Ours 25

Zdravím vás baby, po pár dňoch je tu opäť časť, aj keď ste ju asi čakali včera, no nestihla som a bola som unavená, tak je tu až dnes. Každopádne mi prepáčte ten koniec, ale len si počkajte. Veríte tomu, že sa Liam a Danielle rozišli? Ja si neviem čo mám myslieť, no Alan Carr, by som ho tak veľmi chcela objať a povedať, že všetko je v poriadku, ale objať ho chcem stále, tak  či tak. So stay strong Liam and Enjoy it! :) Liam is our Angel ♥

Hneď, keď som sa ráno zobudil som chcel ísť za ňou a byť pri nej, no musel som počkať. Tak ako povedal doktor. Vzali ma na vyšetrenia, aby zistili, či je naozaj všetko v poriadku, no mne to bolo v tejto chvíli jedno. Chcel som len byť pri nej. Chcel som byť tam, keď otvorí oči. Keď sa na mňa budú pozerať tie jej veľké oči. Bol som z toho všetkého úplne mimo.
'Už máme výsledky, pán Payne.' vošiel do izby doktor.
'Hm?' obrátil som naňho svoj pohľad a čakal, kým mi povie výsledky. Lepšie povedané, kým ich konečne povie. Nedovolil mi ísť za Sophie až keď budú výsledky.
'Výsledky ukázali, že ste krv prijali a mali by ste byť v poriadku, ale ešte si vás tu budeme musieť nechať, aby sme si boli istý, že ste v poriadku.' povedal doktor môj verdikt.
'Takže už môžem ísť za Sophie?' spýtal som sa nevšímajúc si, čo hovoril pred chvíľou.
'Môžte, ale len na chvíľu, aby ste sa neunavili. Pošlem sem sestričku a tá vás tam vezme.' povedal a zmizol vo dverách. Chcel som protestovať, že sa neunavím, ale bolo by to na nič a tak som čakal na sestričku, keďže som nechcel robiť problémy. Pár minút nato vošla dnu sestrička s vozíkom.
'Pôjdem pešo!' povedal som a postavil sa s postele.
'Pán Payne, radšej ma poslúchnite a sadnite si, ak chcete za ňou ísť.' odpovedala a ukázala na vozík. Tak som len prikývol a sadol si. Viezla ma po chodbe, následne sme šli výťahom a potom zastavila pri dverách s číslom 257 a vošli sme dnu. Keď som ju tam zbadal, nezmohol som sa ani na slovo. V oku sa mi zaleskla slza a viac nič. Boli tam jej rodičia.
'Dobrý deň. Môžem vôjsť?' opýtal som sa, keď som ich zbadal.
'Ahoj Liam, poď dnu. My si zatiaľ zájdeme pre kávu.' povedala a potiahla pána Martina za ruku. Vďačne som sa na ňu usmial a sadol som si k jej posteli. Pobozkal som ju na čelo a neustále ju držal za ruku.
'Je mi to ták ľúto Sophie. Ďakujem ti a celého srdce ťa ľúbim. Nemôžeš zomrieť, neprestávaj bojovať. Ak už nie kvôli mne, tak kvôli rodičom, Chrisovi má ťa rád a ťažko by znášal stratu sestry. Prosím bojuj viem, že ma počuješ, tak sa nevzdávaj. Budem tu s tebou stále. Neopustím ťa a nikdy ťa neprestanem ľúbiť.' hovoril som jej. Rozprával som sa s ňou ako z normálnym človekom. Po pár minútach sa vrátili jej rodičia a mne sestrička oznámila, že už musím odísť tiež. Hoci som nechcel, no súhlasil som a ona mi sľúbila, že k nej môžem chodiť každý deň.

Neskôr
Takto sa to opakovalo každý deň. Prepustili ma z nemocnice a ja som pri nej trávil, čo raz viac času. Dokonca som pri nej aj spával. Chalani mi spočiatku vraveli, aby som šiel spať domov, no neskôr pochopil, že to nemá cenu a radšej mi sem nosili každý deň jedlo. Bol som im za to vďačný, že stáli pri mne, aj keď mohli byť teraz doma s rodinami. Každý deň som k nej hovoril. Spomínal som jej čo sme spolu zažili a opisoval jej veci. Bolo to pre mňa ťažké, no dúfam, že sa preberie.
'Pán Payne, zajtra by sa mala prebrať, no ak sa nepreberie....' začal doktor.
'Nehovorte mi to! Neverím vám ona sa musí prebrať.' zvýšil som naňho hlas.
'Upokojte sa pán Payne, zajtra sa preberie.' snažil sa ma utešiť.
'Prepáčte neovládol som sa.' ospravedlnil som sa mu.
'To je v poriadku.' povedal a usmial sa. Ja som zavolal pani Martinovej a chalanom, že by sa zajtra mala prebrať, no nedokázal som im povedať aj to druhé. Ostal som pri nej aj cez noc, no nespal som. Rozprával som jej celú noc, spieval, spomínal, hladil ju a bo s ňou.

Ráno
Všetci sa sem zhromaždili. Pán a pani Martinový, jej starkí, Chris, moja rodina a vzadu stáli chalani. Všetci chceli byť tu, keď sa zobudí a otvorí oči. Všetci verili tomu, že sa zobudí, no len ja a doktor sme vedeli, že ak sa nezobudí tak...
Sedel som pri nej a držal ju za ruku. Nespustil som oči z jej očí. Srdce mi búchalo a netrpezlivo som čakal, kedy už bude hore. Z druhej strany sedle jej mamka a otec.
Bolo už 22:18 a ona sa ešte stále neprebrala, no všetci sme verili.
'Ešte stále sa môže prebrať.' prehovoril som.
'Ona sa preberie.' povedala jej mamka aj keď už ani sama neverila. Len som prikývol a ďalej sledoval jej oči. Keď sa ešte stále nepreberala, tak som poslal domov chalanov, keďže som na nich videl, že už ich zmohla únava. Nakoniec s nimi šli aj mamka a sestry. Zobrali aj Chrisa a ostal som tam len ja jej rodičia. Stále sme dúfali, keď už bolo 23:47, tak som sa im to rozhodol povedať.
'Prepáčte, že som vám to nepovedal, ale nemohol som. Doktor povedal, že ak sa nepreberie dnes, tak už bude.....bude....kon....' zlyhal mi hlas. Nemohol som to dopovedať. Obom sa z očí spustili slzy.
'Prepáčte.' povedal som ešte raz. Oni ma ďalej nevnímali a čakali až do poslednej minúty, no ešte stále sa neprebrala. 0:50 pán Martin presvedčil jej mamku, aby sa šli vyspať.

To be continued....