Ours 17

Veeeeeeeeľmi vám ďakujem za 2000 klikov! :) Čaká vás prekvapenie, but now read this! Som zvedavá na vaše komentáre. Enjoy it! :) 

Doma sme si obliekli to najlepšie, čo sme mali, predsa len Vianoce sú len raz do roka, tak musí byť aj naše oblečenie slávnostné. U mňa to nebolo nič extra, nijaké drahé šaty ani nič podobné. Len obyčajne veci, ktoré bolo o čosi krajšie než ostatné. Zopla som si ešte vlasy a zišla som dole. V kuchyni už stála babka z dedkom a hneď za mnou už po schodoch dupotal Chris. Obliekli sme si kabáty a prešli sme vedľa. Neboli to žiadne formálne uvítania. Lepšie povedať ja som ani nevedela ako sa mám tváriť, no po chvíli to prešlo.
'Ahoj Karen! Dlho sme sa nevideli!' povedala babka a zasmiala sa.
'Skoro tri roky!' zasmiala sa Karen a my tiež.
'Poďte radšej dnu už je všetko prichystané.' povedala po chvíli a pozvala nás dnu.
Vošli sme dnu a vyzliekli sme si kabáty. Zavesili sme ich na vešiak a pobrali sme sa do jedálne. Tam boli všetci. Zatiaľ ešte nesedeli, čakali na nás. Stál tam pán Payne (ešte stále mám k nemu rešpekt a neodvážila som sa mu tikať), Karen (Liam má fakt úžasnú mamku), Ruth a Nicole, Liam a vedľa neho Sophie.
'Tak teda sadnime si.' povedal pán Payne.
Bolo prichystané pre desať ľudí, teda pre nás. Za vrch stala si sadol pán Payne a vedľa neho po pravej strane mala miesto Karen. Z druhej strany Nicole a Ruth so Sophie. Chris si sadol hneď k nej. Dedko sedel na druhom konci stola a babka hneď pri ňom. Ja som sedel pri babke a zároveň vedľa Liama. Večera prebehla celkom hladko. Už pri treťom chode som mala pocit, že som plná, no ochutnala som z každého, ako sa patrí. Pri večeri sme sa v pohode rozprávali a rozoberali rôzne témy. Počas celej večere mi hral úsmev na perách a ja som si to vychutnávala. Po večeri sme sa usadili v obývačke pri krbe a vychutnávali si vianočné filmy, ktoré vysielali televízie. Rozdali sme si darčeky, ktoré boli až nadmieru typické. Oblečenie, ponožky, pyžamo, šampóny, voňavky a podobné veci.
'Si krásna, keď sa usmievaš.' pošepkal mi po chvíli Liam. Ešte viac som s usmiala.
'Azda sa ti nepáčim?' pošepkala som mu späť.  On sa len usmial.
'Poď so mnou.' povedal mi a viedol ma niekde preč z obývačky. Vyzeralo to, akoby si nikto nič nevšimol, keďže sme sedeli hneď pri dverách. Liam mi podal môj kabát a vyšli sme na terasu.
'Liam, čo tu robíme?' nechápavo som sa spýtala.
'Ešte som ti nedal môj darček.' usmial sa.
'Zavri oči.' povedal mi.
'Ale prečo?' opýtala som sa.
'Len ich zavri, lebo ho nedostaneš.'  nedovolil mi protestovať a ja som poslušne zatvorila oči a aj keď ma to veľmi lákalo, fakt som ich mala zatvorené.
'A nepozeraj!' povedal ešte. Len som sa zasmial a čakala. Po pár sekundách som na mojom krku pocítila niečo studené, no v tom istom momente som pocítila niečo aj na mojich perách. Vlastne to boli pery a nie hocikoho, ale Liamove a tie mi nedovolili zapodievať sa tým čo mám na krku. Trochu sa odtiahol, aby zistil moju reakciu, no keď zistil, že som sa neodtiahla opäť ma pobozkal. Tak to je ten pocit, ktorý som nepoznala a teraz, teraz je tu a ja len stojím zo zatvorenými očami. Po chvíli sa vzdialil a ja som konečne zistila, čo mám na krku. Náhrdelník s príveskom srdiečka. Hneď som skočila okolo krku.
'Liam, to je krásne. Ďakujem.' pošepkala som mu.
'To ty si krásna.' pošepkal mi zas on. Po chvíli som sa odtiahla a len nemo pozerala na sneh na podlahe.
'Čo je? Povedal som niečo zlé?' spýtal sa vždy starostlivý Liam. Ja som len z vrecka na kabáte vytiahla rámik z našou fotkou, ktorý som včera vyrobila. Podala som mu ho do rúk.
'Mrzí ma, že ja ti nemôžem dať taký krásny a drahý darček ako ty mne.' povedala som. On mi len prstom nadvihol bradu a pozrel mi do očí.
'Teraz ma počúvaj! Pre mňa to znamená veľa toto všetko a môj darček ani z ďaleka nie je taký drahý ako ten tvoj. Najprv, keď si si ma pustila k telu už to bol pre mňa dar a bol som rád, že môžem byť s tebou. Potom, keď sme sa tu opäť stretli a ty si mu odpustila, ani nevieš aký šťastný som, že sa tak stalo. A teraz, keď si sa neodtiahla som najšťastnejší človek na svete. Sophie už vtedy v Paríži ma k tebe čosi ťahalo a za krátky čas som aj sám zistil, že som sa zamiloval a preto to pre mňa tak veľmi znamená a dnes si mi dala ten najkrajší darček.' dopovedal a stále mi pozeral do očí. Zopár sĺz si našlo cestu ako von z mojich očí a stiekli po tvári, no neboli slzy smútku, skôr slzy šťastia. Slovami by som len ťažko našlo odpoveď na to všetko a tak som ho radšej pobozkala. Usmial sa. Ani neviem ako dlho sme tam stáli, ale boli sme tam dlho a mne už začala byť zima aj napriek kabátu a Liamovmu zovretiu.
'Poď pôjdeme dnu.' povedal a odtiahol sa. Preplietol si to mnou prsty a vydal sa dnu.
'Počkaj Liam.' povedala som a zastavila som ho.
'Hm?' otočil sa n mňa.
'Ja len chcem, aby si vedel, že ťa tiež strašne milujem.' povedala som po chvíli. Úsmev sa mu roztiahol a oči rozžiarili. Objal ma dvihol, točil sa so mnou a vyzeral strašne šťastne. Aj ja som bola šťastná, keď šťastný on, tak som aj ja.
Potom sme vošli dnu a znova si sadli na to miesto, kde predtým. Spoločne sme pozerali televíziu, no ja už v Liamovom objatí..