Pekne oblečená v zimnom kabáte, zababušená do šálu a čiapky, no hlavne s darčekom v ruke som si kráčala chodníkom po zasneženom Holmes Chapel. Aj napriek stálemu sneženiu som s úsmevom na perách kráčala ďalej čím som sa stále približovala k cieľu mojej cesty. Išla som za ním. Pred pár dňami oslávil svoje 19. narodeniny a znova je o trochu starší než ja. Pousmiala som sa a kráčala ďalej, akoby som si zatiaľ neuvedomovala kam idem. Zazvonila som sa zvonček pri bránke, keďže je teraz slávny a len vďaka faninkám sa len ťažko dá dostať dnu, avšak dnes tu nebolo ani jednej, čo bolo nanajvýš divné. Z reproduktora na zvončeku sa ozval hlas jeho mamky a tá ma pustila dnu. Už párkrát som u nich bola. Jeho mamka a nevlastný otec sú strašne milí ľudia. Ak sa pýtate v akom sme vzťahu, tak vám môžem len s úsmevom povedať, že sme veľmi dobrí kamaráti, no v poslednom čase sa skoro vôbec nevídame a tak to všetko zlyhalo. No jeho rodičov som stretla minule v meste a oni ma pozvali k nim, že vraj ma dlho nevideli a ja sa nikdy nezastavím. Po dlhom presviedčaní ma zlomili a ja som napokon ani neviem ako pozvanie prijala a sľúbila im, že prídem. A teraz myslím, že je ten najvhodnejší čas a ja zabijem dve muchy jednou ranou. Dostala som sa k dverám a ani som nestačila zaklopať a už v dverách stále jeho mamka.
'Dobrý Anne, ako ste sa mali cez sviatky?' prívetivo som sa opýtala, keď ma objala.
'Ahoj, bolo nám dobre v kruhu rodiny.' usmiala sa a pustila ma dnu.
'Konečne si k nám zavítala! Uvarím ti čaj?' opýtala sa, keď som si vyzliekla kabát a zobula sa.
'Áno ďakujem, prišla som zablahoželať Harrymu.' snažila som sa o úsmev, no mám pocit, že sa mi skôr podarila čudná grimasa, keďže sa teta zasmiala a podišla k dverám do obývačky.
'Harry, máš návštevu!' zvolala a pokračovala do kuchyne.
'Ale veď ja už nikoho nečakám.' počula som z obývačky Harryho hlas ako sa blíži k dverám. Znervóznela som a keď som ho zrazu uvidela v dverách, nevedela som, čo povedať. On zostal tiež dosť zarazený a skenoval ma pohľadom.
'Hayley?' potichu vyslovil.
'Ahoj Harry...ja..prišla som ti zablahoželať.' povedala som váhavo a spustila.
'Chcem ti popriať všetko len to najlepšie. Veľa zdravia, šťastia, aby sa ti aj naďalej darilo a faniniek pribúdalo. A nakoniec, aby si aj ty našiel tú pravú a s ňou aj lásku navždy.' dopovedala som, dala mu pusu na obe líca a podala mu tašku s darčekom.
'Ďakujem, ako si vedela, že mám narodeniny?' opýtal sa s údivom.
'Vravel si mi to ešte v lete.' pousmiala som sa a on ukázal na dvere do obývačky. Následne sa zatváril, že premýšľa, no potom sa len usmial a chytil kľučku. Keď však otvoril dvere do obývačky dosť som sa zarazila. Na gauči sedeli všetci naši spoločný priatelia, no teraz snáď už len jeho. Všetci ma prebodávali pohľadom a razom zmĺkli . Dlhšie som to už nevydržala a utiekla som do chodby. Rýchlo si obula čižmy, kabát schmatla do ruky a vybehla som von. Keď sa dvere zabuchli počula som ešte tlmený hlas ako kričí moje meno, no mne to bolo jedno. Kabát som rýchlo prehodila cez seba a utekala k bránke. Len čo som vyšla z očí sa mi spustili ďalšie a ďalšie potôčiky sĺz a ja som už ani nevnímala kam kráčam. Avšak vďaka ľadu, ktorý bol namŕznutý na neodhŕnutých chodníkoch spôsobil, že som spadla. Nechcelo sa mi ani postaviť a tak som tam ostala sedieť a v strede chodníka a ďalej plakala. Po chvíli som však ucítila ako ma niekto silno zovrel v náručí a následne vytiahol na nohy, no stále ma držal.
'Hayley, prečo predo mnou utekáš?' opýtal sa ma, no bola by som blázon ak by som z jeho hlasu nevycítila ten smútok.
'Nie, ja neutekám pred tebou, ja chcem len zabudnúť, len ujsť pred spomienkami.' šepla som, no hlavu som neodvážila zdvihnúť a pozrieť sa do tých jeho krásnych očí.
'Ale veď to sú tie najkrajšie chvíle, ktoré som zažil a ty chceš na nich len tak zabudnúť? Len tak ujsť? A zabudnúť?' hovoril mi do duše.
'Pochop.....veľmi to bolí.' konečne som sa odvážila pozrieť do očí.
'Nie, nie... ty pochop mňa. Mám ťa naozaj rád a záleží mi na tebe, tak predo mnou neutekaj.' snažil sa nestratiť očný kontakt so mnou, no to sa mu darilo len veľmi ťažko, keďže som sklonila hlavu a opäť pozerala do zeme.
'Alebo ty...ty ma nemáš rada?' opýtal sa.
'Ja.....' začala som a ani sama som nevedela ako mám pokračovať. Nemala som ho len rada. Bol pre mňa ďaleko viac ako mal byť. Zašlo to príliš ďaleko.
'Aha....že mi to nedošlo skôr.' sklamane vstal a kráčal preč. Vzďaľoval a mne sa znova spustili slzy a znova pre neho. Ani neviem ako som vstala a dotackala sa domov, no hneď som padla do teplých perín a odmietala som odtiaľ vyliezť.
Od vtedy čo som ho naposledy a ak nešťastne videla uplynuli celé tri mesiace a ja som sa z toho ešte stále nespamätala, no nemohla som byť stále doma zavretá v izbe aj keď som tam trávila všetok svoj voľný čas. Každý deň ten istý stereotyp, ale nevnímala som to. Nevnímala som nič len to aká som bola hlúpa, že som tam ja vôbec šla.
Mamka ma poslala do obchodu na nákup a tak som radšej neprotestovala a šla som skratkou cez park. Keď som ním však prechádzala, niekto zvolal moje meno.
'Hayley?' začula som. Nesmelo som sa otočila a aj keď som ten hlas spoznala neverila som, že volá práve na mňa. Áno uvidela som ho, Harryho, v ruke držal gitaru a hoci nebo najlepší gitarista začal brnkať akési akordy a po chvíli začal spievať.
'Harry, ja..... vedela som už vtedy, ale keď si povedal rád, že ma máš rád, tak som ostala sklamaná, lebo ja som už vtedy vedela, že ťa ľúbim.' vyslovila som.'Čo si to povedala?? Zopakuj to!' prekvapene na mňa pozeral Harry.
'Milujem ťa, Harry!' skríkla som a konečne som padla do jeho otvorenej náruče. Dvihol ma a aj napriek gitare ktorú mal za chrbtom sa so mnou šialene točil. Keď ma zložil na zem konečne svoje pery pritisol k tým mojím a ja som konečne pocítila, čo som tak dlho potrebovala....
Krásne to je :'))
OdpovedaťOdstrániť