Volám sa Sophie Martin a pochádzam z Francúzska. Žijem v Paríži od narodenia a môžem povedať, že hoci tu žijem 18 rokov aj tak ho nepoznám celý. Niekedy sa mi stávalo aj to, že som tu zablúdila a potom som musela zháňať ocka, aby pre mňa prišiel. Môj otec je pôvodom Francúz, volá sa Thomas Martin a má 41 rokov. Moja mama je však pôvodom z Anglicka, volá sa Elizabeth Martin a má 40 rokov. Môj otec pracuje ako šéfkuchár v jednej z miestnych reštaurácií. Moja mama už dlhší čas pracuje v miestnom detskom domove, keďže vyštudovala prácu s deťmi. Mám mladšieho brata, ktorý sa volá Christian a má 9 rokov. Tohto roku som ukončila strednú školu. Normálnu strednú školu niečo také ako u nás gymnázium. Môj otec vie hrať na klavír. Niekedy mi sám dáva hodiny a ešte teraz poznať na klávesoch odtlačky fixky, s ktorou boli napísané mená nôt. Milujem tanec, no moji rodičia to nevedia, nevie to nikto. Niekedy si v izbe sama tancujem pred zrkadlom, tak aby to rodičia nevideli. Prečo? Hodiny tanca sú veľmi drahé a tu v Paríži o to viac, no to hlavné čo mi v tom bráni som ja. Som neskutočné hanblivá a ťažko nadväzujem kontakty. Ešte nikdy som nemala tú najlepšiu kamarátku a vo vzťahu som tak isto ešte nikdy nebola. Pomaly sa začínam báť, že ostanem sama navždy. V Paríži som veľmi nemala svoju partiu. Nikto ma nechcel a mne to bolo ľúto. Niekedy som chcela ujsť čo najďalej od všetkých problémov. Je neuveriteľné, že som pôvodom Parížanka, no ešte nikdy som nebola na vrchu Eifelovky. Proste buď nebola príležitosť alebo skôr nebol človek, s ktorým by som tam šla. Moji starí rodičia z mamkinej strany žijú v anglickom meste Wolverhampton. Nechodím tam často, lebo oni chodia k nám. Naposledy som tam bola ako 5 ročná, takže netuším ako to tam vyzerá. No starkí z otcovej strany bývajú neďaleko Paríža na vidieku. Chodím tam často, skoro každý víkend. Je to najlepší relax. To ticho a príroda. Milujem to tam a ešte sú tam moji priatelia = zvieratá. Zo starkou si rozumiem ako s kamarátkou a starkí mi rád rozpráva svoje zážitky. Len tam je môj dočasný úlet šťastia. Nikdy som nebola šťastná, stále to bol len ten falošný úsmev, na ktorý mnoho ľudí naletelo. Môj malý brat, to je šidlo, ktorý sa snaží zapôsobiť na svoje malé spolužiačky. Taký malý Casanova, lámač ženských sŕdc. Tak toľko o mne a tu sa začína môj príbeh... 
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára