Ours 13

Dnes som si už myslela, že časť nebude keďže som nemala ani páru po pokračovaní, ale nakoniec sa mi predsa len podarilo niečo napísať. A ešte sa chcem poďakovať *Vé* za zdieľanie! Určite si prečítajte jej blog http://onedirectionfanfix.blog.cz/. Enjoy it! :)

Liam
Keď som ju včera videl ako si prezerá moje fotky, nemohol som veriť tomu, že je v našom dome. Teta to asi myslela vážne. Potom čo prišla Nicole sa rýchlo ospravedlnila a zmizla. Vybral som sa za ňou. Chcel som len vedieť, či má chápe, alebo či ešte stále aj po vysvetlení ma neznáša, no ona povedala, že si myslela, že niečo spravím. Oponoval som jej, že som sa aj pokúsil, no potom čo sa ma ironicky spýtala, že ako, som to už nezvládol a zakričal som na ňu, že to ona je na vine, že ona ma poslala preč. Hnevám sa na seba, tak veľmi. Prečo som na ňu musel začať kričať? Ale vyprovokovala ma, no nemal som sa dať.
Už od včera len tak ležím v izbe a nadávam si. Ísť za ňou už cenu mať nebude, keďže potom čo mi povedala  ma nebude chcieť už ani vidieť, no nič. Asi fakt nemôžeme byť ani kamaráti. Ale musím na to zabudnúť, bude to síce ťažké, no som doma a musím si to tu užiť, predsa tak skoro sa sem nedostanem.
'Liam?' prišla za mnou Nicole.
'Ehm...áno?' povedal som trochu chrapľavým hlasom.
'Volala Ruth, vraj ju uvoľnili skôr a prídu už dnes.' povedala. Bol som síce rád, že budeme všetci spolu, no malá Sophie mi ju bude o to viac pripomínať.
'Liam? Je všetko v poriadku?' spýtala sa po chvíli Nicole.
'Áno je, neboj sa. Už vstávam, určite treba odhádzať sneh.' povedal som a už som si obliekal tepláky.
'No ako chceš, ale ak by si sa chcel porozprávať som tu pre teba.' usmiala sa.
'Vďaka.' usmial som sa a dal jej pusu na líce. Vybrali sme sa dole. Mamka varila v kuchyni a otec si po dlhom čase vychutnáva, len tak vylihuje v obývačke pred televízorom. Vzal som si teda lopatu, kde bola značne veľká nádielka snehu. Ani neviem ako dlho som ten sneh odhadzoval no pri našom dome zastavil taxík. Vyšli z neho Ruth a Sophie, no ta sa hneď rozbehla ku mne. Vzal som ju na ruku a ona ma stískala. Konečne je tu ten malý huncút, ktorého mám tak rád. Už sa teším na svoje deti, ale tie nebudú tak skoro a teraz som rád, že tu je malá Sophie. Beriem ju ako vlastnú, mám ju strašne rád. Je ako plyšový macko. No rozdiel je v tom, že sa netúliš ty k nej, ale ona k tebe.
'Ahoj Sophie, no ako si sa mala?' spýtal som sa jej.
'Dobre, no teraz, keď som tu sa mám vynikajúco. A ty?' povedala. Och ako rád by som sa vrátil do čias, keď som bol malý a nič som nemusel riešiť.
'Tiež dobre.' usmial som sa na ňu.
'A tú obálku si odovzdala?' spýtal som sa potichu, ani neviem prečo.
'Áno, ale Sophie už tam nebola, tak som ju dala tete Martinovej.' pošepkala mi späť. Takže obálku má, tak potom prečo ten výstup.
'Dobre. Poď pôjdeme dnu.' povedal som. Vošli sme a Ruth a Sophie sa s každým vítali. Ruth som objal a dal jej pusu na líce. A sme doma všetci. Spolu sme sa najedli a potom len tak leňošili.
'Liam, poďme von. Veď tak krásne sneží'.' začala skuvíňať Sophie.
'No tak dobre, zájdeme na horúcu čokoládu. Platí?' povedal som.
'Platí!' povedala a už jej nebolo. Po chvíli už stála oblečená pri mne. Súrila ma, aby som sa už obliekol. Vstal som a obliekol si kabát. Obul som sa, vzal peňaženku a už sme vychádzali von. Išli sme po chodníku, keď oproti nám niekto išiel. Sophie tú osobu rozpoznala.
'Sophie!' zakričala a už utekala k nej.

Sophie
Sedela som na okne a pozerala ako Liam vonku odhadzuje sneh. Rada by so šla k nemu, no bála som sa, že ma odmietne. Po chvíli tam zastavil taxík a z neho vybehla malá Sophie. Začala ho stískať a Liam ju dvihol na ruky. Po chvíli šli všetci dovnútra. Ja som vstala a rozhodla som sa ísť prejsť. Obliekla som sa a obula. Babke som povedela, kde idem a už ma nebolo. Šla som do parku a potom som sa vracala chodníkom domov. No zrazu niekto zakričal moje meno.
'Sophie!' skríkla malá Sophie a už bežala ku mne. Vyskočila na mňa a stískala ma ako Liama ráno. Liam, ktorý šiel som k nám pomaly prišiel. Položila som Sophie na zem.
'Kam ideš?' pýtala sa ma.
'Domov, teda k babke.' odpovedala som a chcela som odísť.
'Poď s nami na čokoládu. Prosííím!' prosíkala ma.
'Nie nechcem vyrušovať a mala by som už ísť.' nechcela som tam ostať, keďže Liam sa na mňa hnevá a to neznesiem. Tá malá ma chytila za ruku.
'Ale prosím, poď dlho som ťa nevidela. Chýbala si nám. Liam, povedz niečo, nech ide s nami.' nedala sa odbiť. Je fakt prefíkaná.
'Ak nie sme Sophie dosť dobrí, tak si vystačíme aj sami.' povedal po chvíli Liam.
'Liam, ak s nami nepôjde Sophie, tak idem naspäť.' zaťala sa.
'Aspoň ušetrím.' zasmial sa Liam, no Sophie naňho škaredo pozrela a hneď stíchol.
'Prosííííííííím!' povedala a znova sa mňa zavesila.
'No tak dobre, ale len na chvíľu.' povedala som, keď som sa jej nemohla striasť. Vlastne som chcela byť s ním, no nevedela som ako sa k nemu správať.
'Supér.' povedala a chytila nás oboch za ruky. Kráčali sme k cukrárni ako taká malá rodinka. Nebudem klamať, ak poviem, že takáto predstava sa mi páčila. Sadli sme si k jednému stolu a Liam nám objedla čokolády. Len ticho sme sedeli a sem-tam sme sa na seba pozreli. Sophie niečo bľabotala, no ani jede z nás ju nepočúval. Všimla si to.
'Hej! Rozprávajte sa vy dvaja!' skríkla na nás po chvíli.