Ours 20

Prepáčte, ale potrebovala som trocha prestávku a zaujala ma kniha, tak preto nič nebolo, no je tu pokračovanie, tak ak chcete čítajte. Ak máte nejaké stránky, blogy alebo kamošky čo čítajú budem rada ak im o tom poviete. A hlasujte v ankete, či má príbeh pokračovať. Enjoy it! :)

'Kde je ten list?' spýtala som sa na rovinu.

'Aký list?' tvárila sa akoby o ňom ani len nevedela.

'Ten, ktorý mi napísal Liam. Ten, čo ti dala Sophie. Kde je? Prečo si mi ho nedala? Čo sa s ním stalo? Čítala si ho?' vyhŕkla som na ňu všetky otázky, ktoré ma ťažili.

'Zlatko, odpusť mi to.' povedala mama.

'A čo ti mám odpustiť? To, že si nechcela, aby tvoja dcéra bola šťastná? Zatajila si mi to a nechala ma trpieť ešte viac. Čo keby sa to stalo inak a Liama by som ešte stále obviňovala? Viem, že ho nemáš rada, ale ja ho milujem a je mi jedno čo si myslíš ty. Nemôžem za to, že nechceš, aby tvoja dcéra bola konečne šťastná.' po tvári mi už začali stekať slzy. 

'Ja som nechcela, aby si trpela ešte viac a žila z vedomím, že už viac neuvidíš a nechcela som ti to ešte sťažovať. Vieš ako strašne ťa ľúbim a veľmi teraz ľutujem, že som ti ho nedala.' hovorila pričom si slzy našli cestu z jej očí. Chcela ma objať.

'Nechaj ma tak. Chcem byť sama.' povedala som a utiekla som von. Len čo som si stihla vziať bundu a už som zvonila vedľa u Liama. 

'Sophie? Prečo plačeš?' spýtal sa, keď mi otvoril dvere. Ja som neváhala ani sekundu a hneď som ho objala. Cítila som, že mu môžem dôverovať.

'Čšššš....všetko bude dobré.' tíšil ma cestou do jeho izby. Sadol si to mnou na posteľ a aj naďalej ma utešoval. 

'Povieš mi čo sa stalo?' opýtal sa, keď som sa aspoň trochu upokojila.

'Jááá.....bola som za mamou.' povedala som a opäť som sa rozvzlykala.

'A čo ti povedala?' pýtal sa ďalej.

'Že vraj mi ho nedala, lebo nechcela, aby som trpela ešte viac a pritom vôbec nevie ako veľmi som trpela.' povedala som.

'A ty si jej neodpustila, však?' spýtal sa. Len som nemo prikývla. Pochopil a na tvári sa mi zjavil ešte viac strápený výraz než ho mal doteraz. Až teraz mi došlo, čo sa stalo. Ja som mu sľúbila, že sa na ňu nebudem hnevať a urobila som presný opak.

'Liam, prepáč.' povedala som, keď som si to uvedomila.

'Prečo si ma neposlúchla?' spýtal sa po chvíli.

'Ja som úplne zabudla a nahnevala som sa, keď sa mama snažila vykrútiť, že nevie o aký list ide. Prosím nehnevaj sa na mňa.' snažila som sa všetko napraviť.

'Takže moje slová a rady a hlavne ja ti nestojím za to, aby si si to pamätala?' povedal sklamaným tónom hlasu a oči neodoprel od koberca.

'Nie tak to nie je. Vieš, že ťa milujem najviac ako sa len dá. Čo mám spraviť, aby si mi veril?' spýtala som sa. Strašne ma ranilo to čo povedal a na najvýš som naňho zabudla. 

'Myslím, že vieš čo máš spraviť. Choď už radšej.' povedal odvrátil tvár k oknu. Chcela som niečo povedať, no keď som zbadala na jeho tvári slzy radšej som odišla. Rýchlo som vybehla von a následne do domu starkých. Zavrela som sa v mojej izbe. Plakala som, nadávala som si a celý čas som nad tým premýšľala. Volali ma síce jesť, no nechcela som. Mamu som vidieť nechcela a jediného koho som pustila dnu bola starká, ale aj tak zo mňa nič nevytiahla. Len som ležala, plakala, alebo len pozerala do blba.

Liam

Bolelo ma to, že ma neposlúchla a ešte viac ma boleli jej slová. Snažil som sa ju pochopiť, no nevedel som ako. Poslal som preč a ona ma poslúchla. Bol som v izbe, ak som sa šiel najesť rozhodne som nezjedol toľko ako niekedy. Síce sa ma pýtali čo je, ale nechcel som s nimi hovoriť. Nemal som ani trochu nálady. Už dávno som oľutoval, že som ju poslal preč. Mal som to nechať tak a boli by sme ešte spolu a teraz je tomu koniec. Nie, ten ešte nemôže byť veď sa to ešte ani nezačalo. 

Zrazu zazvonil mobil, no ignoroval som ho. Už neviem koľkýkrát zvonil, no naďalej som ho ignoroval. Potom prestal. po chvíli zazvonil opäť, no ignoroval som ho. Keď už zvonil asi 5.-krát odhodlal som sa aspoň pozrieť kto volá, no kým ho našiel dotyčný zložil. Odblokoval som ho a z obrazovky na mňa svietilo niekoľko neprijatých hovor a esemesiek. Od každého z chalanov som mal najmenej 10 neprijatých hovorov a esemesky boli na to podobne. Vytočil som číslo prvého, ktorého som našiel.

'Liam, no konečne. Prečo nedvíhaš?' ozval sa z druhej strany Zayn.

'Prepáč. Chceli ste niečo?' snažil som sa pôsobiť v pohode.

'Chceli sme vedieť ako sa máš ale aj to že kedy máme prísť do Wolverhamptonu na to vystúpenie.' vysvetlil mi z druhého konca Zayn.

'Úplne som zabudol. Príďte 30teho, budete spať u nás.' povedal som na rýchlo.

'Liam, čo sa stalo?' spýtal sa Zayn akoby ma vôbec nepočúval.

'Nič, čo by sa malo.' nedal som to na sebe poznať.

'Neklam mi, počujem, že tvoj hlas nie je v pohode.' povedal.

'Nechcem to riešiť takto cez telefón. Poviem ti to, keď prídete. Ahoj, musím končiť.' povedal som a zložil som. Vedel som, že by protestoval, no nemal som ani len trochu nálady.