Ours 2

'Sophie!!' počula som chlapčenský hlas. Už som hovorila Áno, no v tom skríkla malá Sophie.
'Liam!!!' vykríkla a rozbehla sa za hlasom. Jasné, čo si si myslela, že ťa niekto hľadá? Nebuď naivná Sophi. Vstala som zo zeme a naskytol sa mi krásny pohľad. Malá Sophi stískala toho chlapca z rána. Och, akoby som ja chcela takého brata. Len som sa pousmiala a snažila sa upratať to Monopoly, ktoré bolo porozhadzované po zemi. Myslela som si, že už odišli, no opak bol pravdou.
'Sophie, poď so mnou.' ťahala ma malá Sophi. Čo zas chce?
'Áno Sophie, čo si želáš?' brnkla som malej po nose. Tá ma len ďalej ťahala. Dotiahla ma k tomu chlapcovi. Čo má ta malá za lubom?
'Liam, to je Sophie, moja kamarátka.' povedala Liamovi.
'Som Liam, teší ma.' vystrel ku mne ruku.
'Sophie.' zatiasla som ňou. Možno mnou prešiel akýsi nepoznaný pocit, no v tej chvíli som to neriešila. No to by nebol môj brat, aby nedobehol za mnou a nezačal sa po mne vešať.
'Sophie, kto je to? Tvoj "kamarát"? požil ironický tón hlasu a ja som mierne očervenela. Veď o ňom nič neviem, nieto ešte, aby bol niečo viac. Dala som ho zo seba dole a pozerala sa do zeme.
'Prepáč.' vyšlo zo mňa, no pohľad od kamienkov na zemi som aj tak neodtrhla.
'To je v poriadku. Tak tešilo ma, Sophie.' usmial sa na mňa.
'Mňa viac.' povedala som a posledný raz sa pozrela do tých hnedých očí. Vzal Sophie za ruku a kráčali preč.

Deň v domove sa blížil ku koncu, po ostatné deti si prišli rodičia a deti z domova zaľahli pod periny. My sme nasadli do auta a ja som cez okno hľadela na krásny nočný Paríž. Kým sme prišli domov som skoro zaspala. Mama ma zobudila a ja som vystúpila. Môj brat vyletel po schodoch hore do bytu, kde už otec pozeral televízor. Ja som si hneď namierila do sprchy a zaľahla som pod perinu. Tie deti ma dnes úplne vyšťavili. Kde sa v nich berie toľko energie??

Keď som ráno vošla do kuchyne nemala som najlepšiu náladu. Mamka si to samozrejme hneď všimla. Môj brat dnes vstal skôr než ja a už raňajkoval.
'Sophie, trápi ťa niečo?' spýtala sa ma mama. No kým som ja stihla niečo povedať ozval sa Chris.
'Asi myslí na toho chlapca zo včera.' povedal ten malý zákerák.
'Sophie, ty máš priateľa??' zdvihla obočie mama.
'Veď ja ani neviem kto je, len priviedol jedno dievčatko.' povedala som. Prečo musí moja rodina vždy spraviť z komára somára??
'Mami ona vyzerala ako tá Esmeralda z tej španielskej telenovely!' vykríkol Chris. Ták a dosť, postavila som sa od stola a šla do svojej izby. Po chvíli ku mne prišla mamka.
'Sophie, nehnevaj sa, veď vieš, že Chris sa teraz veľmi obzerá po dievčatách a robí frajera pred svojou veľkou sestrou.' prisadla si mamka na posteľ a objala ma.
'Keď mi  je to potom ešte viac ľúto akoby môj kamarát bol.' vyšlo zo mňa. V tejto vete som povedala asi všetky moje pocity.
'Neboj, to bude dobré. Obleč sa a potom pôjdeme.' povedala a zavrela dvere.

Liam
Dcéra mojej sestry mi dala na toľko zabrať, že som včera zaspal ako medveď. Ráno ma zobudil ten malý huncút menom Sophie. To dievča zo včera sa volalo tak isto. Jej oči sú nezabudnuteľné, no to čo som v nich videl ma nepotešilo. Očí plné samoty a zúfalosti. Tak rád by som jej pomohol, no neviem ako. Ruth kričala na Sophie, nech ma nechá a nech sa ide najesť. Vstal som a obliekol sa. Prišiel som do kuchyne, kde už jedla malá Sophie palacinky. Tá malá je len palacinky. Zasmial som sa nad mojou myšlienkou a vzal si jednu z taniera. Také robí Harry, pomyslel som si.
'No čo braček, nie je ti smutno za chalanmi?' opýtala sa ma sestra. Mám ich rád ako bratov, no teraz ma zaujímala tá tajomná Sophie.
'Vieš, že je, ale teraz si chcem užiť svoju sestričku s krásnou neterkou.' povedal som a Sophie sa rozžiarili očká.
'Ale vieš, že ja musím do práce.' pozrela smutne na mňa.
'Ja viem, ale my so Sophie si to užijeme.' povedal som a žmurkol na moju malú neter.
Sestra odišla do práce a doma sme ostali my dvaja so Sophie.
'Tak čo huncút, kam pôjdeme??' opýtal som sa Sophie.
'Ja chcem ísť k Sophie.' povedala. Aj ja som ju chcel spoznať, no ako, nič o nej neviem.
'Tak čo keby sme strávili celý deň tam s ostatnými deťmi a so Sophie?' tá malá mi vnukla nápad.
'Áno, áno, áno!' začala ma stískať a už sa bežala obliecť.

Sophie
Moja nálada bola na bode mrazu hoci tváričky tých detí boli neodolateľné. Malá Sophie tu nebola. Mohla som si myslieť, že sem viac nepríde. Majú dosť peňazí na niečo lepšie. Detí pribúdalo, no dnes mne museli byť dnu. Sadla som si na parapet a pozorovala upršaný Paríž.
'Sophie, čo robíš?' niekto po mne skočil. Zľakla som sa, no keď som videla tie modré kukadlá hneď som pochopila. Je tu aj dnes.
'Premýšľam, a ty tu čo robíš?' usmiala som sa na ňu.
'Ja som prišla za tebou a je tu aj Liam.' povedala a ukázala smerom k dverám. Stál nesmelo opretý o zárubňu a čakal, čo sa bude diať.
'Takže ty tu ostávaš a on ťa sem priviedol.' spýtala som sa len čo som sa postavila.
'Nie, on tu bude so mnou celý deň.' povedala, keď sme boli pri ňom.
'Ehm.. Teda ak môžem?' povedal.
'Jasné, že môžeš a deti budú len radi.' usmiala som sa. Čo to trepeš?? pýtala som sa sama seba. Sophie sa hneď pridala k ostatným deťom. Rozmýšľala som, čo budem robiť. Dnes tu je málo detí a myslím, že na nich vystačí aj teta Brigit. No nechcela som ju tu nechať samú.
'Dáš si čaj?' opýtala som sa Liama.
'Rád.' usmial sa. Zaliala som čaje a podala mu jeden. Sadla som si na stoličku a vychutnávala si ho.
'Máš rada deti?' pýtal sa Liam.
'Strašne rada, veď oni ma robia šťastnou.' povedala som.
'Len oni?' spýtavo sa na mňa pozrel. No do pekla hneď na začiatku tá téma, ktorú tak nenávidím.
'Len oni, ale nechajme to tak, nechcem o tom hovoriť.' zmena témy bude to najlepšie.
'Tak mi povedz niečo o sebe.' nedal sa odbiť.
'Volám sa Sophie Martin a mám 18 rokov. Žijem tu od malička a má mladšieho brata Chrisa, toho si už mohol vidieť. Moja mama pracuje tu v domove a otec vlastní jednu reštiku v centre Paríža. Tohto roku som úspešne zmaturovala a teraz pomáham tu.' dokončila som.
'A čo záujmy?' to mu nestačilo, čo som povedala?
'Niekedy si zahrám na klavír.' viac som nepriznala, nepozná ma.
'Klavír? Aj ja hrám na klavír. Niekedy si môžme zahrať.' povedal.
'Platí.' podali sme si ruky na znak dohody.