Zajtra je Silvester a ja mám ešte stále depresívnu náladu. Len tak čumím von oknom a sledujem jednotlivé vločky. Niektoré dopadnú na zem, iné sa zas prilepia na okno a potom pomaly stekajú dole. Vonku nevidno ani živej duše a chodníky, ktoré odhŕňali ráno už dávno nie sú odhrnuté. V susednom dome sa nič nedialo a ani jeho som od vtedy nevidela. No na ulici sa zjavili auto a zaparkovalo pred domom Payneových. Jedno auto, ktoré tu prešlo za poslednú hodinu a hneď odbočuje k nim. Trochu som sa skrčila, no ďalej sledovala dianie vonku. Z auta vystúpili štyria chalani asi v mojom veku. Všimla som si, že po chvíli vyšiel z domu Liam. Srdce sa mi rozbúchalo a to som ho len videla. Kto vie, čo by sa stalo ak by som ho stretla. Len čo ho zbadali bratsky sa objali. To bude asi tá jeho skupina, no aj tak mi nespomínal nič o tom že prídu. Ale ako vidím, hneď si za mňa našiel náhradu. Skĺzla som sa k zemi a už opäť som plakala. Nechápem ako môžem ešte plakať. Každý deň bol taký istý a každý deň som sa cítila, čo raz viac sama. Po chvíli sa ozvalo klopanie. Rýchlo som skočila na posteľ a ticho som ležala. Dnu vošla starká so škatuľou v rukách.
'Posiela ti to mama.' povedala, keď vošla.
'Nechcem to.' povedala som. Ona len zakrútila hlavou a škatuľu položila na stolík. Pozrela sa na mňa, ale hneď potom odišla. Vedela, že je to márne.
Možno ma tá škatuľa lákala, no nechcela som ju otvoriť. A ešte keď je od nej tak nie. Mohla som si za všetko sama, ale nechcela som. Nakoniec som zaspala.
Zobudila som sa až na druhý deň ráno. Rozhodla som sa pre sprchu, už som musela. Vstala som a pobrala sa do kúpelne. Zrkadlo som zakryla uterákom, nechcela som sa na seba pozerať. Ešte by som sa začala ľutovať a opäť by som spravila nejakú hlúposť. Hneď ako som sa umyla som sa opäť zavrela v izbe. Tá škatuľa ma lákala čo raz viac a nakoniec som ju otvorila. Nakukla som dnu odkiaľ na mňa vykúkala hodvábna látka. Boli to šaty, ktoré mi mama dala už na Vianoce a teraz mi ich opäť poslala. Vytiahla som ich a zo škatule vypadla nejaká obálka. Šaty som opäť pekne zložila dnu a zohla som sa po obálku. Otvorila som ju a vytiahla z nej list. Aj keď vo mne čosi protestovalo, moje zvedavé ja bolo silnejšie. Otvorila som list a začala som čítať.
Drahá Sophie,
viem, že sa na mňa hneváš a viem, že na to aj máš právo. To, že som Ťa chcela ochrániť sa Ti mohlo zdať ako výhovorka a viem aj to že si trpela oveľa viac, no keď som si to všimla bolo neskoro a ja som sa bála, že sa budeš hnevať. Vieš, totiž prežila som to isté čo ty. Odlúčenie. Keď som bola mladá páčil sa mi môj spolužiak. Ľúbila som ho, no časy boli zlé a my sme neboli bohatí, no ani zas chudobní. Žili sme slušne a mali sme čisto, no on pochádzal z bohatej rodiny a nemohli sme byť spolu. To s kým bude v dospelosti žiť mal určené už predtým než sa narodil a jeho otec na našu rodinu povedal pár hnusných poznámok a môj otec to nezniesol. Presťahovali sme sa do inej časti Wolverhamptonu a začala som navštevovať inú školu. Zakázali mi vysloviť ich meno nieto ešte na nich pomyslieť, no ukradol mi myseľ na dobrých 7 rokov, kým som nestretla vášho otca. Keď my babka povedala, že ste sa s Liamom opäť našli, bola som šťastná a vždy som ho mala rada. Už od kedy som ho videla prvýkrát sa mi zapáčil a vedela som, že má dobré srdce. Tie šaty sú na ten ples a bola by som rada ak by si tam šla. Dúfam, že si to vyriešite a nehnevaj sa naňho, ani ja sa na teba nehnevám a nikdy som sa nehnevala. Ľúbim Ťa tak ako aj Chrisa.
Mama xx
Po mojej tvári sa skotúľalo niekoľko sĺz a hneď som utiekla z izby. Pomaly som nevidela kam idem, no vedela som kam chcem ísť. Otvorila som dvere a na posteli sedela mama. Hneď som ju objala. Ona ma len ticho hladila po vlasoch a tíšila ma.
'Mami, prepáč mi to. Nemala som, tak reagovať a nechať si to vysvetliť.' vzlykla som.
'Zlatko ja sa nehnevám to ty mne odpusť.' povedala a naďalej ma tíšila.
'Už dávno som ti odpustila, ale ja nevedela som, o tom čo si si prežila.' hovorila som.
'Už je to za mnou, teraz sa musíte udobriť s Liamom.' povedala.
'Mami, on sa na mňa hnevá a nechce ma vidieť. Radšej naňho zabudnem. Veľmi som ho sklamala. Dostanem sa s toho.' vystrúhala som na ňu úsmev.
'Ale veď...' chcela protestovať.
'Nie mami, tak to je lepšie. Rozhodla som sa. Dnes pôjdeme na ten ples, nie?' usmiala som sa.
'My?' nadvihla obočie mama.
'Áno, užijeme si predsa posledný deň v roku.' povedala som a opäť sa pokúsila o úsmev. Mamka sa usmiala tiež a objala ma.
joj joj :) zas skvela čast :) rychlo dalšiu Anet toto je užasne :) :)
OdpovedaťOdstrániťTo dlhšiu časť si dať nemohla???.............och tyyyyyyyy .........super no :-)))
OdpovedaťOdstrániťOch, pri čítaní som musela mat ruky nad hlavou, lebo len na tom mieste v dome bola dvoj paličkova WiFi.:D a zatiaľ som jic lepšie necitala.. naj 2 poviedky sù od teba a Vé :) and so Happy Birthday Niall..:)
OdpovedaťOdstrániť