Ours 24

New part! Ľudia fakt vám nejde komentovať? Lebo mne to všetko ide a neviem, čo mám s tým spraviť, aby vám to šlo. A ešte uvidíme ako to bude ďalej. Máte nejaké super story? Tak mi ich pošlite, keďže nemám čo čítať! Enjoy it! :)

Liam

Pomaly som otvoril oči. Ožiarilo ma silné svetlo z vonku. Všimol som si okolo seba niekoľko postáv ľudí. Oči som zase privrel, keďže som nebol zvyknutí na svetlo. Čo sa vlastne stalo? Utekal som za Sophie a potom som ju odsotil a potom si pamätám už len silný náraz a viac nič, len tma.
'Liam, tak sme sa o teba báli. Konečne si sa prebral.' povedala šťastne mama a opatrne ma objala.
'Zatiahnete prosím žalúzie, musím si zvyknúť na svetlo.' poprosil som ich a otec, hneď otočil žalúziami.
'Ako ti je braček?' vyzvedali chalani, ktorý tu tiež na moje podivenie boli.
'Bolo aj lepšie.' usmial som sa.
'Ako dlho som bol preč?' spýtal som sa následne.
'Týždeň.' odpovedal Zayn.
'A vy ste ešte tu?' spýtal som sa chalanov.
'Áno, báli sme sa o teba a si náš kamarát, nemohli sme odísť.' usmiali sa všetci.
'Ďakujem, mám vás rád chalani.' usmial som sa na nich.
'Aj my teba.' povedali a objali ma.
'Liaaaaam!' počul som niečí krik. Obzrel som sa a v dverách stála Ruth s malou Sophie.
'Ahoj princezná!' usmial som sa na ňu. Ona vyskočila na posteľ a objala ma.
'Ako si sa mala?' opýtal som sa jej.
'Bola nuda, nemala som sa s kým hrať.' odula pusu.
'Neverím ti!' zasmial som sa, no to už do izby vošiel doktor.
'Tak už ste hore pán Payne. Urobíme vám ešte potrebné vyšetrenia a uvidíme kedy vás pustíme domov. Krv ste prijali, tak si vás tu zrejme ešte necháme na pozorovaní.' hovoril, keď písal niečo do karty. Takže mám teraz v tele krv niekoho iného.
'Vďaka pán doktor.' usmial som sa na doktora v strednom veku.
'Mne neďakujte.' povedal a odišiel. Čudné, tak komu mám ďakovať. Zamyslel som sa. Kde je Sophie? Prečo tu nie je? Nezachránil som ju? Čo sa stalo? Odišla domov do Paríža? V hlave mi vírilo mnoho nezodpovedaných otázok.
'Kde je Sophie? Nezachránil som ju?' opýtal som sa, musel som sa uistiť, že je v poriadku aj keď tu nie je.
'Zachránil, no potom ona zachránila teba.' prehovorila mama.
'Ako to? Kde potom je?' musel som vedieť čo s ňou je.
'To ona ti darovala tú krv, vinila sa s toho, že za to môže ona a aj keď krv darovala chcela ti dať čo najviac až nakoniec upadla do bezvedomia.' objasnila mi situáciu. Ale ona za to nemôže, to ja som sa tak rozhodol. Prečo darovala, tak veľa krvi?
'Kde je teraz?' opýtal som sa so slzami v očiach.
'Je v kóme, keď upadla do bezvedomia skoro to nezvládla, no zachránili ju a ešte sa neprebrala.' povedala tichšie a následne ma objala. Prečo to spravila? Musí sa prebrať, musí! Musím ju vidieť.
'Kde leží? Je tu?' opýtal som sa.
'Áno, ale ty sa ešte nemôžeš namáhať.' odpovedala.
'Musím ju vidieť!' povedal som a rozhodol sa vstať. Skúšali ma presviedčať, no ja som nepovil až nakoniec zavolali doktora. Ten mi to nedovolil, no sľúbil mi, že hneď zajtra po vyšetreniach ma k nej pustí.
'Vydržíš to a ona bude v poriadku. Nechceš predsa, aby sa ti niečo stalo.' upokojovala ma mama.
'Kiežby jej nič nebolo.' povedal som.
'Je tam jej rodina? Dúfam, že nie je sama.' strachoval som sa.
'Sú s ňou. Priletel aj jej otec a brat.' odpovedala mama a aspoň trochu uspokojila moju dušu. Potom sme sa už len tak nezáväzne rozprávali a trávili čas so mnou, vraj aby som sa nenudil.
'Viete, čo choďte sa domov vyspať. Ja budem v poriadku a tiež som unavený. Nebojte sa som tu v dobrých rukách.' povedal som a po miernom presviedčaní mi dali za pravdu a boli na odchode. Ešte som poprosil Zayna, aby zašiel k Sophie a ospravedlnil sa jej rodičom a aby sa ich spýtal, či za ňou môžem zajtra prísť. Neviem či ma k ne pustia potom všetkom. Potom odišli a ja som nemo pozeral von oknom, ktorého žalúzie už boli odtiahnuté. Premýšľal som nad tým všetkým čo sa stalo a čo som spôsobil. Dúfal som, že sa preberie a hlavne, že mi odpustí.
'Liam?' ozvalo sa od dverí.
'Dobrý deň, ja prosím prepáčte mi to, nechcel som,aby sa jej niečo stalo. Môžem ju zajtra vidieť. Veľmi ma mrzí to, čo som spôsobil.' povedal som úprimne, keď som v dverách zbadal jej mamku.
'Neospravedlňuj sa, nemôžem ti zakázať urobiť niečo, čo by ona chcela. Samozrejme, že k nej môžeš prísť. Ona sa tak rozhodla, za nič nemôžeš.' usmiala sa, keď mi stisla ruku.
'Ďakujem, ja veľmi ju ľúbim a nechcem o ňu prísť.' odvrátil som zrak k oknu.
'Neprídeš o ňu aj ona teba, tak strašne ľúbi až pozri, čo spravila.' pokúsila sa o úsmev aj keď jej to nešlo, keďže sa Sophie ešte neprebrala. Následne odišla a mňa nechala samého. Bol som vyčerpaný a o chvíľu som zaspal.