnevane a hneď potom odišiel.
'Len si choď!' zakričala som ani neviem prečo. Možno tým, že som bola nahnevaná. Čo si o sebe mysli? Ja som mu naletela a myslela si, že je iný.
Ešte som sa prechádzala ulicami Wolverhamptonu. Nemala som pri sebe peniaze a tak som nemohla zájsť ani na teplý čaj. Len tak som sa flákala po uliciach a parkoch. Keď už mi začínala byť zima, rozhodla som sa, že pôjdem späť. Chcela som rýchlo vybehnúť hore do izby, aby ma nevidela babka a nemala zbytočné otázky. Nie žeby som s ňou nechcela hovoriť, ale nemala som náladu. Hnevala som sa a to viac na seba ako na Liama.
Vošla som dnu. Zbadala ma síce babka, no ja som rýchle vybehla hore. Radšej som šla rovno do horúcej sprchy, keďže mi bola zima. Keď mi už bolo konečne teplo vyšla som von a osušila sa. Obliekla som si širšie  tepláky a navrch len nejaké veľké tričko. Potrebovala som niečo v čom sa budem cítiť dobre. Len tak som ležala na posteli a začala premýšľať. Už sa mi tisli do očí slzy, no prišiel Chris.
'Sestra! Poď jesť.' kričal na celú izbu, keď rozrazil dvere.
'Dobre, už idem.' povedala som aj keď som nemala chuť ani len vstať. Upravila som si ešte vlasy a snažila sa nahodiť úsmev, aj keď to nešlo. Vybrala som sa dole a sadla si k stolu. Len som sa v ňom prehrabovalo a vôbec to do mňa nešlo. Radšej som vstala, ospravedlnila sa a odišla som do izby. Len som ležala a slzy si už opäť našli cestu, ktorou von.
'Sophie, čo sa stalo?' opýtala sa ma babka, keď vošla do mojej izby.
'Ale nič.' hlesla som.
'Ja viem, že hej nemusíš mi klamať. Už ste si to z Liamom vysvetlili?' pýtala sa.
'A...ako to vieš?' pýtala som sa zmätene.
'Včera som ho zastavila, keď šiel z tvojej izby a chcel odísť.' vysvetľovala.
'Počkať, on bol v mojej izbe?' bola ešte viac zmätená.
'Áno, chcel sa s tebou rozprávať, no spala si, tak ťa len prikryl a chcel odísť, no chytila si ho za ruku a nechcela si ho pustiť. Ale on vedel, že si len v podvedomí a tak radšej odišiel.' takže on tu bol a chcel mi to vysvetliť, dokonca tu ani nechcel ostať. Správala som sa k nemu hrozne.
'A čo sa stalo dnes?' spýtala sa.
'My sme sa pohádali.' šepla som a dala si hlavu do dlaní.
'Prečo?' babka chcela vedieť viac.
'Pýtal sa ma, či sa hnevám a mňa to naštvalo a vyčítala som mu, že nič nespravil, on mi najprv oponoval, no potom sa naštval aj on a povedal, že to ja som mu povedala, aby zmizol.' povedala som s plačom. Babka ma len objala.
'Ale on hovoril, že ti napísal nejaký list.' povedala po chvíli.
'Aký list? Ja o nijakom neviem a už vôbec som ho nečítala.' nešlo mi to do hlavy, žeby o tomto Liam hovoril. Ale kde je ten list? Prečo ho nemám.
'List, kde ti chcel všetko vysvetliť, keďže ťa už vidieť nemohol.' hovorila. A ja som mu to vyčítala, ale on za nič nemôže, ale veď ja ten list nemám.
'Som hlúpa, prečo som mu to vyčítala.' povedala som s plačom.
'Ale nie si hlúpa nemôžeš predsa za to, že si o tom liste nevedela.' vravela mi.
'A teraz je už neskoro, už mi nebude veriť.' plakala som ešte viac.
'Neboj sa, má ťa rád. Uverí ti.' povzbudzovala ma babka, no ja som jej neverila. Vedela som, že mi už veriť nebude. Premrhala som svoju šancu a už som ho aj stratila. S týmito myšlienkami som zaspala.

Ours 11

Dnes trochu skôr, ale ak tu bude dnes 5 komentárov, tak vám sem dám dnes ešte jednu. Enjoy it! :)

Sophie
Celý obed som mlčala a pozerala sa do taniera. Hneď po ňom som sa vybrala do izby. Zvalila som sa do perín a po tvári sa mi začali kotúľať slzy. Pomaly dopadali na vankúš a celý ho premočili. Prečo vlastne plačem? Veď sa ani o mňa nezaujíma. A teraz to bude ešte horšie. Budem sa mu vyhýbať ako to len pôjde. Aj tak odcestujem preč a neuvidím ho už. A on sa aj tak neunúva niečo spraviť. S takýmito myšlienkami som zaspala.

