Ours 12

Chcela by som sa poďakovať stránke Liam Payne cz-sk za zdieľanie a určite si ju pozrite, je super! Táto časť je pre adminky toho blogu. Enjoy it! :)

'Liam? Čo tu robíš?' pomaly som sa otočila a bála sa pozrieť do tých hnedých očí.
'Ja tu bývam, teda býval som tu, teraz totiž žijem v Londýne, no toto je moje rodné mesto a tu žije moja rodina. To skôr ja by som sa mal pýtať čo tu robíš ty?' odpovedal,  pri čom som cítila jeho pohľad na mne.
'Som tu u starkích.' tichšie som hlesla. Nastalo medzi nami ticho. Nikto z nás nevedel, čo povedať. Ticho sme stáli a odvážila som sa zdvihnúť pohľad. Pozorovali sme jeden druhého.
'Tak už sa poznáte.' vbehla do obývačky Nicole s pohármi čaju.
'No, ale už musím ísť. Niekedy inokedy. Ahoj!' povedala som a už som sa obliekala a obúvala. Vyšla som na ulicu a ticho kráčala, chcela som si utriediť myšlienky. Po chvíli sa ku mne niekto pridal a ticho kráčal popri mne. Vedela som, že je to Liam.
'Hneváš sa?' spýtal sa po chvíli. Neodpovedala som, bola som zaskočené ako sa môže niečo také pýtať.
'Prepáč asi zlá otázka.' povedal, keď som neodpovedala.
'S tým súhlasím, nemala by som sa hnevať, keď si to nechal tak? Čakala  som, že sa o niečo pokúsiš, keď ma máš naozaj rád.' prehovorila som, ani som nevedela ako som sa odvážila.
'Ale ja ťa mám veľmi rád a chcem Ti to vysvetliť, to ty si ma vyhnala.' hovoril mi kľudne.
'Ale ja som myslela, že sa potom ešte o niečo pokúsiš.' povedala som.
'Veď som sa pokúsil!' oponoval mi.
'A ako?' povedala som s ironickým podtónom.
'Vieš čo, prečo by som mal byť na vine všetkému, keď to ty si mi povedala, aby som zmizol z tvojho života?' hovoril už nahnevane a hneď potom odišiel.
'Len si choď!' zakričala som ani neviem prečo. Možno tým, že som bola nahnevaná. Čo si o sebe mysli? Ja som mu naletela a myslela si, že je iný.
Ešte som sa prechádzala ulicami Wolverhamptonu. Nemala som pri sebe peniaze a tak som nemohla zájsť ani na teplý čaj. Len tak som sa flákala po uliciach a parkoch. Keď už mi začínala byť zima, rozhodla som sa, že pôjdem späť. Chcela som rýchlo vybehnúť hore do izby, aby ma nevidela babka a nemala zbytočné otázky. Nie žeby som s ňou nechcela hovoriť, ale nemala som náladu. Hnevala som sa a to viac na seba ako na Liama.
Vošla som dnu. Zbadala ma síce babka, no ja som rýchle vybehla hore. Radšej som šla rovno do horúcej sprchy, keďže mi bola zima. Keď mi už bolo konečne teplo vyšla som von a osušila sa. Obliekla som si širšie  tepláky a navrch len nejaké veľké tričko. Potrebovala som niečo v čom sa budem cítiť dobre. Len tak som ležala na posteli a začala premýšľať. Už sa mi tisli do očí slzy, no prišiel Chris.
'Sestra! Poď jesť.' kričal na celú izbu, keď rozrazil dvere.
'Dobre, už idem.' povedala som aj keď som nemala chuť ani len vstať. Upravila som si ešte vlasy a snažila sa nahodiť úsmev, aj keď to nešlo. Vybrala som sa dole a sadla si k stolu. Len som sa v ňom prehrabovalo a vôbec to do mňa nešlo. Radšej som vstala, ospravedlnila sa a odišla som do izby. Len som ležala a slzy si už opäť našli cestu, ktorou von.
'Sophie, čo sa stalo?' opýtala sa ma babka, keď vošla do mojej izby.
'Ale nič.' hlesla som.
'Ja viem, že hej nemusíš mi klamať. Už ste si to z Liamom vysvetlili?' pýtala sa.
'A...ako to vieš?' pýtala som sa zmätene.
'Včera som ho zastavila, keď šiel z tvojej izby a chcel odísť.' vysvetľovala.
'Počkať, on bol v mojej izbe?' bola ešte viac zmätená.
'Áno, chcel sa s tebou rozprávať, no spala si, tak ťa len prikryl a chcel odísť, no chytila si ho za ruku a nechcela si ho pustiť. Ale on vedel, že si len v podvedomí a tak radšej odišiel.' takže on tu bol a chcel mi to vysvetliť, dokonca tu ani nechcel ostať. Správala som sa k nemu hrozne.
'A čo sa stalo dnes?' spýtala sa.
'My sme sa pohádali.' šepla som a dala si hlavu do dlaní.
'Prečo?' babka chcela vedieť viac.
'Pýtal sa ma, či sa hnevám a mňa to naštvalo a vyčítala som mu, že nič nespravil, on mi najprv oponoval, no potom sa naštval aj on a povedal, že to ja som mu povedala, aby zmizol.' povedala som s plačom. Babka ma len objala.
'Ale on hovoril, že ti napísal nejaký list.' povedala po chvíli.
'Aký list? Ja o nijakom neviem a už vôbec som ho nečítala.' nešlo mi to do hlavy, žeby o tomto Liam hovoril. Ale kde je ten list? Prečo ho nemám.
'List, kde ti chcel všetko vysvetliť, keďže ťa už vidieť nemohol.' hovorila. A ja som mu to vyčítala, ale on za nič nemôže, ale veď ja ten list nemám.
'Som hlúpa, prečo som mu to vyčítala.' povedala som s plačom.
'Ale nie si hlúpa nemôžeš predsa za to, že si o tom liste nevedela.' vravela mi.
'A teraz je už neskoro, už mi nebude veriť.' plakala som ešte viac.
'Neboj sa, má ťa rád. Uverí ti.' povzbudzovala ma babka, no ja som jej neverila. Vedela som, že mi už veriť nebude. Premrhala som svoju šancu a už som ho aj stratila. S týmito myšlienkami som zaspala.