Ours 26

Ták a teraz sa dozviete ako to bude ďalej, teda či vôbec bude. Ale to som nechcela. Prepáčte, že krátka, ale tak čo už. Nechcela som k tomu dávať ďalšie veci, takže tak. Vonku krásna nedeľa a ja si tu píšem, ale čo pre vás nespravím? Budem rada ak ma obdaríte s pár komentami. Budem rada. Enjoy it! :)

Sophie
Tma, tma, tma, tma, tma a SVETLO! Ako keby som práve otvorila oči, lenže to nie je keby, to je pravda. Ja som fakt otvorila oči. Kde som? Čo tu robím? Už nie som v tej miestnosti, kde mi brali krv? Čo sa stalo? Kládla som si otázky, až som si všimla osobu, ktorá ma držala za ruku. Nebola to len osoba, bol to Liam. Sedel veľa mojej posteli a hlavu mal sklonenú k zemi, plakal, ale prečo? Stisla som mu ruku, no on to akoby ani nevnímal. Ďalej sedel s pohľad upreným k zemi.
'Liam?' prehovorila som.
'Sophie!' povedal hlasnejšie, keď zdvihol pohľad ku mne a zbadal, že som hore.
'Tak som sa o teba bál, konečne si späť.' hovoril, keď ma jemne objímal.
'Čo sa stalo? Zachránila som ťa?' spýtal som sa nechápavo.
'Darovala si viac ako si mala, skoro si odišla.' odmlčal sa. 'A áno zachránila si ma, ďakujem ti.' pokračoval, takže som ho zachránila.
'Musela som to spraviť, to kvôli mne sa to stalo, musela som ťa zachrániť.' pousmiala som sa.
'Ale ja som chcel zachrániť teba!' usmial sa tiež.
'A prečo som vlastne tu?' opýtala som sa po chvíli ticha.
'Upadla si do kómy a preto si tu. Bola si v nej tri týždne a predvčerom mi doktor povedal, že ak by si sa neprebrala, tak už je koniec.' dopovedal potichu.
'Takže ste si mysleli, že sa už nepreberiem?' spýtala som sa.
'Verili sme, že sa preberieš, no bolo ťažké tomu veriť.' odpovedal.
'Ale Liam, vieš predsa, že v Paríži ľudia nespia.' zasmiala som sa.
'Teraz už áno!' zasmial sa tiež. Medzi nami vzniklo ticho. Nie to ticho, ktoré neznášam, ale to pokojné ticho, keď viete presne na čo ten druhý myslí.
'Sophie, ja prepáč mi to, že som sa vtedy zaťal, mal som ťa pochopiť a byť s tebou. Nič s toho by sa nestalo. Už vtedy som si uvedomil, že som spravil chybu a keď som sa zobudil až vtedy som zistil ako veľmi ťa milujem.' dopovedal. Jeho posledné slová mi vyrazili dych.
'Nie Liam, neospravedlňuj sa je to aj moja chyba, to ty by si mi mal odpusť.' protirečila som mu.
'Už dávno som ti odpustil.' povedal a sklonil pohľad k zemi. Až teraz som si uvedomila, že som prehliadla jeho slová.
'Milujem ťa, Liam.' povedala som a čakala na jeho reakciu. On len prekvapene zdvihol pohľad a pobozkal ma. Konečne spravil to, na čo som čakal už od vtedy než som sa prebudila. Aj keď som možno bola v kóme, no aj tak mi chýbal a teraz som ho už nechcela nikdy pustiť. Pomaly sa odtiahol.
'Vieš, že je to prvýkrát, čo si mi povedal, že ma miluješ?' usmiala som sa naňho.
'A od teraz ti to budem hovoriť stále.' usmial sa a opäť ma pobozkal a povedal Milujem ťa.
Po pár minútach si Liam spomenul, že úplne zabudol na doktora a z izby vyletel ako zmyslov zbavený. O pár minút na to do izby vstúpil doktor a usmial sa na mňa.
'Ako vám je?' spýtal sa.
'Cítim sa len trochu unavená.' odpovedala som.
'To je v poriadku, prídem za vami, keď sa vyspíte.' ešte niečo zapísal do karty a odišiel. Liam ešte zavolal chalanom s tej jeho skupiny a mojej mamke. Vysvetlil mi, že sa pobrali s otcom domov a že prídu ráno. Len som sa usmiala nad jeho starostlivosťou. Celý Liam.
'Choď sa vyspať domov Liam, ja si tiež odpočiniem.' povedala, keď som videla jeho kruhy pod očami. Vyzeral, že má v poslednej dobe viac než len nedostatok spánku.
'Ostanem s tebou.' usmial sa.
'Urob to pre mňa a choď sa vyspať, vidím, že si unavený.' nedala som sa. Po dlhom presviedčaní súhlasil a ešte pred odchodom ma pobozkal. Potom sa vybral preč a ja som tiež upadla do ríše snov.