Liam
Vyšiel som hore a otvoril som prvé dvere, ktoré som videl. Trochu som ich odchýlil a nakukol dnu. Naskytol sa mi pohľad na spiacu Sophie. Vyzerala, tak bezbranne a bez ochrany. Všimol som si, že má mokré líca a aj vankúš zdobí mokrý fľak. Ona plakala a zas som to zavinil ja. Najradšej by som si ju teraz vzal do náručia a už nikdy nepustil. Len som ju pohladil po vlasoch a prikryl ju. Chcel som odísť, no chytila ma za ruku. Nič nevravela len ma ťahala k posteli a nechcela pustiť moju ruku. Spí a ak by vedela, čo robí určite by ma hneď vyhodila, nechce to, robí to len v podvedomí. Nemôžem tu ostať, určite by sa na mňa potom hnevala ešte viac. Pustil som jej radšej ruku a aj keď som sa musel premáhať odišiel som. Schádzal som zo schodov a chcel som ísť domov, no zastavila ma teta.
'Liam, kam ideš? Stalo sa medzi vami niečo? Vy sa poznáte, že?' pýtala sa. Ako to tak rýchlo zistila, veď  predtým nič netušila.
'Nie, nič sa nestalo. Idem domov.' zaklamal som a snažil som sa, čo najrýchlejšie odtiaľ vypadnúť.
'Liam, neklam mi a povedz mi to! Sophie mi to aj tak nebude chcieť povedať.' povedala a už ma ťahala do kuchyne. Uvarila nám čaj a sadli sme si k stolu.
'Tak čo sa stalo? Ako ste sa spoznali?' spýtala sa.
'Spoznali sme sa v Paríži a stali sa z nás priatelia...' nie je potrebné to ako sme sa spoznali o to nešlo. 'Lenže ona vôbec nevedela, kto som. Bol som rád, že má ma niekto rád ako obyčajného chlapca. Chcel som jej to viackrát povedať, no zakaždým nás niekto vyrušil. Raz som jej stihol povedať len to, že som z Anglicka, no viac som v ten večer nestihol. Na druhý deň nás vyrušila jej kamarátka a chcel som jej to povedať večer, no dozvedela sa to sama. Keď som tam prišiel pani Martinová mi povedala, že nie je doma, no nakoniec som zistil, že doma je. Nemohol som sa k nej dostať, ale to prišiel aj pán Martin. Snažil som nejak cez prepchať dnu no pán Martin mi skoro jednu strelil, no Sophie ho zastavila. Povedala, že mám odísť ak ju mám aspoň trochu rád. No ja som ju nemal len trochu rád, no odišiel som. Napísal som jej list, no neviem či si ho prečítala. Ak aj áno, aj tak mi neodpustila, čo svedčilo aj jej dnešné správanie. Chcel som sa s ňou porozprávať no ona spala, tak som ju zakryl, no ona mi chytila ruku. Ťahala ma k posteli, no ja som vedel, že by nechcela, aby som ostal s ňou. A teraz som tu.' zakončil som rozprávanie.
'A ty si sa do nej zaľúbil.' povedala teta. Ostal som ticho, no ona môjmu tichu pochopila.
'Neboj sa, ona ti odpustí, len potrebuje čas.' povedala a usmiala sa.
'Vieš ona to ešte nikdy nezažila, preto je taká. Daj jej čas, zajtra ju pošlem k vám, aby ste sa porozprávali.' povedala a objala ma.
'Vďaka.' povedal som a odišiel domov.

Sophie 
Ráno som sa zobudila a nechcelo sa vstávať, no musela som, keďže babka o ničom nevie a hneď by sa vypytovala. Budem sa mu vyhýbať a potom odídem. Vstala som a dala si sprchu. Snažila som si zakryť kruhy pod očami a nahodiť úsmev. Rýchlo som sa umyla a zišla do kuchyne.
'Dobré ráno Sophie! Ako si sa vyspala?' pozdravil ma dedko.
'Dobre, je to tu pre mňa nové.' vystrúhala som úsmev a to už predo mňa babka položila tanier s palacinkami. Zjedla som jednu aj keď do mňa vôbec nešla, no bolo by to podozrivé. Umyla som svoj tanier a sadla som si k Chrisovi pred telku.
'Prosím ťa Sophie odniesla by si túto múku Karen, bývajú hneď vedľa. Minule som si ju požičala a zabudla som ju vrátiť.' prišla za mnou babka.
'Dobre babi, len sa oblečiem.' povedala som a už som si obliekala kabát, okolo krku si dala šál a nasadila si čapicu. Na nohy som si obula topánky, keďže som sa rozhodla, že sa aj trocha prejdem. Vzala som podávanú múku a vyšla som von. Zavrela som dvere a pobrala sa k susedom. Zazvonila som a čakal som.
'Ahoj! Čo potrebuješ?' spýtalo sa dievča, ktoré mi otvorilo milým hlasom.
'Ehm..Ahoj, som Sophie tu od vedľa a priniesla som múku. Babka ďakuje.' povedala som a podala jej múku, ktorú mi dala babka.
'To si ty! Aha jasné, nemá za čo. Poď dnu a inak som Nicole.' povedala a otvorila dvere, aby som vošla.
'Nie nechcem obťažovať a aj tak som sa chcela prejsť.' povedala som.
'Neobťažuješ, budeme len radi!' povedala a potiahla ma dnu.
'Tak, teda dobre, ale len na chvíľu.' súhlasila som nakoniec a vyzula sa. Nicole mi podala nejaké teplé papučky, ktoré som si nakoniec obula a vyzliekla si kabát. Nicole ma zaviedla do obývačky a šla uvariť čaj. Porozhliadla som sa po obývačke, mali to tu útulné, no zaujala ma jedna fotka. Veď je na nej Liam. Všimla som si ďalšie, tiež tam bol a iný ľudia. Tak teraz som už ničomu nechápala.
'Sophie?' ozvalo sa spoza mňa.

