Pondelok ráno a ja nevstávam. Čím to asi bude?? No predsa tým, že sú prázdniny, no mne je to akosi jedno. Zvykla som si na to, že či už prázdniny sú alebo prázdniny nie sú aj tak priateľov nemám. Vykotúľala som sa z paplóna a vstala z postele. Keď som sa obliekla, tak som sa vybrala do kuchyne. Bývame v priestrannom byte blízko centra Paríža, nad otcovou reštauráciou. Mamka práve dávala na stôl raňajky a ocka už doma dávno nebolo. Môj malý brat ešte nevidel denné svetlo a tak som sa s chuťou pustila do raňajok.
'Sophie?' opýtala sa ma mama po chvíli ticha.
'Áno mami?' pozrela som sa na mamu, ktorá pokojne raňajkovala.
'Rozmýšľala som, že teraz cez prázdniny nemáš žiadnu brigádu a vonku tiež veľmi nechodíš, že by si mohla chodiť so mnou do domova pomáhať.' oznámila mi mama. Bola som aj rada, že nebudem sedieť doma a budem niečo robiť a deti som mala strašne rada, keďže som po mamke.
'Jééé mamíí, fakt by som mohla a riaditeľka to povolila?' bola som nedočkavá a stískala mamku.
'Áno a výpomoc sa teraz zíde ešte viac, keďže sa rozhodla otvoriť niečo ako škôlku cez leto. Je to pre rodičov, ktorí chodia do práce a nemajú kam dať svoje ratolesti.' dokončila mamka. Bola som ešte šťastnejšia, že tam môžem pomôcť.
'Tak sa obleč a pôjdeme tam alebo ak nechceš tak dnes ešte môžeš ostať doma a zajtra pôjdeš so mnou. No keď ideš aj dnes, tak zobuď Chrisa, lebo ten ide s nami. Bude tam spolu s ostatnými deťmi. Je to len dočasné, keďže potom ide do toho tábora a potom k starkím.'
Keďže som bola celá šťastná s tejto noviny hneď som súhlasila a nasilu zobudila Chrisa. Schytala som vankúš do hlavy a paru nadávok, že čo ho budím. Hoci je malý, no často mi povie krava a iné nadávky za mladi.
'Aleee Chris, vieš koľko tam bude dievčat v tvojom veku??' za tie roky už viem ako naňho. Len čo počul slovo dievčatá, zbystrel a hneď sa postavil z postele. Obliekol sa a utekal do kuchyne, keďže on je večne hladný.
Obliekla som sa a už som čakala na svojho brata, kedy dotlači do svojej hlavy poslednú bagetu a my už konečne vypadneme z domu. Mamka mu povedala, že to zje keď tam príde, lebo už ani ona nestíha do práce. Z nechuťou si to zabalil do servítky a už sme nasadali do maminho auta. Keď sme tam prišli, tak som tu nikoho nepoznala, keďže nás sem mama ešte nevzala. Všetky deti, ktoré boli v domove boli milé a všetci držali spolu. Neodcudzovali nikoho a to sa mi na nich páčilo. Hneď sa po mne začali vešať, keď zistili, že som normálne dievča a nemusia sa ma báť. Dievčatá sa mi predstavili ako Danielle, Laura, Marie a Michelle. Chlapci sa predstavili ako Luc, Jean, Michel, Yves a André. Bolo tam ešte veľa detí no tie sa mi osobne predstavili, no ja som ešte stále nevedela kto je kto. Pamätala som si len Andrého vďaka jeho tmavšej pleti keďže je rodený Španiel. No dnes som nemala byť pri nich. Mamka ma zaviedla do miestnosti, kde už boli tri dievčatá a jeden chlapec. Chrisa dotiahla tiež a ten sa vybral k nim a začal žmurkať po tých dievčatách. Neboli až také namyslené ako som si myslela. Bolo 10 hodín a my sme tu mali 4 detí + môj brat. Deti boli v školskom a predškolskom veku. O deti v predškolskom veku sa starala pani Brigit a ja som mala na starosti tie v školskom. Pribudlo nám zopár ďalších detí a ja som už nevedela, kde mi hlava stojí, no aj tak som to neľutovala.
O 11 priviedol jedno malé dievčatko jeden chlapec. Na pohľad bol pekný a určite nemal núdzu o dievčatá. Teta Brigit nemala čas tak som prekonala seba samú a prihovorila sa.
'A ty sa ako voláš?' opýtala som sa, keď som sa sklonila k malému dievčatku, ktoré vyzeralo ako princezná.
'Sophie. A ty?' opýtala sa ma hanblivo.
'Ja sa volám Sophie tiež.' odpovedala som a postavila sa.
Pozrela som sa na toho chlapca, ktorý ju tu priviedol. Stretli na nám pohľady a viem jedno. Mal najkrajšie oči aké som kedy videla. Odvrátila som pohľad a povedala.
'Končíme o 17tej tak do vtedy si po tú princeznú príďte.' len prikývol a už dvíhal telefón, ktorý mu začal zvoniť. Vzala som malú Sophie za ruku a priviedla k ostatným. Šli sme do záhrady, keďže vonku krásne svietilo slniečko.
Celý deň mi tie hnedé oči blúdili v hlave. Mohla som robiť hoci čo, no oni nie a nie zmiznúť z mojej mysle. Deti sa hrali, či už v pieskovisku alebo sa hojdali, behali po parku a šantili v tráve. Obdivovala som ich a veľmi im závidela. Tú voľnosť, ktorú mali som vždy chcela. Vyšli vonku aj deti z domova a všetky sa hrali spolu. Nerobili rozdiely a spokojne pobehovali. Sadla som si na lavičku a len tak rozmýšľala. Rozmýšľala som, čo spravím. Či vypadnem niekde do sveta a pokúsim sa nájsť ľudí, ktorý by ma mali radi? Alebo ostanem sedieť doma a budem sa ďalej skrývať pred svetom? Skúsiť tanec? Nemám peniaze a ak by som si našla prácu, trvalo by večnosť, kým by som mala dostatok peňazí na zaplatenie hodín tanca. Priatelia? U mňa nepoznané slovo, ktoré tak chcem poznať a zažiť a láska ani nehovorím. Z môjho premýšľania ma vyrušil hlas malého anjelika.
'Sophie? Poď sa s nami hrať.' pozerali sa na mňa dve veľké modré kukadlá.
'Len sa hrajte, ja som už s toho vyrástla.' usmiala som sa na ňu.
'Poď!' potiahla ma malá za ruku a už sme kráčali k ostatným.
Sadli sme si na trávu a hrali sme Monopoly. Tú hru sme nedohrali, keďže vyhrávala malá Sophie začala som ju štekliť, no to som robiť nemala. Len, čo to zbadali ostatné deti, všetky sa na mňa vrhli a začali ma štekliť. Smiala som sa, keďže som strašne šteklivá. No v tom niekto vkročil do záhrady, nevidela som kto to bol len som počula.
'Sophie!!'
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára