Ours 16

Och ďakujem vám všetkým, čo to čítate a komentujete a nebojte sa kritizovať, lebo len tak sa dostanem ďalej. A už som odstránila tú slovnú kontrolu, tak už vám nič nebráni v komentovaní. Ste fakt domýšľavé, no nechajte sa prekvapiť. Enjoy it! :)

Liam
Liezol som po rebríku hore, keď sa mi šmykla noha a spadol som. Chcel som vstať, ale keď som videl ako už Sophie celá zdesená lezie po rebríku dole, nedalo mi to a ďalej som predstieral, že som v bezvedomí. Tá ku mne nabehla a začala mi dávať facky. V duchu som sa krotil, aby som nevybuchol smiechom. Naklonila sa bližšie k mojej tvári a ja som neodolal. Chcel som jej dať pusu, konečne prvú pusu. Ale moje zatvorené oči spôsobili to, že som neodhadol jej pery a jemne som ju kusol do nosa. Sophie rýchlo vyskočila na nohy a ja som otvoril oči.
'Čo to robíš?' vykríkla, keď sa v šoku postavila na nohy.
'Dostal som ťa.' vyplazil som na ňu jazyk a chcel som sa postaviť.
'Toto už nikdy nerob! Myslela som si...' hnevala sa, no nedopovedala.
'Čo si si myslela?' usmial som sa na ňu.
'Že.....že sa ti niečo stalo.' povedala, keď našla tú správnu výhovorku.
'Veď vidíš, že sa mi nič nestalo. Ja som aj chcel vstať, ale keď som ťa videl takú zdesenú, neodolal som.' povedal som a škeril som sa na ňu.
'Veď ty počkaj.' povedala a chcela odpochodovať preč.
'To mi ani nepomôžeš vstať?' spýtal som sa s nadvihnutým obočím.
'Nie, to máš za to. Pomôž si sám.' zastavila sa a pozrela sa na mňa. Potom sa zase otočila a odpochodovala preč, no nie ku nám dnu, ale k jej starkím.
Ja som sa postavil a nechal som ju. Vedel som, že ju to prejde, veď zajtra sú Vianoce a ona sa aj tak nedokáže dlho hnevať. Svoj darček mám pre ňu kúpený už dávno, od kedy sme sa udobrili, hneď na druhý deň som ho kúpil, aby ho niekto nekúpil skôr než ja.
Vyšiel som po rebríku, ale teraz som si už dával pozor. Svetielka som obtočil okolo zábradlia, tak ako každý rok. Potom som zišiel a rebrík som odpratal do garáže a vybral sa dnu.

Sophie
On nie je normálny. Tak som sa bála a on sa ešte smeje, že ma dostal. Veď ja tiež niečo vymyslím a potom sa budem smiať ja z neho. Nehnevala som sa naňho, veď ja sa naňho už ani neviem hnevať a ešte k tomu sú zajtra Vianoce. Och nie ja som úplne zabudla, veď ja preňho ani nemám darček. Musím niečo vymyslieť. Niečo čo by mu pripomínalo mňa. Rýchlo som si vzala peňaženku a môj USB kľúč. Vybrala som sa do centra Wolverhamptonu. Dala som vytlačiť fotku na ktorej som s Liamom, bola to síce naša jediná spoločná fotka, ale bola som rada, že bola aspoň ona. Pobrala som sa domov. Doma som všetko, čo by sa mi mohlo hodiť postavila na stôl v izbe a pustila sa do toho. Keď som bola so svojím výtvorom ako tak spokojná pozrela som na hodinky. Bolo pol jedenástej, trochu som sa s tým zabavila, vybrala som sa ešte do sprchy a s dobrým pocitom som zaspala.

Zobudila som sa s úsmevom na tvári a nemohla som uveriť tomu, že už dnes sú Vianoce. Milovala som tieto sviatky zo všetkých najviac. Trochu mi síce chýbali rodičia, no ak musia pracovať, tak musia. Bola som  naštvaná, že im nedajú pokoj ani na Vianoce, veď aj oni majú právo na krásne Vianoce. Rozhodla som sa zavolať mamke. Možno bude v domove, ale dúfam, že si nájde čas na pár minút telefonovania s dcérou.
'Ahoj mami!' povedala som s nadšením v hlase, keď mi zdvihla.
'Ahoj srdiečko, ako sa tam máte?' spýtala sa.
'Dobre, ale chýbate nám. Veľmi. Prvé Vianoce, čo sme bez vás.' povedala som so smútkom v hlase.
'Neboj sa na budúce budeme spolu. Sľubujem. A usmej sa.' hovorila mi. Viem, že jej to bolo ľúto.
'Už sa teším.' usmievala som sa do telefónu.
'Aj ja zlatko. Ale budem už musieť ísť. Pozdrav starkích. Veselé Vianoce.' povedala.
'Veselé Vianoce.' stihla som povedať pred tým, než zrušila hovor.
Obliekla som sa a vydala sa dole. Určite treba pomôcť v kuchyni. Dole nikto nebol, len som si našla na chladničke odkaz.
Sme vedľa, keďže budeme tam a treba pomôcť. Príď za nami, keď vstaneš. PS. Nechceli sme ťa budiť.  Babka 
Len som sa usmiala a vzala si kabát. Rýchlo som prebehla po chodníku a už som stále pri dverách. Otvorila mi Nicole a pozvala ma dnu. Hneď som šla rovno do kuchyne.
'Ahojte! Babi už som tu.' pozdravila som sa všetkým v kuchyni. Boli tu Ruth, Nicole, Liamova mamka Karen, moja babka a ja.
'S čím pomôžem?' spýtala som sa.
'Môžeš začať miesiť to cesto.' usmiala sa na mňa Karen. Neváhala som a hneď som začala. Práca nám šla celkom od ruky, keďže nás tam bolo tak veľa.
'Tak ako to tu ide?' vošiel do kuchyne Liam ešte zo snehom na vlasoch. Zrejme bol narúbať drevo do krbu, aby to malo tú pravú Vianočnú atmosféru.
'Už si narúbal to drevo?' spýtala sa Ruth.
'Veď nevidíš ako sa ešte teraz trasiem?' hodil pohľadom na Ruth. Prešiel okolo každého a obdivoval pochúťky, ktoré sa varili. Zastavil sa pri mne a na prst si vzal kus cesta. Zjedol ho a pohladkal sa po bruchu.
'Héj, to nie je pre teba!' buchla som mu po ruke, keď si chcel znova nabrať.
'A pre koho? Daj mi ešte, prosím už len raz.' prosíkal.
'Pre všetkých a daj pokoj.' opäť som mu odsúvala ruky od misy. On ma len zozadu objal a opäť začal prosíkať, aby som mu dala.
'Nie Liam, pusť ma, lebo to nestihnem.' chcela som sa vyslobodiť z jeho zovretia, no mala som celé ruky od cesta. On mi len oblízal prst a zase sa usmieval.
'No Liam, pusť ju, nemáš málo roboty?' hnala ho odo mňa preč Nicole. Aj keď mu to nebolo po vôli ešte raz si zobral cesto a už zmizol v obývačke.
'Ďakujem.' usmiala som sa na Nicole. Nie žeby mi to nebolo príjemné, ale musela som to dokončiť a ak by takto šlo aj ďalej bolo by po ceste.
Všetko už bolo pomaly hotové a Karen nás vyhnala obliesť sa, predsa len boli vianoce a nebudeme sedieť pri stole v teplákoch, to nie. Tak sme počúvla a pobrali sa preč z kuchyne.