Ours 10

Ták a už sa to zase trochu rozbehne. Vďaka za komenty. Aspoň viem, či to niekto číta. A ešte sa chcem poďakovať za tých 1000 vzhliadnutí. Enjoy it! :)

A tak sme hneď ráno vyrazili na letisko. Netrvalo dlho a už sme mohli z okienka pozorovať krásy zasneženého Wolverhamptonu. Už sa teším až tam budeme. Vstúpili sme z lietadla a ja som musela dávať o to väčší pozor na Chrisa. No nechcel sa stratiť a tak ma poslušne držal za ruku. Počkali sme na naše kufre a porozhliadli sme sa po okolí, či nezbadáme babku s dedkom. Mali nás čakať, lebo sami by sme sa nikam nedostali. Zrazu mi Chris pustil ruku a kdesi sa rozbehol.
'Chris! Stoj, stratíš sa.' kričala som, keď som tam ostala stáť s dvomi kuframi. Neváhala som a spolu s kuframi som šla tým smerom, ktorým sa vybral on.
'Sophie!' skríkol známy hlas. Otočila som sa a za mnou stáli babka, dedko a Chris. Och, ako mi odľahlo. Vzala som kufre a namierila si to k nim.
'Ahojte!' povedala som, keď som postavila kufre pred nich.
'Ahoj Sophie! Nejako si vyrástla a opeknela.' povedala babka a obzerala si ma.
'Ale babí! A ty Chris, vieš ako som sa bála, keď si mi zrazu utiekol.' pozrela som sa na Chrisa. Ten mi len vyplazil jazyk a vybrali sme sa k autu. Dedko naložil kufre do kufra a vydali sme sa k nim. Keď dedko zaparkoval na príjazdovej ceste nemohla som sa vynadívať na ten krásny jednoposchodový domček. Všetky domy v tejto ulici boli krásne. Chcela by som tu bývať. Vyzerá to tu nádherne. Vzali sme si kufre a odniesli ich do izieb. Prezliekla som sa do čiernych legín a sivého pleteného svetra a vybrala sa dole. Babka práve niečo kuchtila, tak som jej s tým pomohla. Vonku krásne snežilo. Pripravili sme stôl v jedálni a babka ma poslala po dedka a Chrisa. Sedeli pri televízore a Chris celý uchvátený Simpsonovcami sa snažil vysvetliť dedkovi, kto sa ako volá.
'Obed je na stole, poďte sa najesť.' povedala som, keď som vošla do obývačky. Len prikývli a šli do kuchyne. Sadli si za stôl, no keď som si chcela sadnúť aj ja niekto zazvonil. Tak som sa vydala otvoriť mu.

Liam
Ráno som vstal trochu skôr a tak si povedal, že sa prebehnem a pri tom aj nakúpim. Poriadne som sa obliekol, keďže vonku bola zima. Vyšiel som vonku a zamkol som. Rozbehol som sa po ulici a vychutnával si ten pocit, že som doma, v rodnom meste. Dobehol som k potravinám a nakúpil zopár vecí, potom sa ešte zastavil v pekárni, kde pečú to najlepšie pečivo. Vzal som všetky tašky a pobral sa domov. Doma som všetko vyložil a dal na miesto. Do kuchyne sa dovalila Nicole a hneď po nej mama s octom.
'Dobré ráno.' pozdravil som im.
'Aj tebe synček, ty si nakúpil?' spýtala sa mama, keď uvidela plné skrinky.
'Áno, vstal som skôr, tak som aj nakúpil.' usmial som sa a sadol si k stolu. Spoločne sme sa naraňajkovali a potom som sa pobral do sprchy. Rozmýšľal som, čo budem robiť. Všimol som si, že auto uja Dickensa je už na píjazdovej ceste. Rozhodol som sa, že ich pôjdem pozrieť. Už od malička mi boli ako starý rodičia, no volal som ich ujo a teta. Obliekol som sa a vydal sa dole schodmi.
'Liam, kam ideš? Už bude obed.' kričala na mňa mama.
'Mamí, idem pozrieť tetu a uja Dickensových. Už dlho som ich nevidel. A teším sa, že spolu strávime Vianoce.' povedal som a už ma nebolo. Prešiel po cestičke, ktorá už zas zapadala snehom. Oprášil som sa a  zazvonil som. Nemohol som sa dočkať až ich uvidím. No ani vo sne by ma nenapadlo kto mi otvorí.
'Liam?' zaznel zmetený hlas Sohpie. Počkať, čo to robí ako je možné, že je tu a že ju opäť vidím.
'Sophie! Čo ty tu robíš? Ako je možné, že si tu? Čítala si ten list? Ešte sa hneváš?' zasypal som ju otázkami. Ona len uprene hľadela na mňa a nič nevravela.
'Sophie, kto to je?' kričala teta Dickens a vynorila sa za Sophie.
'To som ja Liam, teta.' povedal som.
'Liam! Ako sa ti darí, dlho som ťa nevidela. Poď dnu, nestoj vonku. Práve ideme obedovať, tak sa pridáš k nám.' povedala, keď ma stískala.
'Mám sa dobre, no nechcem vás obťažovať.' odpovedal som.
'Ale Liam, ty neobťažuješ! Sophie ti rada pridá ešte jeden tanier, že Sophie!' pokračovala. Sophie len vystrúhala falošný úsmev a odišla do kuchyne.
'Tak teda dobre.' súhlasil som.
Vošli sme do kuchyne, kde už za stolom sedel ujo a brat Sophie, Chris. Sophie mi práve pridala ďalší tanier na stôl a sadla si. Sadli sme si aj my s tetou. Chutilo to fakt dobre. Počas celého obedu Sophie mlčala a pohľad mala zaborený v tanieri. Musel som sa na ňu pozerať, nemohol som odolať. Rozhodol som sa, že sa s ňou po obede porozprávam, no hneď, keď sme dojedli umyla riad a odišla, že je unavená. Rozprával som sa dole s ujom a s tetou. Chris niekam zmizol. Rozhodol som sa, že pôjdem za ňou, teda ak mi to dovolia.
'Sophie, je hore? Môžem ísť za ňou?' spýta som sa. Udivene na mňa pozreli, ešte nevedeli, že sa poznáme.
'Bola unavená, tak asi spí.' povedala teta.
'Len sa pozriem a ak bude spať prídem späť.' presviedčal som ich.
'No tak choď, ale nezobuď ju.' povedal ujo. Ja som postavil a už som kráčal hore schodmi.

Ours 9

Tak prepáčte, že včera nič, no máme tu jarmok a tak som bola tam a dnes tiež, ale stihla som niečo rýchlo napísať. Prepáčte, že zas taká o ničom časť. Enjoy it! :)

Po troch mesiacoch...

Vrátil som sa do Londýna a o pár dní sme už odlietali do Ameriky. Musel som na ňu stále myslieť. Mohli chalani robiť rôzne bláznovstvá, aj tak som myslel na ňu. Mohli sme spievať na koncerte plnom mladých báb aj tak v mojej mysli bola ona. Všade, kde som sa pohol bola so mnou, v mojej mysli. Nemohol som ju dostať z hlavy celé tri mesiace v Amerike. Faninky boli a vždy budú tiež najlepšie na svete, no ani oni nedokázali dostať z hlavy Sophie. Najradšej by som šiel teraz za ňou, no pred jej rodičmi sa ukázať nemôžem a v domove je jej mamka. A aj tak som doma sľúbil, že prídem. Ostávajú 2 týždne do Vianoc a my sme teraz dostali voľno. Pracovať začíname až po Novom Roku, tak sme sa rozhodli, že strávime čas s rodinami. Ruth má prísť o týždeň a tak budeme všetci. Mám rád, keď sme doma a všetci a môžeme si len tak vychutnávať atmosféru Vianoc. Dúfam, že malá Sophie odovzdala ten list Sophie a že si ho ona prečítala. Viem, že sa na mňa hnevá, no musí vedieť pravdu. Všetko v tom liste je pravda. Musí si ho prečítať, proste musí.
Práve som vystúpil z auta a hneď sa ku mne rozbehla moja mamka. Uväznila ma vo svojom náručí ako toho malého Liama. Dal som jej pusu na líce a pobrali sme a dnu.
'Liaaaam!' skríkla Nicole a už ma stískala.
'Chýbal si mi.' povedala.
'Vieš, že aj ty mne, len som trochu unavený.' usmial som sa na ňu.
'Ako tam bolo? Ako sa máš? Všetko mi povedz.' kládla všetky možné otázky.
'Všetko ti poviem, len som strašne hladný.' a na znak toho sa ozval môj žalúdok.
'No, veď sme aj navarili, vedeli sme, že budeš hladný.' povedala Nicole a už ma ťahala do kuchyne.

Sophie
U starkích sme ostali ešte týždeň a potom sme sa vrátili domov. Opäť som chodila pomáhať do domova a so Sam sme si skvele sadli. Boli sme celkom dobre kamarátky a sem-tam sme niekam vyrazili. Ešte stále som na Liama nezabudla a ani nezabudnem. Mám pocit akoby som mu už odpustila. No teraz už bol len pekná spomienka z tohto leta. Môj prvý kamarát. Na mojom nočnom stolíku stála jeho fotka spolu s ďalšími fotkami mojich blízkych. Rada som sa na ňu dívala. Vyzeral tam taký šťastný a jeho úsmev bol úprimný. Vraj sa už vrátili z Ameriky, viem to od Sam je šialená Directionerka. Ak by nevedela ako to medzi nami je, tak by určite chcela, aby som ju s ním zoznámila, no akceptovala to. Len niekedy nad sebou stratia kontrolu a ja som vedela všetko novinky a všetko čo chalani robili. Rodičia ma síce chceli dať na vysokú, no tento rok som si zohnala prácu a tak v duchu dúfala, že zarobím dosť na tanečné hodiny, alebo si rovno zaplatím konzervatórium. Po Liamovom odchode som čo raz viac tancovala. Len tak v svojej izbe a keď doma nebol nikto, tak v obývačke, kde bolo viac miesta. Naučila som sa viac nových krokov a snažila sa zdokonaliť.
Práve som vstala, dnes mám voľno, keďže sme sa s mamkou dohodli, že si obe spravíme voľno a užijeme si babskú jazdu.
'Dobré ráno, mami!' pozdravia som mamku, keď som vošla do kuchyne.
'Aj tebe, slniečko.' povedala a postavila predo mňa tanier s lievancami. Boli vynikajúce. Vychutnala som si ich a potom sa pobral do sprchy. Umyla som sa a obliekla. Tu v Paríži už bol sneh a strašne sa mi to páčilo.
Vybrali sme sa do nejakého obchodného centra a nakúpili sme plno vecí. Tlačil nás síce čas, keďže sme boli o druhej objednané u kaderníčky a potom u kozmetičky. Dala som si ostrihať vlasy inač než doteraz a musela som uznať, že mi tento účes išiel viac. Mamka si prefarbiť vlasy a trošku podstrihnúť. U kozmetičky sme si dali vyčistiť pleť a ešte niečo k tomu. Zastavili sme sa ešte v kaviarni a potom sme unavené prišli domov. Doma už bol aj otec a Chris, no otec práve odišiel do reštiky. Chris už zase jedol nejakú otcovu špecialitu. Povykladali sme veci z tašiek a sadli si na pohovku v obývačke.
'Sophie, musím ti niečo povedať.' povedala zrazu mama.
'Tak hovor!' vyzvala som ju nech hovorí.
'Vieš, že terajšie Vianoce má otec tú akciu v reštike? A že ja tiež musím pracovať, keďže nikto iný nemôže?' začala.
'No a čo teraz?' povedala som trochu skleslo. Vianoce som milovala z celého roku najviac.
'Tak sme sa rozhodli, že s Chrisom pôjdete k mojim rodičom do Anglicka.' nakoniec mi to prezradila.
'A vy ostanete tu?' spýtala som sa.
'Áno, aj tak nik nebude doma, len tu prespíme a zas pôjdeme preč. Chceme, aby ste mali pekné Vianoce.' odpovedala.
'Ak to tak vážne chcete.' povedala som a usmiala sa.
'Áno a choď sa baliť zajtra odchádzate. Chris už o tom vie a idem ho zbaliť.' povedala a odišla ho zbaliť. Ja som sa pobrala tiež zbaliť. Spod postele som vytiahla kufor a všetky veci doň úhľadne naskladala. Ešte som sa uistila, či mám všetko potrebné a potom zaľahla do postele.

Ours 8

Možno sa vám to bude zdať nudné a suché, ale musím sa trochu posunúť v deji a možno už v ďalšej časti sa niečo udeje. Tak mi to prepáčte a nenechajte si pokaziť náladu. Bola by som strašne rada ak by som tu našla aspoň pár komentárov. Enjoy it! :)

Sophie
Hneď ráno som si zbalila veci do kufra a poprosila mamu o pár dni voľna. Súhlasila, no keď to zistil Chris, hneď sa šiel tiež zbaliť a šiel k starkím so mnou. Mamka s otcom budú mať aspoň trochu súkromia, ale to čo budú robiť som radšej neriešila. Otec nás tam odviezol, ale len pozdravil svojich rodičov a hneď nás aj opustil, keďže dnes je v kuchyni zhon. Chris sa hneď vrhol na babkin úžasný čučoriedkový koláč a ja som sa  rýchlo ponáhľa k nemu, aby mi niečo ostalo.
'Som rada, že vám chutí.' usmiala sa od dverí starká.
'Že chutí?! Veď ty robíš ten najlepší čučoriedkový koláč na celom svete!' povedala som a Chris len prikyvoval, keďže mal plné ústa už spomínaného koláča.
'Keď ste hladní zjete všetko. Veď aj ste nejakí chudí, čo vám doma, ani jesť nedávajú?' zlostila sa starká.
'Ale starká, to že sme chudí ešte neznamená, že sme hladní a že nejeme. Tuto Chris zje aj celú chladničku, no pozri sa aký je chudý.' ukázala som na Chrisa.
'To nie je pravda, ja vôbec nejem tak veľa!' durdil sa Chris.
'No tak okrem cereálií, ktoré je mamka zješ všetko!' vyplazila som naňho jazyk.
'Toto oľutuješ, sestra!' vykríkol a hodil sa na mňa. Začal ma biť a hlavne štekliť vie, že som strašne šteklivá. Už som sa ani nevládala smiať a bola som celá od koláča, keďže Chris mal celé ruky špinavé od koláča.
'Ale už dosť Chris, choď za starkím, potrebuje pomôcť v dielni.' vyhnala starká Chrisa z kuchyne a ja som jej bola vďačná.
'Vďaka, idem sa umyť a prezliecť, potom sa pôjdem niekam prejsť.' povedala som, keď Chris odišiel.
'Hore som ti ustlala posteľ, tam kde vždy.' usmiala sa starká.
'Vďaka.' poďakovala som jej a vzala som svoj kufor, ktorý bol ešte stále v predsieni. Vyniesla som ho do izby a šla do sprchy. Snažila som sa na nič nemyslieť a hlavne nie na Liama, nemohla som, moje myšlienky sa stále strácali k nemu a do očí sa mi hrnuli slzy. Rýchlo som sa umyla a vyšla zo sprchy. Ak by som tam ostala, premýšľala by som ešte viac a po čase by som aj začala ľutovať, to že som ho nenechala vysvetliť mi to. Rýchlo som sa obliekla do krátkych kraťas zo starých riflí a do tielka. Vlasy som zopla do neposlušného drdolu a na nohy si dala staré číňany. Vydala som sa k stajniam a vošla ku koňom, vždy sem chodím, keď tu som. Nie, neviem na nich jazdiť, no rada ich čistím a češem. Dokážem pri nich prísť na iné myšlienky a aspoň troch vypnúť. Prechádzala som od jedného k druhému a zahliadla som aj, že Fantagiro čaká žriebätko. Už sa naňho teším, ako mu dám meno. Veľa týmto koňom som dala meno ja, to preto mali také originálne mená. Pohladila som ju a vydala som sa von. Šla som sa prejsť. Je tu tak krásna príroda. Sadla som si na starú drevenú lavičku blízko lesného jazierka na okraji lesa. Milovala som to tam. Bolo tam nádherne, priam ako z rozprávky. Sedela som tam hodnú chvíľu už sa aj zvečerilo a tak som sa vydala späť, aby sa o mňa nebáli.
Keď som vošla do domu, z kuchyne som ucítila známu lahodnú vôňu. Milujem jedlo od babky. Nie, že by mama varila zle, no starká je starká. Zamierila som si tam a umyla si ruky, potom som si sadla k stolu a nabrala si. Pri večeri sme sa rozprávali zo starkími, no prevažne Chris, ktorý chcel vedieť všetko. Po večeri som starkej pomohla umyť.
'Čo ťa trápi Sophie? Už keď si prišla som si všimla, že niečo nie je v poriadku a si nejaká smutná.' pýtala sa.
'Ale, starká, ja ani neviem.... je to ťažké, ale už je to za mnou.' hovorila som.
'Povedz mi všetko!' povzbudila ma starká.
'Vieš začala som chodiť pomáhať do domova a jeden deň tam jeden chlapec priviedol svoju neter. Bol pekný a milý. Tá malá nás zoznamila a na druhý deň sme sa rozprávali. Nechal mi aj číslo, no ja som sa neodvážila zavolať mu. Tak prišiel za mnou, bola som sama doma a povedala som mu čo ma ťaží a  on ma objal a bol so mnou. Cítila som sa s ním dobre. Na druhý deň sme boli spolu von a keď sme šli domov povedal mi, že je z Anglicka, no chcel mi povedať ešte niečo, no musela som ísť. Na druhý deň ráno mi opäť niečo chcel povedať, no nemohla som. Poobede mi sam povedala, že Liam je spevák britskej kapely One Direction. Utiekla som s plačom domov a zavrela sa v izbe, potom prišiel Liam a chcel mi to vysvetliť nechcela som, mama mu povedal, že nie som doma a že ma odísť, nechcel odísť a nejak zistil, že doma som no to prišiel otec a skoro mu streli, no to som nedovolila, povedala som mu nech odíde, že to tak je lepšie.' dopovedala som so slzami v očiach. Starká ma objala a ja som sa ešte viac rozplakala. Postupne som sa ukľudnila.
'A ty si sa doňho zaľúbila!' povedala. Neodpovedala som, nevedela som, ale bola to pravda, no nechcela som si to priznať.
'Chýba ti?' spýtala sa.
'Ani nevieš ako, ale oklamal ma a už sa to nedá vrátiť dnes odišiel a potom odlieta do Ameriky.' vysvetlila som.
'To poznám, keď starkí odišiel na vojnu, písali sme si, no potom mi už nič neprišlo. Bála som sa, že sa mu niečo stalo, no potom sa vrátil. Uvidíš, ak aj on ľúbi, tak sa vráti a nenechá to tak. Len ešte nie je ten správny čas.' usmiala sa. Objala som ju a ešte trochu ostala v jej náručí potom som sa pobrala spať.

Liam
Ráno som si zbalil kufor a zjedol vynikajúce raňajky od Ruth. Nebol som síce v pohode, no môj úsmev zatiaľ zaberal a po raňajkách som sa opäť vytratil do izby. Viem, že Sophie ma nechcela vidieť ani nič počuť no napíšem jej list. Začal som písať. Dosť dlhý a hlavne úprimný list. Zabalil som ho do obálky a šiel za malou Sophie.
'Sophie, keď pôjdeš do tej letnej škôlky, mohla by si dať toto Sophie?' povedal som a ukázal na obálku.
'Dobre.' povedala.
'Ale nestrať ju a daj jej, keď tam pôjdeš.' povedal som a dodal jej ju. Skryla si ju a usmiala sa.
'Máš ju rád?' spýtala sa ma.
'Veľmi.' brnkol som jej po nose a vystískal ju.
Nastal čas odchodu a tak som ich ešte raz vystískal a odišiel na letisko.

#1DBigAnnouncement

Tak neskutočne sa teším na tú novú pesničku, ktorá tu je už dnes o polnoci, resp. u nás o 1 v noci!

Live While We're Young

Bude určite úžasná pesnička! A ten album ešte lepší! Tak ak chcete aj vy ostať Up All Night a čakať na tú pesničku, tak vám poradím asi len jedno, pite Kofolu! :D

Ours 7

Tak a tu je to dlho očakávané pokračovanie. Som rada, že som to otvorila a keď som zbadala, tú návštevnosť, tak mi proste padla sánka. A tak pokračujem a pridávam sľúbenú časť. Prosím, zanechajte komentáre, nech poznám moje čitateľky a viem, ako sa vám to zatiaľ páči. Enjoy it! :)

Liam
Už druhýkrát som sa pokúšal jej povedať, že som člen britskej slávnej kapely, no zas nás niekto vyrušil. Možno, ak by som bol rýchlejší a nešlo to zo mňa ako z chlpatej deky, tak by to už vedela. Dnes večer jej to poviem. Musím. Teraz, už len dúfať, že o tom ešte nevie.
Sedím na terase spolu s Ruth a malou Sophie. Vychutnávam si pohľad na Eiffelovku a rozmýšľam. Rozmýšľam nad krásnou Sophie a nad tým, kam ju dnes vezmem. Pri pohľade na Eiffelovku hneď viem, že dnes tam povedú naše kroky. Viem, že tam bude dlhý rad čakajúcich ľudí, ale tak, keď už som tá hviezda, tak mám aj nejaké výhody a keď jej to poviem, nebude sa jej to zdať čudné. Moje srdce možno chce, aby som jej povedal, čo k nej cítim, no zajtra odchádzam. Len by ju to ešte viac zlomilo. Najradšej by som sa v tejto chvíli presťahoval do Paríža. Tak aby som mohol byť blízko Sophie. Ale čo sa dá robiť? Každopádne sem budem chodiť, čo najčastejšie ako sa len bude dať.
'Liam?' prerušila tok mojich myšlienok Ruth.
'Áno? Kde je Sophie?' spýtal som sa, keď som spozoroval, že tu nie je.
'Zaspala, tak som ju odniesla do postele, ale to už bolo pred 20timi minútami. Nad čím premýšľaš? Zdáš sa mi, akoby si bol úplne mimo, vo svojom svete.' prekukla ma, nie nadarmo je moja sestra.
'Ale to je asi tým, že už zajtra odchádzam.' povedal som.
'Určite len tým?' zdvihla obočie.
'Určite!' stisol som jej ruku a usmial sa na ňu.

'Tak ja už idem Ruth, chcem si ešte vychutnať nočný Paríž, neviem kedy prídem, nečakaj ma.' vyšiel som na terasu k Ruth a dal pusu na líce.
'Dobre a nestrať sa braček.' povedala a žmurkla na mňa. Len som sa usmial a už som vychádzal z bytu. Snažil som sa zohnať nejaký taxík, no ten ako na potvoru zastavil vždy len pri nejakej zo slečien, ktoré práve vyšli. Tak sa budem musieť trocha prejsť. Do centra to nie je ďaleko a potom to už len kúsok a som pri Sophie. Zvyčajne cesta trvá pol hodinu, no ja som tam dorazil za presnú polovicu. No čo, nemohol som sa dočkať. Rýchlo som vybehol po schodoch a už som bol pri dverách. Usmial som sa a zazvonil som.

Sophie
Keď zazvonil zvonček, hneď som vedela, že to je Liam. Dohodli sme sa predsa, že posledný večer strávime spolu, no to je už minulosťou. Pozrela som sa na mamu.
'Ak je to Liam, tak nie som doma.' povedala som a mama nemala najspokojnejší pohľad, no ja už ho nechcem vidieť. Viem, to on bol prvý, ktorý zo mnou vravel, ale ak mi to nepovedal, tak ma chcel určite len využiť. Slávne hviezdy sa nebavia s takými ako som ja.

Liam
Otvorila pani Martinová, teda Elizabeth. Už som sa nemohol dočkať až budem s ňou.
'Dobrý deň, ja... je doma Sophie?' pýtal som sa, akoby som nevedel, že ona nikam nechodí.
'Nie, nie je doma.' povedala čudným tónom hlasu.
'A kde je? Sme dohodnutý.' nedal som sa odbiť.
'Ešte neprišla.' zase ten tón hlasu.
'Môžem ju tu počkať?' pokračoval som.
'Nie! ... Mal by si odísť.' zastavila ma, keď som chcel vojsť.
'Takže je doma, však?' pýtal som sa.
'Áno je, ale každopádne vidieť ťa už nechce! Takto ju klamať.' ona už asi zistila, kto som, ale musím jej to vysvetliť. Musí vedieť ako ju ľúbim a že som jej to už chcel povedať.
'Prosím pusťte ma za ňou.' prosil som. Keď pokrútila hlavou zakričal som do útrob bytu: 'Sophieee!' No odpoveď som nedostal, ešte raz som skúsil poprosiť pani Martinovú, aby ma pustila dnu, no to už prišiel pán Martin. Čiže jej manžel a Sophiin otec.
'Chlapče, čo tu ešte hľadáš, jasne ti moja manželka povedala, že máš odísť , tak odíť.' pozeral na mňa prísnym pohľadom. Ešte stále som tam stál a chcel vidieť Sophie. Keď som sa snažil ešte raz vojsť dnu a nájsť Sophie jej otec ma chytil za golier mojej košele a chcel mi dať aj jednu 'výchovnú'. Už mi skoro strelil, keď v tom niekto zakričal.
'Otec, prosím, nebi ho.' skríkla Sophie. Môj pohľad zablúdil k Sophie. Bola celá uplakaná a nebola to tá usmievavá Sophie, ktorú som za posledné dni poznal.
'Sophie, prosím, dovoľ mi to vysvetliť.' povedal som.
'Nie Liam, nerob to ešte ťahšie. Prosím odíť, ak ma máš aspoň trochu rád.' prosila ma o to, aby som odišiel, zmizol z jej života a už nikdy sa nevrátil. Vydierala ma, keby len vedela ako ju ľúbim. Posledný raz som sa pozrel do tých krásnych očí a so slzami v očiach odišiel.

Sophie
Liam odišiel ako som ho prosila. Hneď potom som sa zavrela v izbe a hlavu zaborila do už mokrého vankúša. Tak veľmi som chcela spoznať pocit priateľstva a z mojej strany lásky, som teraz už nechcela. Otec mu skoro vrazil, no to som nedovolila, aby už zase schytal pre mňa. Bude a je to tak oveľa lepšie. On odíde a ja sa vrátim k starému stereotypnému životu. Zájdem k starkím na farmu, tam sa cítim tak dobre. Ostanem tam čo najdlhšie budem môcť byť pri koňoch a pri starkej. Mojej najlepšej kamarátke.

Späť! :)

Ahojte! :)
Ja som si už myslela, že tento blog a táto story, že to nebude mať cenu, no dnes, keď som to tu otvorila a zbadala tú návštevnosť tak mi proste padla sánka! Vážne vďaka a rozhodla, som sa, že budem pokračovať a vymýšľať nejaké, zápletky! Tak vďaka!

PS.: Už od zajtra sa môžte tešiť na nové časti! :)
PS2.: Love ya! :)